Západná Sahara: prekročenie hranice z Maroka

Len čo opustíme El Ouatia, automaticky pokračujeme opäť po diaľnici N1. Dnes je pred nami len 300 kilometrov dlhá cesta, pričom už prekročíme hranicu do Západnej Sahary. Vôbec netušíme, či nás čaká nejaká kontrola, alebo iný výsluch. Na internete sa píše, že nič tam nie je, len sa zvýši frekvencia policajných kontrol.

Už za hranicami mesta začína absolútna rovina, ktorá nás bude sprevádzať niekoľko stovák kilometrov. Našťastie dnes vedie cesta neustále popri pobreží s oceánom, takže ako také spestrenie máme. Už po 30 kilometroch prekračujeme rieku Oued Chbika a s ňou nádherné mokrade v zátoke spolu s dunami. Takéto scenérie sú v krátkych rozostupoch ešte dve. Nie je na škodu sa tu aspoň na chvíľu zastaviť. Mať viac času, je to ideálne miesto na kúpanie.

Diablova diera

Popri ceste na juh, v blízkosti Akhfennir, sa vyskytuje aj Diablova diera alebo jaskyňa Božieho zázraku a je jednou z najzvláštnejších prírodných miest v Maroku. Jedná sa o jamu s priemerom 25 až 30m na pobreží v tesnej blízkosti oceánu. Tisícročnou eróziou oceán vyhĺbil oblúk a tak teraz je diera bičovaná oceánom a vetrom. Ozajstná neopísateľná krása.

Tento unikát si treba poznačiť do máp, lebo ľahko sa môže stať že ju prehliadnete. Na ceste neexistuje žiadna značka informujúca o tomto prírodnom útvare a ani neexistuje žiadna odbočka. Je to len vyjazdená poľná cesta. Na možnú prítomnosť vás môže upozorniť len na oko bezpečnostný plot ktorý bol osadený asi po niekoľkých pádoch do diery. Nie je veľmi náročné túto zábranu prekonať. Možno je tam ten plot preto, aby ste tam autom nevleteli, keďže dieru inak vidieť, až keď ste pri nej.

Národný park Khnifiss

Diaľnica lemuje aj národný park medzinárodného významu na zozname Rámsarského dohovoru pre mokrade s rozlohou 1 850 kilometrov štvorcových. Je to jediný park na svete, ktorý zahŕňa púšť a lagúnu Naila (jediná saharská lagúna v severnej Afrike). Úplna zmena scenérie pri ktorej môžete zabudnúť a uveriť, že ste v úplne inej krajina. Národný park Khnifiss je veľmi pestrofarebný: Zelený okolo lagúny, najmä pri odlive, ružová farba plameniakov, modrá farba oceánu a napokon žltá farba púšte. Pôvodne sme mali navštíviť tento národný park aj navštíviť a pobudnúť v ňom minimálne jednú noc, lenže z toho jediného ubytovania, ktoré sa nachádza v národnom parku, nikto neodpisoval. Preto nám neostáva nič iné, len pokračovať ďalej.

Množstvo vrakov v oceáne popri pobreží

Pred mestom Tarfaya schádzame z diaľnice a smerujeme cez mesto v ktorom budeme ubytovaní po ceste späť. Robíme tak rovno z dvôdov. Táto cesta nie je tak využívaná a očakávame menej policajných kontrol, časový rozdiel s dosiahnutím cieľa je len 5 minút a navyše podľa satelitných snímkov na Google Maps sa tu nachádzajú vraky lodí.

Čím viac sa blížime k hranici so Západnou Saharou, tým viac je pravidlo policajných kontrol pred a za mestom. Tarfaya, je posledným väčším mestom pred Západnou Saharou, ale v konečnom dôsledku nám položia len obligátne otázky, kam ideme a koľko tam budeme. Ani pasy nechcú vidieť, poprajú nám príjemný pobyt a môžeme pokračovať ďalej. Hneď za mestom sa na horizonte objavuje vrak lode. Stačí len zísť cesty a krížom prejsť až k oceánu.

