Zámok Dona Chica

Je to kruto ironické, ale zároveň aj zvláštnym spôsob príhodné, že zámok Dona Chica v Palmeire na okraji portugalského mesta Braga stojí zväčša opustený, pretože jeho švajčiarskeho architekta Ernesta Korrodiho, ktorý sa v roku 1889 ako 19-ročný presťahoval do Portugalska kvôli miestu učiteľa na priemyselnej škole v Brage, fascinovali starobylé zrúcaniny tejto krajiny. Podobne ako slávny architekt Eugène Viollet-le-Duc vo Francúzsku, aj Korrodi nielen upozorňoval na škandalózny stav veľkej časti architektonického dedičstva svojej adoptívnej krajiny, no zároveň bol aj osobne zodpovedný za zachovanie a inovatívnu obnovu mnohých jej najhodnotnejších starobylých budov. Jedným z jeho najväčších úspechov bola pomoc pri záchrane stredovekej pevnosti Castelo de Leiria z čias maurskej nadvlády, ktorú vážne poškodili napoleonské delá počas španielskej vojny za nezávislosť (1808 – 1814).

Leiria, ležiaca približne na polceste medzi Portom na severe a Lisabonom na juhu, sa stala Korrodiho domovom. V roku 1894 sem prišiel ako učiteľ na mestskú priemyselnú školu a neskôr sa stal jej riaditeľom. V roku 1901 Korrodi ako protestant prekonal rozdiely vo vierovyznaní a oženil sa s Quitériou da Conceição Maio, miestnou katolíčkou a učiteľkou na základnej škole. Mal s ňou dve deti. Okrem toho, že Korrodi navrhol mestskú krytú tržnicu spolu s mnohými ďalšími budovami, zriadil si vedľa svojho domu, Villy Hortênsie, dielňu. Venoval sa v nej oživeniu tradičných metód kamenárskej práce a presadzoval ich používanie na starých i nových miestach, pričom sa inšpiroval hnutím Arts and Crafts, ktoré v Anglicku zastupoval William Morris. Podobne ako Morris a Viollet-Le-Duc bol aj Korrodi srdcom romantik. Jeho historizmus mal vedecké základy, podnecovala ho však obrazotvorná fantázia. Aj keď jeho stavby často odkazovali na idealizovanú, údajne gavalierskejšiu minulosť, veril v pokrok a rovnako ľahko a zručne pracoval s pokrokovejšími štýlmi secesie a art deco. Medzi jeho najlepšie modernistické stavby patrí kaviareň Café Imperial v Porte, ktorá sa časom stala pobočkou reťazca rýchleho občerstvenia a teraz sa označuje za “najkrajší McDonald`s na svete“, a hotel Guadiana vo Vila Real de Santo António v Algarve. Hotel Guadiana, neskorá, ale nádherná secesná budova považovaná za majstrovské dielo, bol údajne prvý hotel južne od rieky Tajo. V roku 1926 ho dal postaviť konzervárenský magnát Manuel Garcia Ramirez.

Zámok Dona Chica bol ďalším projektom s bohatým mecenášom. Bol ním statkár z Palmeiry João José Ferreira Rego. Korrodi mal za úlohu vytvoriť vidiecky palác, ktorý by bol pamätníkom manželstva, akýmsi ľúbostným listom Regovej brazílskej manželke Francisce Peixoto Rego, ktorú miestni obyvatelia s láskou nazývali Dona Chica. To, čo vymyslel, sa nazýva extravagantný eklektizmus – štvorposchodvá budova hravo kombinuje gotické, arabeskové, romantické, rustikálne a secesné prvky, má okrúhlu vežu (v ktorej by pokojne mohla bývať Zlatovláska), ako aj množstvo vežičiek, arkádových okien a kolonádovú verandu.

Stavba budovy sa začala v roku 1915, ale všetky práce sa zastavili o štyri roky neskôr, keď zväzok šťastného páru stroskotal. Pri spätnom pohľade sa môže zdať, že Korrodi niečo tušil. Rozprávkový palác, ktorý sa rozhodol Regovcom postaviť, svojimi protichodnými štýlmi a vzhľadom pevnosti poukazuje možno viac na ich spory a boj než na vernosť a družnosť. Objekt následne kúpil anglický aristokrat a odvtedy mal niekoľko ďalších majiteľov, ale všetky pokusy o dokončenie stavby vytrvalo stroskotávali na nedostatku primeraných finančných prostriedkov. Zatiaľ čo v Brage je po Korrodim na jeho počesť pomenovaná ulica, zámok Dona Chica stojí prázdny ako zosobnenie upadajúcej veľkoleposti a symbol pominuteľnosti lásky aj peňazí a čaká na svojho rytiera v lesklej zbroji.