Bratia Mikoyan-ovci a región plný významných kláštorov

Momentálne sa nachádzame v provincii Lori na severe Arménska. To, že táto provincia bola v roku 1988 ťažko poškodená zemetrasením, nie je veľmi vidno. Skôr je tu nádherná zelená príroda s ešte krajšími hlbokými kaňonmi a kopcami. Tie schovávajú nespočetné množstvo pozoruhodností, a práve ideme niektoré z nich objaviť.

Ráno ako z rozprávky

Hneď, čo nás z rána veľmi potešilo, že na raňajky sa podávajú oladyi. Keď nevieš čo to je, môžeš sa u nás pozrieť na opis, ktorý obsahuje aj recept. Nie je to nič náročne, zvládne to každý. K tomu kávička na terase s výhľadom na slnkom zaliaty kaňon. Čo viac si priať? Super ubytovanie v Iris Bed and Breakfast! Nabitý energiou vyrážame do okolia.

Pôvodne sme si mysleli, že na juhovýchode Arménska je zlý stav ciest a tu už nás čaká len perfektný stav ciest. No dobre, nie perfektný, ale bez problémov zjazdný. Predsa sa jedná o hlavný ťah medzi Jerevanom a Tbilisi, hlavné mesta Arménska a Gruzínska. Netrvalo dlho a stratil sa asfalt. Môžeš sa presvedčiť sám, nižšie na videu.

Kláštor Achtala

Tento kláštor, tiež známy ako Pghindzavank (v preklade = medená baňa), z 10. storočí hral významnú úlohu pri ochrane severozápadných oblastí Arménska a patrí medzi najzachovalejšie zo všetkých v modernom Arménsku. Medzi najzachovalejšie patria aj nástenné maľby s charakteristickými farbami typické pre byzantské umenie. Maľby sú jednou z najlepších reprezentácií byzantského umenie mimo tradičných hraníc Byzancie.

Od konca 18. storočia slúžil kláštor etnickým Grékom, ktorí sa usadili v Akhtala, aby pracovali v zlatých a strieborných baniach. Z Gümüşhane v Osmanskej ríši ich sem presťahoval gruzínsky kráľ Erekle II. Grécki baníci zanechali nápisy na stenách kláštora. V súčasnosti má kláštor svoje pútnické dni 20.-21. septembra. Pri tejto príležitosti ho navštevujú veriaci z Arménska, Grécka a Gruzínska.

V kostole sa nachádzal kríž, ktorý podľa legendy použil Ján Krstiteľ pri krste Ježiša Krista. Hovorí sa, že Vasak, otec kniežaťa Prosh, daroval túto relikviu Ivane Mkhargrdzeli, ktorý ju neskôr predal za veľkú sumu kláštoru Noravank v Syunik.

Neprehliadnuteľným prvkom v areáli kláštora sú dva nadrozmerné snubné prstene. Tento pamätník bol odhalený v roku 2010. keď sa znovu vysvätil kostol. Prstene sú dostatočne veľké, aby nimi prešiel dospelý pár. Na vrchole autor umiestnil granátové jablko ako prejav lásky a plodnosti. Pod nimi je škorpión a had, aby ľudia pri prechádzaní zašliapli zlo.

Kláštor Haghpat

Ďalší kláštor. Nejako je ich už veľa na náš vkus. Dokonca tento patrí aj na zoznam UNESCO. Je tiež výnimočný svojou architektúrou a bla bla bla… Škoda písať. Je to príliš „nudných“ informácii. Nezľahčujeme určite význam žiadneho kostola. Len za pár dní v Arménsku sme ich videli už viac, ako za celý život. Nás zaujala skôr legenda spájajúca sa s týmto kláštorom:

Mnísi v kláštore Haghpat študovali vedu, teológiu, maľbu a ručne prepisovali knihy. Kláštor bol pamiatkou prosperity arménskeho kráľovstva. Hovorí sa, že pri výstavbe kláštora pomáhal súťaživý duch. Mnísi postavili chrám v neďalekom Sanahine a jeden zo študentov, menom Hovannes, sa chválil, že dokáže postaviť oveľa dokonalejší chrám.

Hlavný architekt si vypočul toto vyhlásenie a povedal: „Tomu, ktorého slová sú prázdne ako zvonenie, by som poradil, aby opustil bratstvo.“

S týmto vyhlásením študenta vylúčil. Hovannes sa presťahoval do susednej dediny a začal stavať chrám a pevnosť. Učiteľ bol na novú stavbu zvedavý a jedného dňa sa na ňu išiel pozrieť. Pri pohľade na výtvor študentovi so slzami v očiach odpustil jeho opovážlivosť. Na hlavného architekta to všetko urobilo taký dojem, že to nazval „vzácnym“ a odvtedy bol kláštor známy ako Haghpat.

