Dve zlé rozhodnutia v jeden deň

Hneď ráno máme extra dôležitú dilemu. Kam pôjdeme? Pôjdeme do Náhorného Karabachu, alebo pozrieť 14 000 rokov staré petroglyfy? To sme ešte netušili, že nech sa rozhodneme akokoľvek, je to zlé rozhodnutie. Tretia možnosť bola, ísť ešte viac na juh až k iránskym hraniciam do Agaraku. Nechceli sme však sedieť 3 hodiny v aute. Možno by to bola tá dobrá voľba, ale to sa už nedozvieme. Tak pekne poporiadku.

Výhodná poloha ubytovania

Nie je nad to, zvoliť si výhodnú polohu ubytovania. Ideálne je, keď vieš “zakotviť” na jednom mieste na viac dní a odtiaľ vyrážať do rôznych cieľov, ktoré máš približne rovnako. Týmto miestom je pre nás Old Halidzor. Toto zariadenie ponúka ubytovanie v drevených chatkách s plným komfortom. Každá izba je vybavená kúpeľňou, a čistota je na veľmi dobrej úrovni. A stravu ponúkajú domácu. Dokonca sa sem chodia občas najesť aj domáci z blízkej dediny. Raňajky v tieni stromov sú tak bohaté, že stačí ti obedovať až v neskorých poobedných časoch.

Old Halidzor umiestnené neďaleko Tatev a dá sa povedať, že na tie hlavné atrakcie to máš rovnako blízko. O vzdialenostiach sa dá ale polemizovať, pretože pre neexistujúce diaľnice, pochybnú kvalitu ciest a veľmi členitý terén ti môže 50 kilometrový úsek trvať prekonať aj dve hodiny.

Rozhodovanie

A práve to nás na raňajkách priviedlo k jednej dileme. Máme už len jeden deň na tomto mieste a tri rôzne ciele. Na juh k iránskym hraniciam to môže trvať 3 hodiny! To rýchlo zavrhujeme. Na východe máme Náhorný Karabach. Cesta tam trvá približne len hodinu, ale nie je vôbec isté či nás na hraniciach vôbec pustia pre nedávnu vojnu s Azerbajdžanom a “nasťahované” ruské vojská. Tretí cieľ sú petroglyfy v pohorí Ughtasar, pre zmenu smerom na západ. Lenže petroglyfy ležia vo výške 3200 metrov nad morom a posledných 18km vedie nespevnená cesta neistým terénom a časovo to môže trvať veľmi dlho.

Nakoniec sa rozhodneme, že ideme k hraniciam Náhorného Karabachu a keď náhodou nedostaneme víza, zhodnotíme zostavajúci čas a počasie a možno stihneme ako náhradný program petroglyfy. S týmto pre nás ideálnym plánom vyrážame za dobrodružstvom. Do vojny zmietanej oblasti, kde sa ešte pred pár mesiacmi bojovalo sme nikdy nezašli, ale ukludňuje nás to, že na strane Náhorného Karabachu to kontrolujú ruské vojská a zo strany Azerbajdžanu zas turecké vojská. Navyše sme si chceli pozrieť na vlastné oči pamätník “My sme naše hory” za hranicou mesta Stepanakert (hlavné mesto Náhorného Karabachu).

Ten, čo nás sledoval na sociálnych sieťach, už vie výsledok, ale nevie všetky informácie. Podrobnosti, ktoré sa dočítaš nižšie, sme schválne zamlčali, nech sa naši blízky, známi a kamaráti o nás zbytočne nestrachujú. Tak čítaj ďalej….

Smer Náhorný Karabach

Cesta nijako nenaznačuje, že sa blížime k hraniciam nikdy neuznanej krajiny o ktorú sa vedie vojna so susedným Azerbajdžanom. Všetko vyzerá rovnako, ako doteraz, až kým neuvidíme prvé vojenské stanovisko na kopci. Hneď za nasledujúcou zákrutou je neoficiálna hranica, kde nás zastavuje arménska polícia.

