Zheleznogorsk

V Železnogorsku je utajenie všetkým. Mesto založili v roku 1950 na brehoch rieky Jenisej ako centrum pre výrobu plutónia. Desaťročia bolo známe len pod poštovým kódovým označením Krasnojarsk-26, neobjavovalo sa na žiadnych verejne dostupných mapách a jeho existencia vyšla oficiálne najavo až v roku 1992.

Železnogorsk bol súčasťou plánu súdruha Stalina na výstavbu tajnej siete regionálnych technologických centier, ktoré mali vyvíjať a vyrábať materiály pre vojenský arzenál Sovietskeho zväzu. Toto účelovo vybudované uzavreté mesto bolo také izolované, že sa pýšilo aj vlastnou vlajkou, na ktorej bol medveď bojujúci s atómom. Cudzinci mali doň vstup zakázaný, rovnako ako aj väčšina občanov Sovietskeho zväzu. Dokonca aj tí najlepší absolventi škôl a špičkoví vedci, ktorých naverbovali na život a prácu v Železnogorsku, potrebovali špeciálne povolenie, aby ho mohli opustiť. Akíkoľvek príbuzní, ktorí ich chceli navštíviť, museli absolvovať podrobné previerky, kým im povolili vstup. Napriek týmto obmedzeniam a odľahlej polohe na Sibíri sa Železnogorsk v komunistickej ére považoval za prestížne miesto. K hlavným výhodám patrili lepšie potraviny a úcta tých, ktorí vedeli, že v rámci pretekov s kapitalistickým svetom vyvíjajú napríklad komunikačné satelity ako Kozmos a Molnija.

Po páde Berlínskeho múru v roku 1989 a následnom rozpade Sovietskeho zväzu nastal úpadok Železnogorsk. Vďaka vládnym investíciám na začiatku nového tisícročia však mesto chytilo druhý dych a stalo sa súčasťou ruskej odpovede na americký Globálny lokalizačný systém (GPS) – navigačného systému GLONASS. V súčasnosti sa hlavné fabriky a výskumné laboratóriá zaoberajú výrobou navigačných a telekomunikačných zariadení a geodetických satelitov pre miestnych aj zahraničných klientov vrátane Indonézie a Izreala. Slúžia však aj pre prísne tajné projekty ruskej armády.

S pôvodným kinom z päťdesiatych rokov 20. storočia menom Vlasť a usporiadanými radmi funkcionalistických päťposchodvých obytných domov by mohol Železnogorsk slúžiť aj ako tematický park sovietskej éry. Hoci sa tu čas celkom nezastavil, vstup do tovární je naďalej obmedzený a príchody a odchody ich cenných a dobre platených zamestnancov sa aj v súčasnosti pozorne sledujú: odchod z mesta či návrat doň treba vždy oznámiť.