Cesta do minulosti

Dnes asi málokto pozná Mikulášsky cintorín a škoda je, že sa naň zabúda. Je to jeden z najstarších a možno aj najkrajších cintorínov v Bratislave. Nájdeš tu oázu pokoja medzi obrovskými stromami a stále si v centre mesta.

Tento cintorín sa ukrýva na svahu hradného kopca na Žižkovej ulici, hneď oproti River Parku. Na tomto cintoríne sa začalo pochovávať už v roku 1784 a nájdeš tu mnoho pomníkov ešte z 19. storočia. Tie z 18. storočia treba chvíľu hľadať, lebo aj zub času sa podpísal na náhrobné kamene a je ťažké dešifrovať nápisy.

Už pri vstupe si všimni malebnú budovu, ktorá slúžila ako márnica a aj budova správcu. Mikulášsky cintorín vznikol v druhej polovici 18. storočia a jedná sa asi o najstaršiu márnicu v Bratislave.

Čo ťa minimálne zaujme, je neogotická hrobka Kittlerovcov, ktorá napriek svojmu veku a značnému poškodeniu stále vzbudzuje rešpekt. Hrobku si nechal postaviť v roku 1900 Ferdinand Kittler svojou stavebnou firmou Kittler a Gratzl, ktorá patrila medzi najúspešnejšie firmy v Prešporku. I keď po smrti zakladateľa firma už nepokračovala, dodnes stojí mnoho budov v meste. Jedna z nich je dom s lomeným priečelím na Laurínskej 19, kde kedysi sídlil aj známy bar U Anjelov. Takisto aj za bývalý hotel Krym na Šafárikovom námestí môže táto firma. Rukopis Kittlerovcov nesie hádam aj najznámejšia lekáreň Salvátor. Ak sa budeš viac zaujímať, tých budov nájdeš ešte viac.

Franz Xaver Messerschmidt

Podľa legiend by tu mal byť poochovaný aj slávny barokový sochár 18. storočia Franz Xaver Messerschmidt. V Prešporku prežil posledných 6 rokov života a vytvoril tu väčšinu svojho umeleckého diela, sériu tzv. charakterových hláv. Dnes za jeho diela zaplatíš milióny! Jeho hrob sa nezachoval, ale nebolo by na škodu, keby tohto významného sochára vo svete poznali aj Bratislavčania a spravili mu aspoň symbolický hrob. Jeho meno maximálne nesie kaviareň na námestí SNP.

Už sa nepochováva

Až na výnimky, sa tu prestalo pochovávať v roku 1957. Výnimky nájdeš aj dnes s čerstvými náhrobnými kameňmi, kde sú pochovaní pozostalí v hroboch spolu so svojimi predkami. Len škoda, že o tento cintorín sa nik nestará. Na druhej strane je to dobré. I taký detail ako nepokosená tráva, dáva tomuto cintorínu nádych minulosti a naozaj máš pocit, že si na mieste dávnej histórie. História siaha do čias Rakúsko-Uhorska. Najstaršie náhrobné kamene nesú ešte nemecké nápisy spolu s krstnými menami a novšie už nesú slovenské názvy. Aj podobné vyhotovenie hrobov už na dnešných cintorínoch nenájdeš, možno na tom pri Kozej bráne, kam sa vydáme na budúce.

Na dušičky tma

I na pamiatku zosnulých, keď ostatné cintoríny sú vysvietené, na tomto cintoríne ostáva tma. Mená sú už dávno nečitateľné a dokonca aj niektoré fotografie. A tí, čo nechali postaviť tieto náhrobky, už tiež dávno pomreli. Takto sa pomaly zabúda na zosnulých, ktorí tvorili dnešnú podobu Bratislavy a pamätali ešte pôvodný Zuckermandel. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa malo začať s nejakou obnovou. Smutným dôkazom sú popadané, zlomené a hrdzavejúce náhrobné kamene. Príroda si pomaly ale iste berie svoje späť.

Kým je ešte čas a územie nezaberie nejaký developer, navštív Mikulášsky cintorín. Budeš príjemne prekvapený kúskom histórie Bratislavy. A ak si Bratislavčanom, možno tu objavíš svojich predkov, tak ako my. Cintorín vyzerá byť dostupný neustále, stačí len odsunúť západku.