Februárové Atény

Vo februári do Atén? Ale áno, ak boli k dispozícii lacné letenky. No čo vo februári v Aténach? Po absolvovaní tohto výletu určite odporúčam ísť tam mimo sezóny, ak nie ste masochista a vyžívate sa vo veľkej mase ľudí a neskutočným horúčavam.

Prvé čo prekvapilo bolo pekné slnečné počasie a tzv. “demo verzia leta”. Cez deň je tu v tieni okolo 20ºC s tým že na slnku sa dá byť aj len v krátkych rukávoch. Úplne ideálne počasie na chodenie po meste a pamiatkach, s tým že keď ešte trochu stúpne teplota, tak otužilci sa môžu už v “zime” okúpať priamo v mori, keďže Atény sú prímorské mesto. Bohužiaľ túto aktivitu sme akosi za štyri dni nestihli, aj keď v jeden deň na to počasie bolo.

Prvý deň

Do Atén sme doleteli o 16:00 aj to vďaka inému časovému pásmu, inak let z Bratislavy trvá len dve hodinky. Navyše cesta z letiska metrom trvala ďalšiu hodinu, presun na zabezpečené ubytovanie bola pol hodina a ani sme sa nenazdali bolo šesť hodín večer. Po zoznámení s domácim, vybalení sme sa vybrali do mesta niekam najesť.

Ako sme blúdili po hlavnej triede 28. októbra, tak sme došli až na námestie OMONIA. Všade na internete sa dočítate, že je to síce hlavné námestie pre stretávanie ľudí, ale večer sa neodporúča sem ísť hlavne kvôli množstvu kriminálnych živlov. Našťastie nič takéhoto nás nestretlo, aj keď sa to tam mihalo rôznymi ľuďmi. Keďže po celom dni sme už nevládali pokračovať, tak sme zakotvili do najbližšieho podniku sa najesť. Nedá sa to nazvať ani podnikom, ani stánkom. Bolo to niečo bufetom a menšou prevádzkou so sedením ako vo vnútri ako vonku. Všetci sme si objednali typické Suvlaki (gr. Σουβλάκι) za pár euro a to doslova. Jedna porcia stála 2€ a boli sme z nej najedený. Suvlaki pozostáva z malých kúskov mäsa, zeleniny a hranoliek spolu s omáčkou. To býva zabalené v pita chlebe. Po krátkom oddychu sme sa vybrali zas vychádzkovým tempom inou cestou naspäť na naše ubytovanie.

Druhý deň

Keďže bola nedeľa, vybrali sme sa na námestie Monastiraki (gr. Μοναστηράκι), ktoré sa stalo pre nás na najbližšie dni hlavným orientačným a východiskovým bodom. Na internete sme sa dočítali, že v nedeľu tu bývajú blšie trhy. Tak hor sa na nákupy. Už samotné uličky okolo námestia sú obsadené obchodmi so suvenírmi, oblečením, koženými výrobkami…. proste turistická atrakcia…. ale v zákutiach nájdete v tento deň rozložených predavačov, ktorí predávajú svoje veci z domácnosti. Niečo ako burza u nás. Nebyť limitovaný len príručnou batožinou do lietadla, určite by sme tu dosť toho nakúpili za smiešne ceny.

Najete sa aj na ulici

Objavili sme tu aj raňajšiu pochúťku. Bolo to nejaké pečivo v tvare kruhu posypané sezamom a stálo to ako kde od 0.50€ do 0.80€. Za vyskúšanie neprerobím. Až neskôr sme sa dozvedeli, že to je tradičný “Koulouria Thessalonikis” a história tohto pečiva sa datuje až do byzantskej ríše. Na ranné zakusnutie, či len tak ako desiata priam fantastické. Ale týchto predajcov nájdete väčšinou iba doobeda.

Špeciálny hromadný lístok

Blúdením uličkami obchodov sme sa akosi ocitli v blízkosti Hefaistovho chrámu. Aj keď pamiatky sme mali naplánované až na ďalší deň, sme si povedali, že keď sme už tu, tak to využijeme. V Aténach sa dá kúpiť tzv. hromadná vstupenka na hlavné pamiatky ktorá je platná 4 dni za 12€ s tým, že deti vôbec neplatia. OK, tak sme to využili a na pravé poludnie s oblohou bez mráčika v krátkych rukávoch sme sa oboznamovali s gréckou históriou a mytológiou.

V areáli sa okrem tohto monumentálneho Hefaistovho chrámu ešte nachádzala celkom zrekonštruovaná grécka Agora, zachovalý kostol svätých apoštolov, či pozostatky Odeion Of Agrippa, čo bola veľká koncertná sála.

