Wrangelov ostrov: Miesto zamrznuté v čase
Keď Egypťania stavali svoje pyramídy, na tomto odľahlom ostrove ešte stále pobehovali mamuty. Dnes je ostrov jedným z najzachovanejších prírodných území sveta.
Približná doba čítania: 5 minút
Asi pred 12 000 rokmi stúpajúca hladina morí oddelila Wrangelov ostrov od pevninskej Sibíri. V súčasnosti leží približne 140 kilometrov od jej severovýchodného pobrežia, ale v dávnych časoch, keď bol ešte spojený so súšou, sa naň dostali aj mamuty srstnaté. Majestátne tvory, blízke príbuzné slonov, s chobotmi a obrovskými zahnutými klami, sa v sibírskych stepiach objavili po prvý raz uprostred pleistocénu pred viac ako 400 000 rokmi. Odtiaľ sa tieto odolné zvery, dokonale prispôsobené mrazivým podmienkam (dokonca aj uši mali pokryté srsťou), rozšírili sa do celej Eurázie aj Severnej Ameriky.
Mamuty, ktoré sa dostali na územie budúceho Wrangelovho ostrova, však nemali ani najmenšie tušenie, že sa ocitli na akomsi záchrannom člne, Noemovej arche pre jeden zvierací druh. V priebehu nasledujúcich 6 000 rokov si ďalej nerušene žili svoje životy v novom ostrovnom domove, zatiaľ čo ich príbuzní inde vo svete rýchlo vymierali.
Nikto presne nevie, prečo sa to stalo, ale niektorí vedci sa domnievajú, že vplyvom klimatických zmien začali miznúť trávnaté porasty tundry bohaté na minerály, od ktorých tieto bylinožravce záviseli. V tom istom čase začali pravekí ľudia zaberať čoraz väčšie plochy zeme a loviť čoraz viac mamutov. Nešťastné spojenie týchto dvoch a ďalších faktorov výrazne urýchlilo vymieranie druhu, ako aj ďalších veľkých zvierat.
Na Wrangelovom ostrove si však ďalej spokojne žila izolovaná kolónia mamutov, ktorá sa nemusela báť lovcov a ešte vždy mala dostatok potravy. Vďaka tomu sa úspešne vyhýbali vyhynutiu ešte dobrých 4 000 rokov. V roku 2015 prišli britskí a švédski bádatelia, ktorí skúmali zamrznuté pozostatky, k záveru, že posledné mamuty z Wrangelovho ostrova vyhynuli okolo roku 1650 pred n.l., čo je naozaj prekvapivo nedávno. Pyramídy v Gíze mali vtedy už tisíc rokov.
Po vyhynutí mamutov slúžil Wrangelov ostrov ako útočisko pre obrovské množstvo rôznych iných zvierat. Veľa z nich ohrozovali ľudia a klimatické zmeny rovnako výrazne, ako ich mamutích predchodcov. Ostrov veľký približne ako americký štát Delaware je jedným z najnehostinnejších miest na Zemi. Od konca novembra do konca februára tu vôbec nevychádza slnko. Bičujú ho vetry s rýchlosťou až 150 kilometrov za hodinu a približne 240 dní do roka je pokrytý snehom. Napriek tomu je zoznam živočíšnych druhov, ktoré tu žijú alebo ostrov navštevujú, naozaj ohromujúci. Je na ňom napríklad mrož ľadový, jediná v Ázii hniezdiaca hus – hus snežná, pižmoň severský, líška polárna, sob, lumík, rôzne morské vtáky aj medveď biely.
Ľuďom sa tu však tak dobre nedarilo. Ostrov je taký odľahlý, že ho po stáročia považovali skôr za fámu, a aj v dnešných časoch patrí k najmenej navštevovaným miestam na planéte. Nedostal sa naň ani baltský bádateľ a cestovateľ nemeckého pôvodu Ferdinand von Wrangel, po ktorom nesie meno. V dvadsiatych rokoch 19. storočia sa ho na popud miestnych čukotských lovcov vybral hľadať. Skúšalo to aj veľa ďalších dobrodruhov a väčšina z nich zlyhala. V roku 1881 na ňom však úspešne pristála výprava amerického parníka Thomas L. Corwin, nazavala ho Novou Kolumbiou a nárokovala si ho pre Spojené štáty. V roku 1916 ho však cárske Rusko pripojilo k svojim domíniám, podľa všetkého bez odporu. A hoci sa v dvadsiatych rokoch 20. storočia skupina kanadských dobrodruhov pokúsila získať ho späť pre Severnú Ameriku, technicky ostal v ruských rukách. V roku 1976 vyhlásili veľkú časť ostrova za federálne riadenú prírodnú rezerváciu. Aj keď sa Sovietsky zväz medzičasom rozpadol, ochrana prírody je v tejto najodľahlejšej divočine naďalej kľúčová.