Legenda hovorí, že pri kladení každého kameňa kláštora sa čítal verš z Písma. Takto malo byť posvätné miesto po dokončení živým svedectvom o arménskom kráľovstve. Študent vyrástol a stal sa z neho slávny mních Hovannes Múdry. Bol známy ako vedec, filozof, básnik a teológ a tiež reformátor arménskeho kalendára. Hovannesova láska k čítaniu bola taká veľká, že celé dni trávil v samote triedením rukopisov. Do svojej práce bol taký zapálený, že často strácal pojem o čase a zabúdal jesť.

Aj dnes, ak si pritisnete ruky na steny kláštora a budete trpezliví, môžete počuť zvuk starobylých žalmov.

Starý most Sanahin

Nepovšimnutou pamiatkou v Alaverdi je oblúkový most postavený z čadičových kameňov v 13. storočí spájajúci dva brehy rieky Debed. Počas dňa tu nikoho nie je a môžeš mať tento kus histórie len pre seba. Tento vzácny most so svojimi uhrančivými obrysmi a farbou patrí k pokladom zo stredovekého Arménska (zapísaný tiež na zoznam UNESCO).

Kultúrne vystúpenie

Mierime do dediny Sanahin, ktorá leží vysoko na náhornej plošine nad Alaverdi. Samozrejme aj tu sa nachádza klasicky ďalší kláštor z obdobia 10. storočia a tiež patrí na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Tento krát ho vynechávame, tiahne nás sem niečo iné. Predtým sa však musíme ísť posilniť.

V samotnom meste Sanahin, nevieme nájsť žiadnu reštauráciu a dokonca ani streetfood. Je tu veľa obchodov s potravinami, stánky so zeleninou a ovocím, ale žiadna reštaurácia. Také nevľúdne, ošarpané a zanedbané mesto, kde akoby ľudia len prežívali. Nakoniec nachádzame reštauráciu Mkrtchyan’s cafe, taliansko-gréckeho štýlu. Na jednom jedálnom lístku nájdeš taliansku pizzu aj grécky šalát. A musíme poznamenať, že vynikajúcu.

V tejto reštaurácii má náhodou aj nácvik grécky spevácky zbor komunity „Akmi“ zahŕňajúca obyvateľov Alaverdi a okolitých dedín. Práve v ten deň majú vystúpenie v kláštore Odzun (navštívili sme ho v predchádzajúci deň). Ani sme netušili, že toľko Grékov existuje v Arménsku. A to sme dosť ďaleko od Grécka.

Múzeum bratov Mikoyan

Hovoria ti niečo bratia Mikoyan-ovci, ktorí sa narodili práve v Sanahine? Nám tiež nič donedávna. Obaja mali veľmi zaujímavý život a významne sa zapísali až celosvetovo.

Anastas Ivanovič Mikoyan

Starší z bratov, Anastas Mikoyan, bol komunistický revolucionár, člen politbyra, boľševik a štátnik za čias Lenina, Stalina, Chruščov aj Brežneva. Ako komisár pre zahraničný a vnútroštátny obchod „dovážal“ nápady zo západu, napríklad výrobu konzervovaných výrobkov. Doniesol si aj iné nápady z potravinárskeho priemyslu. Tak sa do ZSSR dostali hamburgery, zmrzlina, kukuričné lupienky, popcorn, paradajková šťava a pod. Mikoyan pomohol rozbehnúť výrobu zmrzliny v ZSSR a až do dôchodku osobne dohliadal na kvalitu výroby. Aj sám Stalin si z neho robil srandu, keď povedal: „Tebe, Anastas, záleží viac na zmrzline než na komunizme“. Sám Mikoyan tiež prispel k rozvoju spracovania mäsa v ZSSR a bola po ňom pomenovaná jedna z továrni na výroby klobás v časoch Sovietskeho zväzu. Najpopulárnejšia bola tzv. „Mikoyanská kotletka“, čo bol polotovar mletého mäsa, odvodený na základe mäsa z amerického hambrugera. V roku 1964 The New York Times napísali, že kotletka Mikoyan je „najlacnejší, najpopulárnejší, ak nie najuctievanejší kus mäsa, ktorý si za pár kopejok môžete kúpiť“.