Porcia pre všetkých

Žalúdky už nám neúprosne oznamovali, že by ich bolo treba naplniť, tak sme sa vrátili na náš východzí bod (námestie Monastiraki) a začali sme hľadať obživu. Nechali sme sa zlákať jednou reštauráciou, kde sme vedeli, že to bude o niečo drahšie ako včerajšia večera. Aj to tak bolo. Každý si niečo objednal, ale okrem týchto porcií nám doniesli ešte aj ďalšie menšie taniere. Až neskôr sa mi z mozgu vynorila informácia, že gréci sa pri stolovaní delia o jedlo a tak klasická porcia, ktorú si objednáte je tak skôr pre dvoch až troch ľudí, preto tie menšie prázdne taniere. Ale my neznalí, sme si každý objednali zvlášť a ledva sme tu svoju porciu zjedli. Mohli sme ušetriť 🙂 Zato jedlo naozaj bolo chutné a porovnávať podávaný grécky šalát na Slovensku a v Grécku nemá ani význam.

Pokojná štvť Plaka

Po výdatnom neskorom obede a skorom olovrante padlo rozhodnutie navštíviť štvrť Plaka. Jedná sa o najstaršiu štvť Atén a vyznačuje sa úzkymi uličkami lemovaných obchodmi či tavernami. Ani autá sem nemajú vjazd povolený a na príjemnú prechádzku či posedenie na káve priam ideálne. Túto časť sme pomaly križovali so zastavovaním pri každom treťom obchode smerom k nášmu ďalšiemu cieľu. Tým bol štadión Panathinaiko. No kým sme tam dorazili, bol zavretý. No už pri obzretí zvonka sme si povedali, že na druhý deň sa sem musíme vrátiť.

Pozri sa na Akropolu z Lykavittos

Usúdili sme, že už asi všetky pamiatky budú zatvorené, tak sme sa rozhodli ešte ísť na jednu atrakciu. Tou je hora Lykavittos (gr. Λυκαβηττός), ktorá je ešte vyššia ako Akropola. Z centra sme sem vyviazli taxíkom za necelých 5€. No ani nie úplne hore, ale pod lanovku. Lanovka je tzv. zubačka ktorá je takmer identická tej v Prahe hore na Petřín. Len škoda že cesta je schovaná priamo v kopci. O to krajšia bola panoráma z vrchu na celé nočné Atény s dominujúcim osvetleným Parthenónom na Akropole. Príjemné uzatvorenie náročného dňa, po ktorom si už všetci želali pohodlie v posteli.

Tretí deň

Našim hlavným cieľom bola návšteva Parthenónu na Akropole s ďalšími blízkymi pamiatkami. Dokonca i počasie prialo aj keď ráno to tak nevyzeralo. Už po vystúpení z taxíka sme takmer oľutovali že sme si nezobrali okrem tričiek aj krátke nohavice. Navyše sme začali vážne uvažovať, či po prehliadke si neskočíme pre plavky (všetci sme ich mali zabalené) a nepôjdeme sa omočiť do mora.

Na Akropolu

Pre vstup na Akropolu sme už lístky vôbec nemuseli kupovať, iba nám utrhli časť z tých včerajších. Hneď pri vstupe sa nachádza Dionýzovo divadlo z 5. storočia pred Kristom do ktorého sa zmestilo 17.000 divákov. Je to kolíska divadelného umenia, kde veľkí dramatici Aischylos, Sofokles, Euripides či Aristofenus uvádzali svoje hry. Niečo obďaleč stojí o niečo novšie Herodovo divadlo z 2. storočia do ktorého sa zmestí len 5.000 divákov. V dobe letného festivalu sa tu stále konajú hudobné či divadelné predstavenia a pre umelcov je veľkou prestížou ak tu môžu vystupovať.

Mimo hlavnej sezóny

Pre prebiehajúce rekonštrukčné práce sa musíme vrátiť a ísť inou cestou k vstupu na Akropolu – Propylaje. Na samotnej Akropole nie je veľa ľudí, čo nás teší a je možné pri chvíľke čakania si urobiť fotky aj bez ľudí. Nechcem si ani predstavovať čo je tu národa v hlavnej turistickej sezóne spolu s páliacim slnkom pred ktorým sa nie je kde schovať.

Po kompletnej prehliadke Akropoly máme veľkú dilemu. Ísť sa teda vo februári okúpať do mora :), alebo ….. Voľba po chvíľe padá na alebo. Sme totiž znova hladní a chceli sme ešte stihnúť otvorený štadión Panathinaiko.

