Maroko časť 9: Dva dni v Marrakech

Naše dovolenky sú veľmi „vyčerpávajúce“. Keď už niekam vyrazíme, rozhodne neležíme na pláži, ale chceme vyťažiť maximum. Toto sa na nás už podpísalo a posledné dva dni v Marrakesh sú pre nás skôr oddychové.

V Marrakesh sú tiež garbiarne, ale na opačnom konci mediny, tie zavrhujeme, keďže tie TOP sú vo Fés a tie sme už boli navštíviť. Plánom je navštíviť minimálne Palais Badii a Palais Bahiaa. Ostatným aktivitám nechávame voľný priebeh.

Voľný priebeh znamená to, že pred 11:00 hodinou sa nevyhrabeme vôbec z nášho riadu. Vonku je úpek ako v pekle a radšej si užívame výdobytok modernej doby v podobe klimatizácie. Totiž nikomu sa nechce vyjsť von, lebo to znamená ihneď maximálne spotenie. Vyjdenie znamená, že musíme prejsť námestie Jamaa el Fna, kde nie je ani kúsok tieňa.

Naša závislosť na čerstvom pomarančovom džúse je väčšia, ako príjemný chládok klimatizovanej izby a nakoniec sa vykopeme von. Stánky s džúsmi lemujú námestie a aspoň takto sme ukrytí pred marockým slnkom odkiaľ sme sledovali dianie na námestí. Vedeli ste, že denno denne je toto námestie kompletne pozametané a poumývané horúcou vodou? Okrem toho tu prebieha pravidelne zásobovanie obchodov a nestíhame sa čudovať, že pomarančov sa tu spotrebuje asi na tony.

Odtiaľto smerujeme k nášmu prvému palácu Badii. Dlhá rovná ulica je zas lemovaná obchodíkmi a jednému neodoláme a zjednávame rovno cenu na žlté nádherné šaty. Aby tu predavači niečo predali, si zákazníka maximálne vážia a sú ochotní spraviť pre to všetko. Okrem všelijakých natlačených „kalerábov“ o kvalite a hodnote tovaru, cez chudobnú veľkú rodinu až po to, že oblečenie vám upravia / skrátia na mieru a máte to v cene! Občas sa tomu nedá odolať, ale zjednávať napriek tomu treba.

S novým úlovkom prichádzame k palácu Badii. Na naše veľké sklamanie, je celý uzavretý kvôli prebiehajúcim rekonštrukčným prácam. Veľmi veľká škoda. Hlavne na tento sme sa tešili. Dúfame, že na budúce keď sem dôjdeme, už bude otvorený. Určite sa sem chceme ešte niekedy vrátiť.

Skúšame navigáciu, či pomocou nej trafíme k druhému palácu. Mapy so skutočnosťou ako tak sedia a o 15 minút sme pred bránami druhého paláca. Ešte že sme si všimli vchod, pretože navigácia nás posielala ešte ďalej. Platíme symbolické 1,- € vstupné a ocitáme sa v oáze kľudu a hlavne chládku.

Na ploche šiestich hektárov sa rozkladá vezírsky palác so 150 miestnosťami s krásnou ornamentálnou architektúrou, nádhernými farebnými nástennými mozaikami v klasickom maurskom štýle. Tie sú kombinované s nádvoriami vykladané mramorom a jazmínovo citrusovými záhradami.

K dokonalosti nám tu už chýbalo len nejaké podávanie jedla. To musíme opustiť brány tejto oázy a po niečom sa poobzerať. Ženská časť posádky chce navyše ešte navštíviť znova obchod „Ets Bouchaib Complexe D`Artisanat„. Volíme približný smer a obzeráme sa, kde sa najesť. Voľba padá až v blízkosti cieľa na jeden podnik. A znova po schodoch až hore na terasu. Tých schodov začíname mať už plné zuby. Terasa našťastie v tieni, ale čo to nevidíme. Na vedľajšom stole, ako fatamorgána vidíme prázdnu plechovku piva!!! Ani sa nám nechce veriť.

Ak ste čítali predchádzajúce diely, viete že, sme tu akurát počas Ramadánu. A v tomto období je nadľudský výkon tu zohnať akýkoľvek alkohol. Dokonca je problémom zakúpiť aj pivo v nealkoholickej podobe. Aj medzinárodné obchodné reťazce stiahnu počas tohto obdobia z pultov všetok takýto tovar.

Ešte si ani poriadne nesadneme a pýtame sa čašníka, či to pivo je od nich. Po kladnej odpovedi ihneď objednávame tri kúsky. Až keď nám donesie pekne vychladené vidíme, že to je nemecké nealkoholické pivo. Nevadí, aspoň po niekoľko dňovej abstinencii aj to poteší. Po preštudovaní cenníka, nás už ale cena nepotešila. Za 3dc piva pýtajú 4,- €! Napriek tomu si ho vychutnávame ako môžme.

V neskoré popoludnie sa znova vraciame na náš riad, aby sme si oddýchli od horúčav. Ešte po ceste nesmieme vynechať klasický turistický rituál tetovanie henou.

Na dnešný večer si dávame záväzok, že večeru musíme dať na Jamaa el Fna. To by bol hriech nevyskúšať. Polovička posádky ide ešte pred zotmením urobiť prieskum okolia tohto námestia.

Objavujeme kaviareň kde konečne si pochutnáme na klasickej presso káve. Celý čas pobytu v Maroku sa buď jednalo o „nescu“, alebo nejakú mliečnu kávu, ktorú sme radšej suplovali presladeným mätovým čajom. O pár metrov ďalej sa nachádza schovaná hlavná ulica s ďalším trhom už s typickými vecami, ktoré vidieť takmer všade. Šatky, kožené výrobky, keramické tajine, …. Robíme si zálusk aj na väčšiu cestovnú koženú tašku, ale nejako zvlášť ju nepotrebujeme. Sme zvedaví ako sa nám podarí zjednať cena.