Po krátkom rozhovore nás zavolajú do vojenského stanu k predloženiu dokladov. Po zodpovedaní otázok na účel cesty nám pracovník rozdá potrebné formuláre pre vypísanie a sám začne vypisovať tiež potrebné doklady aj s vízami. Po približne 30 minútach máme v rukách všetko potrebné a môžme pokračovať v našej ceste.

Z logických dôvodov nemáme žiadne fotky z hraničného prechodu. Okrem toho že, je zákazane fotiť na hraniciach a ani sme sa radšej nepýtali o povolenie.

Prejdeme približne 2,5 kilometra a zastavujeme pri monumente The Gates of Artsakh (Brána Artsakh). Je to prvá zástavka na našej ceste. Po tom, ako si uvedomíme, že sme naozaj prekročili hranici do neuznanej krajine máme v pláne pokračovať Lačinským koridorom ďalej do Náhorného Karabachu.

Artsakh je názov tejto oblasti a často ju tak nazývajú Arméni žijúci v tejto oblasti. Inak je to aj názov 10. provincie starovekého Arménskeho kráľovstva.

Stretnutie s ruskou armádou

Po ďalších 5 kilometroch, tesne pred vojdením do dediny Zabux sa na ceste nachádzajú vrecia s pieskom a vojenské stanovište. Dvaja, úplne ozbrojení, vojaci dávajú signál na zastavenie. OK, však predložíme doklady aj s vízami ku kontrole a môžme pokračovať ďalej v ceste. Ako sme sa mýlili….

Vojaci, ktorí nás zastavujú patria k ruskej armáde. Komunikácia je veľmi ťažká. Po anglicky ani YES/NO a ich ruštine takmer nerozumieme. Naša ruštine je na úrovni чуть‑чуть ([čuť-čuť] – štipku). Najprv nám zoberú doklady, odídu k svojmu stanovišťu a niečo si overujú cez vysielačku. Nakoniec prídu k nášmu autu a namiesto našich pasov nám podávajú dva iPhony a jedny AirPod slúchadlá. Žeby výmena za naše pasy?

Po komunikácii rukami a nohami z toho vydedukujeme, že telefóny ukážeme na ďalšom stanovisku. My si ešte domýšľame, že nás možno chcú sledovať pomocou aplikácie “Nájsť”, ktorá je súčasťou iOS, kade sa pohybujeme. Nech to je akokoľvek, nedbáme, však sa jedná i o našu bezpečnosť. No pýtame si ešte späť naše pasy, však ich tu nemienime nechať, aj keď nemáme inú možnosť, ako sa vrátiť späť do Arménska. Kedysi ešte existovala cesta ešte cez Kanlikend, ale toto územie je odovzdané Azerbajdžanu podľa dohody o prímerí.

Pasy nám ale akosi nechcú vrátiť. Komunikujú znova cez vysielačky a berú nám späť telefóny aj so slúchadlami a vracajú nám pasy. Môžme teda pokračovať? Nie. Máme si vybaviť víza v Jerevane, bez toho nás nemôžu pustiť ďalej. Predpokladáme, že si overovali platnosť víz, ale keďže ich máme vystavené na hranici a je nedeľa, tak asi z Jerevanu ich nemá kto potvrdiť. A kvôli návšteve jedného pamätníka nemienime sa vracať späť do Jerevanu a zabiť tým celý deň. Bohužiaľ sa musíme vrátiť späť.

Čo s načatým dňom

Je 12:00 a rozmýšľame čo ďalej. Žeby sme predsa zašli na tie petroglyfy do pohoria Ughtasar? Predpoveď počasia hovorí, že je 40% pravdepodobnosť búrok. To asi veľmi nechceš. A cesta len k odbočke do pohoria Ughtasar trvá ďalšiu hodinu. Stihneme to? Je rozhodnuté. Ideme k odbočke, kde sa naobedujeme a uvidíme ako sa umúdri počasie. Tých 19km do kopca po nespevnenej ceste by malo trvať približne 90 minút a to by sa do zotmenia dalo stihnúť.