Nájdi tržnicu

Znova sme teda zamierili na Monastiraki za účelom sa ísť najesť niekam do tržnice o ktorej sme sa dozvedeli z dokumentárneho filmu. Z námestia to bolo asi 10 – 15 minút chôdze, ale naše očakávania ďaleko prekonala realita! Toto nebola klasická tržnica ako ju poznáme my. Toto bol doslova klasický mäsokombinát! Typický puch čerstvého mäsa nás ovalil ihneď pri vstupe. Ono tá tržnica ani nie je uzatvorená, len zastrešená, inak by sa tam nedalo asi ani dýchať. Dostanete tu asi takmer všetko na čo si spomeniete. Či sa to týka zveri, alebo iba danej časti a to od predavačov pekne v bielych plášťoch. Ale na nejaké postupy, či prílišnú hygienu sa tu nehrajú. Hygienici by tu ťažko zaplakali. A keď tu popustíte uzdu svojej fantázii, tak si môžete pripadať ako v nejakom brutálnom surrealistickom horore. Aj my sme tu pôsobili ako päsť na oko a radšej sme to rýchlo prebehli. Ale stojí to za ten zážitok.

Zbytočne nehľadaj reštaurácie

Našťastie cez ulicu už bol miernejší ovocno/zeleninový trh, kde predavači neboli vyzbrojený mačetami, sekerami či inými ostrými predmetmi…. Tá ponuka a čerstvosť sa nedá ani opísať. Plný stánok s olivami akéhokoľvek druhu a bežné paradajky, citróny, jahody či granátové jablká za smiešne ceny. Tu sme objavili aj príjemnú tavernu, a keďže je v blízkosti týchto trhov, tak určite majú všetko čerstvé, čo sa nám aj potvrdilo a znova sme si dávali suvlaki za 2€/osoba.

Ešte po obede nám padli oči na vedľajší stánok s kávou a obrovskými croissantmi. A keď ste si povedali, že ho chcete čokoládový, tak ho obsluha rozkrojila a dovnútra narvala takmer pol balenia Nutelly. Po tomto obžerstve sme si radšej zobrali taxi a zaviezli sme sa na skôr spomenutý štadión. O samotnom štadióne som sa rozpísal v inom článku.

Po tomto náročnom dni sme mali už v nohách niečo cez 10km, tak záverečné kroky viedli späť cez Plaku na Monastiraki odkiaľ sme radšej šli do nášho prenajatého bytu, aby sme sa pobalili a hlavne oddýchli.

Štvrtý deň

Tento už prebiehal mierne. Znova na námestie Monastiraki s celou batožinou za účelom nakúpenia suvenírov, kožených topánok len za 40€ a poslania pohľadníc rodinným príslušníkom. Lietadlo nám letelo naspäť do Bratislavy až o 16:00 s tým, že cesta metrom na letisko trvá hodinu a na letisku treba byť približne dve hodiny pred odletom. Takže celkom pohoda a do 13:00 sme sa len tak poflakovali.

Je pravda, že za štyri dni sa toho veľa nedá vidieť v Aténach, to by bolo treba aspoň týždeň, ale za tie zážitky a výlet to stálo. Však som si to aj zrátal. Nebudem to tu teraz celé rozpisovať, ale celkové náklady vrátanie leteniek, poistenia, ubytovania, stravy, nákupu suvenírov, vstupeniek, atď… vyšlo cca 150€/os!

Pár tipov na záver

Ako sme dostali tip od domáceho od ktorého sme mali cez Airbnb prenajatý byt (situovaný tri zástavky metrom od centra), oplatilo sa nám cestovať taxíkom aj vtedy, že pri 5-člennej posádke sme si ich museli brať dva. 1.29€ nástupné a kilometer 0.74€. Stojné neplatíte. Metro pri našom počte osôb by sme preplatili zbytočne.

Takisto si treba dávať pozor na peniaze. Odvtedy čo sa objavujú utečenci v Grécku tak bohužiaľ sme sa stali obeťami podvodu, že nám vydali falošné peniaze, aj keď známi čo tam žili pred niekoľkými rokmi sa čudovali, že sa s takým niečim nestretli. A treba mať aj rozmenené peniaze. Lebo zaplatiť taxíkarovi bankovkou väčšou ako 20€ môže byť problém, lebo vám nebude mať ako vydať.

Ostatok je pohoda. Nájdite si nejaký orientačný bod a nechajte sa unášať uličkami Atén.

//embedr.flickr.com/assets/client-code.js