4 ročné obdobia v jeden deň

Keď už raz navštívite Maroko, bol by veľký hriech nenavštíviť pieskové duny na okraji Sahary, aj keď samotná Sahara tak nevyzerá, to len vo filmoch je znázornená táto najznámejšia púšť veľmi idylicky. V skutočnosti je to len rovina, štrk a kamene. A kde tu sa nachádzajú duny.

Pieskové duny v Maroku

Najznámejšie, najvyhľadávanejšie a turisticky najobľúbenejšie duny v Maroku, Erg Chebbi, sa nachádzajú neďaleko mesta Merzouga na východe krajiny a z Marakéša sa k nim dostanete autom za nejakých 8 hodín. Aj keď táto oblasť sa zdá byť ďaleko, od civilizácie nie sú veľmi vzdialené. Medzi dunami nájdete mobilný signál, elektrinu a dokonca aj bazény. Navyše sme tu už boli v roku 2017 a nejako nás znova nelákajú.

Našťastie, druhé a nie veľmi vyhľadávane a turisticky takmer neznáme sú Erg Chigaga (občas písané aj ako Erg Chegaga). Tie sa zas nachádzajú juhovýchodné od Marakéša, v blízkosti Alžírskych hraníc. Navyše nie sú úplne jednoducho prístupne. Duny sú mimo všetkých ciest, navigácia vás sem nezavedie, potrebujete mať auto so 4×4 a najbližšia civilizácia je vzdialená približne 60 kilometrov. A práve dnes sem smerujeme.

Sneh v Maroku

Znova prechádzame šafranovým údolím cez Taliouine a po necelých 30 kilometrov vchádzame do regiónu Drâa-Tafilalet, kde za sebou nechávame posledné malé dedinky a my sa plazíme prudko do kopca na rozsiahlu náhornú plošinu Anti-Atlas. Ani dodatočne nevieme nájsť informácie o tomto území, ale je nádherné. Po ľavej strane zasnežené vrcholy hôr Jbel Sirwa (v skutočnosti sa jedná o starý stratovulkán vo výške 3304 metrov) a naokolo ľudoprázdno. Len niekde na horizonte vidíme stádo kôz. Aké je prekvapenie, keď po ďalších kilometroch prechádzame zasneženou krajinou. Možno pre január pre nás nič nezvyčajné, ale tu v Maroku je to malým zázrakom.

Ešte keď ráno sme vyrážali z Taliouine, vyzeralo to na nádherné teplé jarné počasie a len o niekoľko kilometrov ďalej sa nachádzame v zasneženej krajine. Na krajnici nezastavujeme len my, ale aj množstvo domácich a niektorí evidentne sa prvý krát stretávajú fyzicky so snehom. Samozrejme nám to nedá a postavíme im tu na pamiatku malého snehuliaka. V Tazenakht sa nám dokonca naskytne pohľad na zasnežené palmy.

Berieme stopára

Do Zagora môžeme ísť dvoma rôznymi cestami s rozdielom 5 minút, lenže ani jedna cesta neposkytuje žiadne spestrenie pri pohľade do máp. Buď pôjdeme celý čas údolím popri vyschnutých riekach, alebo krátkym úsekom kaňonom cez pohorie Tazigzaout s množstvom zákrut a budeme ďalej pokračovať po planine. Tu sú už dediny vzdialené od seba niekoľko desiatok kilometrov a za celý čas nevidíme dokonca žiaden autobus. Na druhej strane, vďaka slabej premávke a absolútnemu minimu policajných kontrol nám cesta ubieha docela rýchlo. Dokonca až tak, že si zoberieme pri ceste so sebou aj jedného stopára.

Najprv nechápe, kto mu to zastavil. Posádka bielych tvári, ktorú tvoria jeden muž a dve ženy a z auta hrajú slovenské hitovky. A má si sadnúť dozadu vedľa jednej. Veľmi na výber nemá, buď sa prispôsobí, alebo môže ísť peši. Prispôsobil sa! 😉

Až na koniec cesty

Stopára vysadíme v Zagora na križovatke ciest. To, že sme na dôležitej križovatke obchodných ciest nás informuje aj symbolický pamätník mesta. Ten hovorí, že sme 52 dní do Timbuktu (v minulosti dosiahnuteľné len na ťave či peši). My sa stáčame na juh až na koniec cesty N9, ktorá končí v Mhamid. Tam cesta nepokračuje, ale je to absolútny koniec.