Anastas Mikoyan napísal vydal dokonca knihu v roku 1939: Kniha chutných a zdravých potravín ( Книга о вкусной и здоровой пище) aka Ruská biblia varenia. Tá sa dodnes nachádza v mnohých ruských domácnostiach a ľudia si ju brali aj so sebou, keď utekali z krajiny. Kniha obsahuje recepty zamerané na domácnosti strednej a vyššej triedy, dokonca bola odsudzovaná ako buržoázna. To preto, že mnohé z receptov vychádzali z nedostupných surovín a techník, ktoré boli v sovietskom Rusku nedostupné. Recepty sú od luxusných jedál (jeseter v želé, studené prasiatko v chrene, …) až po každodenné (kapusta plnená mäsom či fazuľová polievka).

Kniha vyšla s niekoľkými zmenami niekoľkokrát (naposledy v roku 2016). 8 miliónov výtlačkov vydaných v rokoch 1952 až 1999 bolo beznádejne vypredaných. Ak neovládaš azbuku, dnes si jeho knihu môžeš kúpiť v angličtine napr. na amazon.com.

Artem Ivanovič Mikoyan

Aj keď starší brat bol celkom úspešný, Artema Mikoyana možno poznáš. Práve on, spolu so svojim kolegom, Michailom Iosifovičom Gurevičom, v kancelárii na návrh lietadiel v Moskve vyvíjali niekoľko generácii lietadiel MiG (Mikoyan i Guverič) až po najznámejší model nadzvukovej vojenskej stíhačky MiG-21, ktorých bolo vyrobených cez 10 000 kusov.

Prvý model MiG-1, bolo stíhacie lietadlo v druhej svetovej vojne, ale malo množstvo nedostatkov. Ešte počas vojny sa opravili konštrukčné chyby, zmenil sa mierne dizajn a vyšiel model MiG-3, ktorý tiež veľmi nezožal úspech. Ďalšie modely ako MiG-5, MiG-7 a MiG-8 sa nevyrábali nad rámec výskumných prototypov. Konštruktéri prvý významnejší úspech zožali s modelom MiG-15, ktoré boli používané počas kórejskej vojny komunistickými ozbrojenými silami. MiG-17 ako pokračovateľ sa takmer vôbec nevyrábal a licencia sa predala do Číny (Shenyang J-5) a Poľska (PZL-Mielec Lim-6).

Doteraz to boli všetky podzvukové lietadlá. Prvé masovo vyrábané nadzvukové lietadlo bol ruský MiG-19. Od roku 1952 Artem Mikoyan navrhol aj raketové systémy, ktoré vyhovovali jeho lietadlám, najmä slávnemu modelu MiG-21. Práve tento model pre Sovietsky zväz bol najúspešnejší. Týmito lietadlami disponovalo 60 krajín na štyroch kontinentoch a aj po svojom prvom lete v roku 1955, dodnes slúži mnohým krajinám. Model MiG-21 sa vyrábal celých 30 rokov! Dokonca aj v Československu sa v licencii vyrobilo 194 lietadiel MiG-21F-13.

Artem Mikoyan zomrel v roku 1970 a konštrukčná kancelária naďalej nesie jeho meno, premenovaná z Mikoyan-Gurevič na Mikoyan. Z jeho návrhov ešte vyšiel posledný model MiG-25, ktorý patril medzi najrýchlejšie vojenské lietadla. Ako symbol studenej vojny sa MiG-25 dostal do služby u sovietskych spojencov. Ide o jedno z najrýchlejšie lietajúcich vojenských lietadiel, jedno z najrýchlejšie sériovo vyrábaných stíhačiek. V roku 2018 bolo ponúkané pre nadzvukové lety a lety k hraniciam vesmíru civilistom. Kancelária dodnes existuje a vyvíjajú sa ďalšie modely MiG.

Malé múzeum a nádherný pamätník

Práve v rodisku bratov Mikoyan-ov je postavený symbolický pamätník. Rozsiahly baldachýn visí na MiG-21 v skutočnej veľkosti. Samotné lietadlo síce neobsahuje žiaden motor ani ďalšie mechanické prvky, ale i tak je to impozantný pamätník a pocta významnému konštruktérovi. Nestrácaj čas pri pamätníku (vysvetlíme neskôr) a choď ďalej do múzea, ktoré ma obmedzené otváracie hodiny.