Reštaurácia Ojax Restaurant Sisian vyzerá tak, že u nás by si ani nerozmýšľal tu zastaviť, lenže v Arménsku to znamená štandard. Ani sa neobťažujeme so študovaním menu, pretože nepredpokladáme že by ho mali v ruštine alebo nebodaj v angličtine. Povieme si, že by sme chceli nejaké mäso, k tomu zeleninu + lavaš a o 40 minút máme čerstvé jedlo na stole.

Kontrolujeme aktuálnu predpoveď. Možnosť búrok klesla len na 10% a štartujeme do hôr.

Petroglyfy Ughtasar

Petroglyfy sú kresby na povrchu kameňa a sú výtvorom pravekých ľudí. A práve množstvo týchto petroglyfov sa nachádza pod horou Ughtasar pri ľadovcovom jazere. Tieto kresby (staré až 14.000 rokov) pre svoju odľahlosť a neprístupný terén sú voľne dostupné iba počas dvoch letných mesiacov v roku, pretože v inom období je to pokryté vrstvou snehu. Škoda si nechať ujsť túto príležitosť.

Už cesta do Ishkhanasar, poslednej dediny kde končí spevnená cesta, je výzvou. Táto cesta bola asi stavaná asi pred 40 rokmi a odvtedy sa o ňu nik nestaral. Dedina je ako z nejakého dokumentárneho filmu a je vôbec otázkou, či tu majú zavedenú elektrinu. Mapa v navigácii je nespoľahlivá a nevieme nájsť najprv tú správnu odbočku. Každá cesta vyzerá ako chodník na pole.

Tam, kde končí asfalt, je malý stánok a pýtame sa domácej ženy na cestu. Tá ho nechce prezradiť a upozorňuje nás, že sú tam azerbajdžanskí vojaci. No to asi nie, keďže Ughtasar je veľmi odľahlý, navyše na území Arménska (aj keď je len 1km od hraníc) a zásobovanie vojakov aj z Azerbajdžanskej strany by bolo dosť obtiažne. Nakoniec tú správnu odbočku nájdeme.

Ešte pred odchodom sme skúmali to malé množstvo videí z YouTube, či cestu s Lada Niva zvládneme. Všetko vyzeralo dobre a nie príliš náročné, ale často video neukáže presnú realitu. Už len odbočka je vhodná skôr pre traktory, ako pre osobné automobily. A tu sa nám potvrdzuje naša správna voľba na zapožičané auto. Lada Niva je konštrukčne stavaná na takéto cesty. Nemusíme zapínať ani redukciu a auto sa vyštverá von z dediny na blízke polia.

Nasledujúcich 15 kilometrov je jazda nádhernou krajinou. Na horských svahoch nenájdeš žiadne stromy. Iba množstvo skál sopečného pôvodu a trávu. Kde tu, občas sú tu úbočia kvitnúcich fialových divo rastúcich kvetov. Dokonca za celý čas nenarazíš ani na jedného človeka. Len cesta je drsná. Musíš sa vyhýbať veľkým jamám, nevieš či sa v tráve nenachádzajú skryté kamene a pred určitými stúpaniami musíš zapnúť redukovaný prevod. Asi 4 kilometre pred cieľom začína pršať, čo sa dá očakávať vo výške 3000 metrov nad morom. Čím viac sa blížime k cieľu, tým viac začína pršať. Približne 2 kilometre pred cieľom sa voda valí úbočiami a stierače nestíhajú. Dokonca začína sa i blýskať, kde nie je žiaden strom. Takže sme na niektorých miestach najvyšší objekt. Nakoniec dôjdeme k prekážke, ktorú by sme ako tak zvládli za sucha, ale za mokra nie. Je to zákruta s veľkými skalami, kde na jednej strane je úbočie tiahnúce sa do kopca a na druhej strane zas prudký zráz. Čo ďalej?