Vrak Assalama

Tento vrak lode už tu čaká na svoju likvidáciu od roku 2008. Loď Assalama sa mala plaviť z Tarfaya do Puerto del Rosario na Kanárskych ostrovoch. Lenže pri opustení prístavu v Tarfaya, loď narazila na vlnolamy na rozbúrenom mori, čomu kapitán lode nepripisoval veľký význam a pokračoval ďalej. V krátkom čase sa stala loď neovládateľnou a pasažieri s posádkou museli byť evakuovaní.

Na lodi nebolo dostatok záchranných člnov na evakuáciu a rýchlu záchranu zabezpečili miestny rybári na svojich malých člnoch Pateras. Loď Assalama mala byť potom prevezená do prístavu Las Palmas de Gran Canaria, ale posiťovňa sa vzhľadom na vysoké náklady (15 až 20 miliónov euro) sa nemohla rozhodnúť.

Aj z tohto dôvodu nie je obnovené lodné spojenie medzi Tarfaya a Kanárskymi ostrovmi (vzdialenosť je len 108 kilometrov). Marocký minister dá až vtedy povolenie, keď budete odstránená loď Assalama z marockých vôd. Už je tomu 15 rokov a loď tu stále dotvára zvláštnu postapokalyptickú atmosféru.

Vrak Que Sera Sera

Táto islandská rybárska loď lovila 14 mesiacov v pobrežných vodách Laayoune sardinky, ktoré následne vyvážala. Que Sera Sera nebola ako ostatné lode, za dva alebo tri mesiace prekonala všetkých svojich konkurentov, znížila ceny, až zostala na mieste jediná. Ponúkla prácu stovkám ľudí v Laayoune, spoločnosť s názvom Fleur de Mer mala na mesto skutočný vplyv, pracovníci dostávali 80 dirhamov na hodinu, čo bolo v tom čase niečo neslýchané. Všetci boli spokojní, až do dňa, keď posádka zmizla a zanechala po sebe na pláži uviaznutú loď.

Ako a prečo posádka zmizla, nikto netuší. Ževraj sa sardinky využívali na pranie peňazí z drog. Čo je na tom pravdy, už nevieme, ale zas až tak nereálne to neznie. Väčšina vie, že ten najkvalitnejší hašiš pochádza práve z Maroka.

Neznámy vrak lode

Jeden vrak lode sa nachádzal na pláži na polceste medzi vyššie uvedenými vrakmi, pri dedine Dora. Podľa jedinej informácii, ktorú sme našli, bola ešte v roku 2007 z pláže odstránená. Veľa podobných bezmenných vrakov sa na pobreží vyskytuje, len to chce dávku trpezlivosti a dopodrobna prehľadávať pobrežné satelitné snímky.

Prekročenie hranice do Západnej Sahary

Hranica medzi Západnou Saharou a Marokom existuje v zmysle de iure od anexie Západnej Sahary v rokoch 1976 – 1979. Začína na 27°40’N zemepisnej šírky. Zo severu prechádzajú iba štyri cesty, tak predpokladáme, že možno budú kontrolované. Očakávame, že možno budú kontrolované ako v iných separatistických štátoch, ktoré sme v minulosti navštívili. Či už sa jedná o Podnestersko, alebo Náhorný Karabach.

Na mape máme poznačený hraničný bod, kde teoreticky môžeme očakávať možno nejakú pohraničnú kontrolu. Na uvedenom bode samozrejme absolútne nič nenachádza, jedine zopár piesočných dún. Pokračujeme ešte zopár stovák metrov a nič nenasvedčuje tomu, že sme prekročili nejakú hranicu, ale GPS súradnice ukazujú, že sa už nachádzame v Západnej Sahare. Až tak jednoduché je prekročiť hranicu do ďalšej neuznanej a okupovanej krajiny. Už nám chýba len 70 kilometrov, aby sme dosiahli dnešný cieľ.