Aj keď prichádzame 10 minút pred záverečnou, sú nás ochotní pustiť nás na prehliadku. Múzeum sa rozprestiera na prízemí a poschodí a je venované obom súrodencom rovnako. Nájdeš tu takmer všetky modely MiG lietadiel, ktoré postavili deti z mesta. Dokonca sa nám takmer jeden a ten najväčší zhodiť (a odvtedy sme boli pod drobnohľadom personálu a už ani fotiť sa nedalo). Však zavadzia uprostred miestnosti a je navyše plastový … ;). Napriek tomu, každý predmet je popísaný zrozumiteľne v arménčine (pre nás úplne nečitateľné), ruštine (ako tak čitateľné a pochopiteľné) a aj angličtine!

Artefakty zo života Anastasa Mikoyana nám nič nevravia. Väčšinou sa jedná o rôzne vyznamenania a dokumenty z čias komunizmu. Ale nájde sa tu aj prvé vydanie kuchárskej knihy, či chladnička plná jeho masovo vyrábaných výrobkov či ukážky reklám na potraviny z tých čias.

Pamätník je „dostupný“ aj mimo otváracích hodín múzea

Nakoniec nás personál vyženie aj s jedným turistom okrem nás, mimo areál. Areál je však obohnaný len „proforma“ plotom. Len čo zamestnanci zájdu za najbližší roh, a celé múzeum sa nachádza na okraji mesta, sme späť v areáli, aby sme si mohli urobiť fotky pamätníka. To využíva ešte zopár turistov, ktorí došli na ich smolu až po otváracích hodinách.

Keď už máme všetko, všímame si, že hneď pod múzeom je obrovská nádherná lúka. Dnes už nemáme nič na pláne, tak len tak oddychujeme a kocháme sa nádhernou arménskou prírodou pri západe slnka. K dokonalosti nám chýba, len keby nám niekto podal nejakú kávu. Avšak deň mal pre nás pripravené ďalšie neplánované dobrodružstvo.

Lada Niva nám robí program

Chuť na šálku kávy je veľká, tak sa znova zastavujeme v taliansko gréckej reštaurácii Mkrtchyan’s cafe. Parkujeme takmer na terase kaviarne, tak auto ani nezamykáme a nechávame ho otvorené so stiahnutými oknami, nech v ňom nemáme peklo. Ako chceme odísť, po nastúpení sa rozozvučí na celú ulicu alarm. Stláčam gombík na ovládači a nič. Ako správny ITečkár navrhujem vystúpiť z auta, zamknúť a skúsiť znova odomknúť auto. Samozrejme bez výsledku. Naštartovať sa samozrejme dá, ale alarm stále hučí. OK.

Voláme s nádejou do autopožičovne, že nám snáď prezradia polohu tajného vypínača na alarm a budeme môcť pokračovať v jazde. Lenže službu má technik, ktorý nevie poriadne po anglicky a my zas perfektne neovládame ruštinu. Iba pochopíme, že telefón máme odovzdať náhodnému Arméncovi. Už miestny štamgasti si nás obzerajú, čo sa deje, tak nie je problém si niekoho vybrať. Hneď sa ponúknu dvaja samozvaní technici. A ide sa servisovať.

Samozrejme že nepomáha nič. Iba odpojenie systému od autobatérie, lenže bez nej ani nenaštartujeme. Skúšajú sa rôzne postupy, ale stále bez výsledku. Konečný verdikt od autopožičovne? Odpojiť húkajúci alarm a môžme pokračovať ďalej v jazde. Má to jeden taký menší zádrhel. Bez deaktivovania alarmu, vždy po naštartovaní blikajú všetky štyri smerovky približne 5 minút. Neostáva nám nič iné, len vždy po naštartovaní počkať kým zhasnú a až potom vyraziť do premávky. Niežeby sme ich potrebovali, lebo v Arménsku sa evidentne veľmi nepoužívajú. Tento stav bude pretrvávať až takmer do posledného dňa nášho putovania Arménskom.

Ešte tomu dávame nádej, a v dole v meste Alaverdi kupujeme nové baterky CR-2032. Dúfame, že pomôže výmena v ovládači. Samozrejme že nepomohla, lebo „odborným“ servisovaním sa asi stratilo párovanie medzi ovládačom a alarmom. A keďže Lada Niva neobsahuje štandardne alarm, tak si nevieme ani na internete dohľadať manuál k doinštalovanému systému. Kašleme na to. V obchode okrem bateriek si kupujeme na neskorý večer fľašu vína.

Zaspávame s tým, čo nás zajtra čaká a aké prekvapenie nám zas pripraví naše presúvadlo.