Navigácia ukazuje že sme len 1,8 kilometra pred cieľom! Ak by nelialo a neblýskalo sa, tak odstavíme auto a zvyšok prejdeme peši, ale takto to musíme vzdať a otočiť sa späť. Radi by sme počkali na ukľudnenie počasia, ale ešte dve hodiny nám bude trvať cesta dole, a ak nechceme blúdiť po tme v horách, tak máme asi hodinu až dve rezervu. A nemá vôbec význam na nič čakať, lebo všade bude mokro. Snáď na budúce.

Adrenalín stúpa

Tá pravá akčná jazda ešte len začína. Kým ideme dole po skalách je všetko OK. Po nejakej dobe nastane situácia, že auto smerom dole je neovládateľné. Šliapnem pomaly na brzdu, NIČ. Zatiahnem ručnú brzdu, NIČ. Zaradím, prvý rýchlostný stupeň, a stále NIČ. Auto pokračuje smerom dole. Pred nami zákruta a nevidíme čo je za tým briežkom. Asi nejaký prudký zráz, inak by tam vyjazdená cesta smerom doľava nebola. Točím volantom na každú stranu, stále nič. Vypínam motor, zaradená jednotka, brzda zošliapnutá až na podlahu, zatiahnutá ručná brzda a stále ideme, ale konečne pomaly zastavujeme. Radšej si nedomýšľať, čo by bolo, keby sme nezastavili.

V búrke rozmýšľame čo sa asi tak pokazilo, ale vyzerá to tak, že všetko funguje. Na dôvod dôjdeme, len čo vystúpime z auta a obhliadneme auto. Pneumatiky sú totálne obalené blatom. A podobnú cestu máme pred sebou. Čo teraz? Zídeme v bezpečí dole? Dá sa to? Pred nami je asi 100 metrové klesanie a potom chvíľkové stúpanie. Práve na druhej strane úbočia je nejaký príbytok. Nevieme či tam niekto je, ale keď už nič iné, skúsime požiadať o nejakú pomoc. Prinajhoršom prespíme do rána a na druhý deň, keď bude sucho, zídeme dole. Aj peši, a auto tam necháme!

So zaradenou redukciou, na prvom rýchlostnom stupni, pomaly klesáme a snažíme sa vyhýbať práve vyjazdenej ceste. Iba dúfame, aby sme sa nezačali šmýkať. To bolo asi najdlhších 5 minút jazdy v našich životoch. Do kopca to už ide podstatne jednoduchšie.

Z príbytku sa vykľul núdzový prístrešok. Sú tu konštrukcie postelí bez matracov, vrecia s uhlím a latrína. Latrína, úplne jednoduchá, s dierou v podlahe uprostred, ale i s toaletným papierom. Dobre sa vysrať z toho adrenalínu vo výške 3000 metrov nad morom je najlepší pocit. A medzitým aj prestalo konečne pršať. Rozhodujeme sa, že keď už aj počasie sa umúdrilo, skúsime ísť dole naspäť.

Zbytok cesty prebieha už bez väčších komplikácii. Ak je na vyjazdenej ceste blato, radšej to obchádzame po tráve a skalách. Najmä pri klesaní. Na rovine nám to už je jedno. Niekde v poslednej tretine cesty máme aj nádherné predstavenie. Vykukne slnko a pred nami sa objaví dúha. A nie obyčajná. Dokonca dvojitá! A vidíme zároveň začiatok i koniec dúhy. Aspoň takýto nádherný záver, našej neúspešnej adrenalínovej cesty za petroglyfmi.

Deň uzavierame so západom slnka na Zorats Karer, o ktorom si si mohol prečítať v predchádzajúcej časti.

Dobrá rada na záver

Po večernej kontrole nášho auta, sme si uvedomili že, pri preberaní auta sme neskontrolovali stav pneumatík. Pneumatiky nášho auta majú zúfalý, až katastrofický dezén. Už nám je jasné, prečo Lada Niva bola v teréne neovládateľná. Na peknej asfaltovej ceste si to ani neuvedomíš, ale dobrý stav pneumatík oceníš až v teréne a za extrémnych podmienok. Odteraz pri požičiavaní autá sa budeme určite zameriavať i na stav pneumatík.