Ubytovanie v Laayoune (alias El-Aaiún)

Pôvodne sme sa chceli ubytovať v meste Laayoune, čo je najväčšie a aj hlavné mesto Západnej Sahary, lenže nič vyhovujúce pre našu 9-člennú posádku na booking.com nebolo. Našťastie vhodné ubytovanie pre nás sa nachádzalo v 30 kilometrov vzdialenom meste El Marsa. Mesto sa nachádza na pobreží a má aj veľký námorný prístav, a preto je známe aj ako pláž Laayoune (Laayoune Plage). Ubytovanie v dvojhviezdičkovom hoteli vychádza približne 13 €/osoba/noc.

Už priamo v hoteli sa potýkame s problémom, ktoré nás bude sprevádzať celým pobytom v Západnej Sahare. Najrozšírenejším jazykmi je arabčina, berberština a potom francúzština. A len mizivé percento populácie ovláda angličtinu. A aj keď máme v telefónoch stiahnuté offline prekladové slovníky, narážame na druhý problém. Úroveň gramotnosti je na úrovni 50%. Nakoniec dosť obtiažne sa musíme dohovoriť rukami a nohami. Dorozumieť sa, či si prajeme na druhý deň raňajky je hodné športového výkonu. Zato peniaze vedia rátať bez problémov.

Kontroly rastú

Akonáhle sme úspešne ubytovaní, vyrážame na krátky výlet do Laayoune. Mestá spája nádherná široká 4 prúdová cesta lemujúca pieskovými dunami. Neustály vietor spôsobuje to, že na niektorých miestach je cesta úplne zaviata pieskom. Ešte pred vstupom do mesta je obligátna policajná kontrola. Len tu už je nezvykle dlhšia. Zoberú všetkým pasy a kompletne si ich opíšu vrátane čísla, ktoré sme dostali pri vstupe do Maroka. Ešte obligátna otázka, kde sme ubytovaní a čo mienime robiť v Laayoune. Následne môžeme pokračovať.

Za hranicami mesta sa nachádza aj benzínová pumpa s príjemnými cenami. Maroko totiž nejakým spôsobom dotuje región Západnej Sahary a buď sú ceny pohonných hmôt dotované, alebo je im odpustená spotrebná daň. Každopádne ceny sú tu približne o 30% nižšie.

Laayoune

Samotné mesto nie je ničím extra výnimočné. Však nemá ani žiadnu históriu. Bolo vybudované Španielmi v roku 1938 ako administratívne, vojenské a európske centrum bývalej provincie. Pripomína akékoľvek iné „tuctové“ chudobnejšie mesto v Európe.

Hľadáme ťavacinu

Prečo sem vlastne mierime 30 kilometrov dlhú cestu, keď je to mesto nezaujímave? U mäsiarov a v reštauráciach je tu bežne rozšírené ťavie mäso a práve to chceme ochutnať. Len ho nikde nemôžme na hlavných ťahoch objaviť. Evidentne to nie je to pravé, čo turisti vyhľadávajú. Musíme sa popýtať miestnych, kde ho môžme dostať.

Nakoniec nás zavedú do jednej z bočných uličiek až pred jeden polo-pouličný fastfood, kde podávajú pečené ťavie mäso. Reštaurácie tu bežne vyzerajú ako naše najhoršie vývarovne, ale netreba sa nechať odradiť. Vonku sa dlho a pomaly pečie mäso v hlinených nádobách. Polovica posádky sa tejto predstavy radšej vzdáva a ide vyhľadať iné, viac európske jedlo. My čo sa nevzdávame svojho presvedčenia si objednávame štyri porcie.

Na stôl nám onedlho pristanú štyri tácky len s mäsom a k tomu ako príloha sa podáva arabský chlieb. Neočakávajte žiaden príbor. Tu sa je rukami a prípadne chleba použitie na nabranie omáčky. Samotná ťavacina je vynikajúca. Mäkké mäso, pečené v ťavom tuku (ako nám bolo vysvetlené) a štruktúrou nám pripomína naše hovädzie. Len chuť je výraznejšia, ale príjemná. Mäso je o niečo tuhšie, ale nie veľmi. Keby sme nevedeli, že jeme ťavu, tak si myslíme že nám dali nejakú hovädzinu, alebo baraninu.