Pred tým, ako vôbec dôjdeme na pomyselný koniec cesty, musíme ešte hľadať bankomaty a vyzdvihnúť nejaké financie. V púšti žiaden bankomat nenájdeme a radšej predpokladáme, že ani na konci cesty nebudú žiadne. Navyše v týchto odľahlých oblastiach sú bankomaty obmedzené na výber z jednej karty, čo je približne asi 100 € / výber. Oceňujeme, že k dispozícii okrem klasickej karty disponujeme aj kartami Revolut či Curve.

Ešte pred príchodom do Mhamid musíme prekročiť strmé pohorie Jbel Bani, ktoré oddeľuje samotnú púšť od zvyšku Maroka. Aj preto sem nie je jednoduchý prístup a do Erg Chigaga vedú len dve prístupové cesty. Ale ako hovorí otrepané príslovie, aj cesta je cieľ. To sa presvedčíme v priesmyku Foum Anagame odkiaľ je nádherný výhľad do širokého okolia.

Po zostupe z priesmyku už začínajú nekonečné oázy ďatľových paliem, ktorých je tu naozaj neúrekom. To že sa blížime na koniec cesty dávajú vedieť aj mobilné telefóny. Pravidelne už strácame signál. Možno aj preto nás už čaká dohodnutý kontakt pri vjazde do mesta a nie na mieste, kde sme sa mali pôvodne stretnúť. Obával sa, či sa nestratíme a aj bez dohodnutia vopred nás nie je ťažké rozpoznať. Majiteľ hotela a tábora v púšti nás odprevadí na miesto, odkiaľ vyrazíme na niekoľko dní do púšte.

Príprava na cestu mimo systém

Aby sme sa dostali do púšte, potrebujeme presadnúť do auta, ktoré je na to uspôsobené a so šoférom ktorý pozná cestu do tábora. Teoreticky stačí ísť 60 kilometrov západným smerom, ale prax je určite iná. To znamená, úsporne sa zbaliť (nebrať každú blbosť) na najbližšie dve noci do púšte. Všetko naložiť do auta spolu s celou posádkou a môže sa vyraziť. Sami nevieme čo nás čaká, ale vieme, že bude o nás postarané. Preto sa nemusíme ani veľmi zaťažovať so zásobami tekutín či stravy. Navyše do Toyota Land Cruiser Prado sa nás musí natesniť osem aj so šoférom.

… do púšte

Hneď za Mhamid naozaj cesta končí a začína púšť. Najprv sa jedná o územie, aké poznáme z našej cesty po Západnej Sahare, nasleduje dno rozľahlého vyschnutého jazera s veľkými kameňmi, potom zas takmer štrková cesta a až tam niekde v diaľke sú piesočné duny. Aj keď sa tu nachádza množstvo vyjazdených ciest, nie sú to žiadne značky ani informačné tabule, kam tieto cesty smerujú. Navyše, ako nám vysvetľuje náš šofér, snažia sa jazdiť mimo týchto vyjazdených ciest, aby nevznikli dlhé vyjazdené úseky, kde by neskôr mohli zapadnúť. To znamená, že ani na vyjazdené koľaje sa nedá spoľahnúť. Šofér nám nedokáže vysvetliť ako sa orientuje, ale pozná to tu, keďže patrí k domácim kočovným kmeňom a vyrastal tu odmalička.

Po dvoch hodinách jazdy zastavujeme v našom púštnom tábore. Ešte pred pár hodinami sme stavali snehuliaka a teraz sme medzi pieskovými dunami s teplotou atakujúcou takmer 30 °C, kým nezájde slnko. Kým náš sprievodca a šofér v jednej osobe s personálom ktorý je štandardne v stanovom tábore vyložia batožinu, pripravia nám stany a večeru, my vybiehame na vrcholky dún na blížiaci západ slnka. Nie je krajšieho výhľadu, ako ležať na dunách pri západe slnka. Lenže vyliezť až hore nie je tak ľahké. Okrem toho, že samotný piesok dosť páli, tak sa pod vami aj prebára, čo znamená, že dva kroky hore znamená posun jeden krok dole.

Dostať sa na Erg Chigaga nie je nič extra komplikované. Len treba mať dostatok času. Priamo z Bratislavy, alebo z Viedne viete za 2 dni ležať priamo na dunách v Sahare!