Runit Dome
Tak, ako v Černobyľe, aj na tomto atole postavili nad jadrovým kráterom obrovskú betónovú stavbu.
Približná doba čítania: 2 minúty
Atol Eniwak je so svojim prstencom ostrovov obklopujúcich priezračnú lagúnu príliš krásny na to, aby si zaslúžil byť miestom odpalu prvej vodíkovej bomby sveta. Potom čo USA atol počas druhej svetovej vojny získali od Japonska, boli ostrovy evakuované, padlí vojaci exhumovaní a poslaní domov k riadnemu pochovaniu a na ostrove sa začali odohrávať jadrové testy.
Medzi rokmi 1948-1958 bola na Eniwaku odpálených 43 bômb. Medzi nimi boli bomby Ivy Mike, termonukleárne bomby 500krát väčšie ako tie zhodené na Hirošimu. Keď boli testy konečne ukončené, celý atol bol vysoko rádioaktívny. Ostrovy i pobrežie boli posiate krátermi s priemerom desiatok metrov.
Keď sa evakuovaní obyvatelia začali v 70. rokoch na Eniwak vraciať, americká vláda sa rozhodla zastaviť šírenie rádioaktivity. V roku 1979 na atol prileteli americkí vojaci, rádioaktívnu pôdu nahrnuli na hromadu, zmiešali ju s cementom a touto zmesou zasypali 107 metrov široký kráter na ostrove Runit. Keď hromada dorástla do výšky 7,6 metra, bola zakrytá betónovým dómom. Runit dome sa niekedy označuje taktiež ako Kaktusový dóm, podľa kaktusovej bomby, ktorá kráter vytvorila.
USA prehlásili Eniwak za bezpečný v roku 1980. Dnes má atol asi 900 obyvateľov, nikto však nežije na Runite. V roku 2008 bola prevedená kontrol dómu, pri ktorej bolo zistené, že 219 z 357 betónových panelov tvoriacich stavbu má nejaký defekt (praskliny, odlupovanie vrchnej vrstvy či im prerastajúce korene rastlín).
V hlavnom meste Marshallových ostrovov Majuro si môžeš prenajať súkromné lietadlo, ktoré ťa na ostrov dopraví za 90 minút. Priprav sa na kostrbaté pristátie, runway na Runite nie je príliš udržiavaná.