Vieme, že u nás taká taška stojí od 200,- € vyššie, ale tu máme možnosť sa dostať aj na ¼ cenu. Preto si aj stanovujeme strop 50,- €. Keď nekúpime nič sa nedeje a keď áno, o to lepšie. V rohu námestia nakoniec objavujeme tašku, ktorá by ušla a aj spĺňa rozmery príručnej batožiny. Sme naštartovaní na zjednávanie a pýtame sa na cenu. Bude to veľmi zaujímave. Predavač vraví cenu 90,- € a my zas začíname na 35,- €. A ako to dopadlo? Po 15 min. zjednávania, usmievania, tlačenia kalerábov si môžete pozrieť záver na videu.

https://www.facebook.com/jaroslav.knirsch/videos/vb.1566340260/10213227797480607

To už medzitým sa blíži západ slnka a na námestí Jamaa el Fna sa začínajú rozkladať stánky s jedlom. Odkladáme úlovok, berieme zbytok posádky a poď ho naspäť na večeru. Len čo sa večer ako bledé tváre objavíte na námestí, vrhnú sa na vás nadháňači jednotlivých stánkov s ponukovým listom. V konečnom dôsledku je jedno kam si sadnete. Všetky stánky sú s dvoma ponukami. Jedny pre turistov, čo vyzerá pekne naaranžovaná ponuka a druhý typ stánkov má zas viac pre domácich s varenými teľacími hlavami. Pre dnešok volíme prvý druh.

Len čo sa rozhodneme pre konkrétny stánok, tak čašníci aj s kuchármi nám s radosťou zatlieskajú a začína to pravé „obžerstvo“. Z ponúkaného nevieme čo skôr vybrať (všetko vyzerá dobre) a tak si objednávame z každého druhu kefty. Sú to rôzne druhy mäsa napichnuté na paličky a tie následne ugrilované.  K tomu ešte dostávame rôzne omáčky, kuskus a bohvie čo ešte. V konečnom dôsledku máme plný stôl a nevieme čo skôr zjesť.

Na záver ešte dostávame znova čaj a z pouličného vozíka chodiaceho medzi stánkami si objednávame ešte krabičku zákuskov. Ako každý deň, sme zas prejedení do prasknutia. Ešteže to máme pár krokov do nášho riadu kde odkvecneme.

Druhý deň v Marrakesh

Dnes máme posledný deň v Maroku. Ostáva nám nakúpiť posledné suveníry, pobaliť sa a objednať si ranné taxi na letisko. Najväčšia výzva je pobaliť sa naspäť do rozmerov príručnej batožiny vrátane nakúpených suvenírov. To nám zabije takmer celé doobedie. Dnes naozaj toho už máme dosť a tak vyzerá aj deň. Nikomu sa nič nechce, tepla máme zuby a už sa tešíme na naše prudké chladné leto 🙂

Čaká nás ešte jedna úloha. Z facebook-u, sme dostali echo, že máme zakúpiť a zjednať ešte jednu cestovnú koženú tašku. Po včerajšej skúsenosti skúsime zjednať cenu ešte nižšie. Do peňaženky si pripravujeme 400 dirhamov a ostatok peňazí odkladáme mimo. Takto vyzbrojení ideme za včerajším predavačom. Ten sa poteší, že nás vidí a hneď mu vravíme, že sme došli ešte pre jednu tašku. Ihneď nám hovorí včerajšiu zjednanú cenu 470 dirhamov, ale ukazujeme mu, že máme posledných 400. Netvári sa veľmi nadšene, ale keď ukazujeme, že viac už nemáme a vysypeme ešte v drobných 13 dirhamov, tak aj na to pristúpi. To už bolo veľmi rýchle.

Preflákame celý deň a ako zombie sa až na večer vyhrabeme von. Dnes sme si dali za úlohu ochutnať na námestí varené teľacie hlavy. Nadháňači sa síce čudujú ku ktorému stánku si sadáme, pretože k týmto stánkom veľmi málo turistov sadá. Objednávame si hlavne jazyk a k tomu nám ešte prihadzujú líčka a ostatok sa nedá veľmi dobré definovať. Samotné mäso je tak jemné, že sa úplne rozplýva. Túto pochúťku, aj keď nevyzerá veľmi vábne odporúčame určite vyskúšať.

Po tomto kulinárskom zážitku sa vyberáme k neďalekému Koutoubia Mosque a parku za ním. K mešite sa nedá ani poriadne priblížiť. Všade po zemi sú už porozkladané koberce a zbiehajú sa tam postupne ľudia. Zrazu si uvedomíme, že je piatok, čo je pre moslimov oddychový deň ako pre kresťanov nedeľa. To vidíme pri ceste späť, ako sa húfy ľudí presúvajú od námestia k mešite. Všade plno policajtov, ulice pre autá a autobusy úplne uzavreté. Máme pocit akoby sa celý Marrakech išiel pomodliť. Na nás ako nemoslimov divne zazerajú a radšej sa poberáme späť na námestie.

To sa medzitým zaplnilo do posledného miesta. Všetky vyhradené miesta na stánky sú obsadené. Cez týždeň to tak nebolo a boli sme mierne sklamaní. Aj dokument čo sme zhliadli pred odchodom ho ukazoval plný. Takto to má úplne inú atmosféru a už chápeme prečo je táto každodenná udalosť zapísaná do nehmotného majetku svetového dedičstva UNESCO.

Nastavujeme si budíky na 06:00 hodinu rannú, zajtra už odlietame do Európy s malou zástavkou. Naše lietadlo nesmeruje priamo domov.