Radi by sme ešte ochutnali ťaví burger. Vieme s určitosťou, že ho podávajú v Marakéši, ale skúšame aj tu šťastie. Miestny a zároveň jediný McDonald`s v Západnej Sahare ho nemá vôbec v ponuke. Tu sa približujú skôr európskym štandardom, ako by mali podávať jedlo z miestnych zdrojov. Nakoniec ťaví burger nezoženieme do konca dovolenky.

Gastro večer

Ďalšie gastro pochúťky objavujeme v nočných uliciach El Marsa, v mieste nášho ubytovania. Len čo zapadne slnko a úplne sa zotmie, hlavná ulica a priľahlé ulice ožívajú. Otvoria sa obchody, ktoré celý deň boli zavreté a mesto sa mení na nepoznanie. Nakúpiť sa tu dá čokoľvek: čerstvé mäso, zelenina, ovocie, bohatá ponuka korenia, drogéria, oblečenie od sandál až po zimné bundy. Takisto je tu bohatá ponuka pouličného jedla. Mnohé ani nepoznáme. Ale čo určite poznáme sú slimáky.

To nám nedá a pýtame si jednu porciu. Sme pobavením pre miestnych, ktorí už sedia v okolí stánku. Veľa turistov sem nezablúdi a tí určite nejedia navyše slimáky, pričom to je naozaj pochúťka. Za 6 dirhamov (v prepočte 0.60 €) dostávame plnú misku slimákov. K tomu aj v šálke vývar zo slimákov a za misku koreneného cíceru. A ako príbor špáradla!

Áno, špáradla. To aby sme vedeli vytiahnúť slimáka z ulity. Len sa napichne mäsitá noha a vytiahne z ulity. Je sa všetko, okrem vnútornosti. Stačí len odhryznúť. Cícer sa napicháva k tomu rovnakým špáradlom. A slimačí vývar je ozajstná delikatesa, ktorá sa ťažko opisuje. Stačí len zahodiť predsudky a vychutnať si jedlo.

Ešte na večera dostávame chuť na čaj a niečo jednoduché na zahryznutie. Zas v jednom z mnohých podnikov si posunkami objednáme správny počet čajov, ale chceme si objednať 5x matishu. Čo by malo byť ľahko pochopiteľne, keď ukážete prstami číslo 5 a poviete matisha. Na tom sa nedá hádam nič pokaziť. Ako sa mýlime! Po 10 minútach nám pristáva luxusná ale len jedna matisha, ale za to z 5 vajec! Zas sme bohatší o ďalšiu skúsenosť, čo sa nám hádam vyplatí v najbližších dňoch.

Matisha je tak vynikajúca, že namiesto toho, aby sme si dali raňajky v hoteli, zamierime radšej znova na ulicu do rovnakého podniku na rovnaké jedlo. Ani sa nesnažíme vysvetliť, že chceme samostatné porcie (možno nemá ani toľko panvíc) a tentoraz si objednávame ešte väčšiu porciu. Až pre 7 ľudí. K tomu samozrejme množstvo arabského chleba a ako príbor nám na to slúžia naše vlastné ruky. Príbor by bol len zbytočný luxus.

Hotovosť je nutnosť

V drvivej väčšine na celom území Západnej Sahary potrebujete hotovosť. Len málo prevádzok akceptuje platbu kartou. Dokonca i za tankovanie sa platí hotovosťou. V mestách nie je problém si túto hotovosť zabezpečiť z bankomatov, aj keď môžete byť obmedzený maximálnou čiastkou výberu (pričom na karte môžete mať povolený aj väčší limit, bankomat vám to jednoducho nepovolí). Platí sa tu ako v Maroku, marockým dirhamom. Najväčšia bankovka je 200 dirhamov (20 €), čo trochu spôsobuje problém, keď vyberáte väčší obnos na viac dní pre celú skupinu. Vybrať 500 € je úkon na viac výberov a skončíte v najlepšom prípade s 25 bankovkami v najväčšej nominálnej hodnote. Ako vyberať hotovosť, hádam netreba vysvetľovať. Jednoducho neakceptujte kurz, ktorý vám ponúka banka, ale nechajte to na vašej materskej banke. Celkom ušetríte.