Wünsdorf

Nemecké mesto Wünsdorf bolo kedysi najväčším vojenským sídlom Červenej armády mimo ZSSR, preto ho, ako sa patrilo, zdobili až dve sochy Lenina. Obe dnes vyzerajú trochu opustene. Popraskané a pokryté lišajníkom stoja na stráži nad rozpadávajúcim sa súborom budov, ktorých vyleštené podlahy drali topánky 40 000 vojakov, až kým Rusi v roku 1994 hromadne neodišli. Ich odchodu predchádzal pád Berlínskeho múru, zjednotenie Nemecka a rozpad Sovietskeho zväzu.

Wünsdorf, nachádzajúci sa asi 40 km južne od Berlína neďaleko Zossenu vo voňavom brandenburskom borovicovom lese, ktorý dal kedysi tejto zalesnenej oblasti meno, má vojenskú históriu siahajúcu až do 19. storočia. V sedemdesiatych rokoch 19. storočia si pruskí dôstojníci armády novozjednoteného nemeckého národa vyhliadli odľahlé lesy tohto regiónu ako ideálne miesto na cvičenie streľby a zriadili strelnicu v Kummersdorfe. V roku 1897 mal Wünsdorf vlastnú železničnú stanicu na trati Berlín – Drážďany a čoskoro tu zriadili stále kasárne a školu pechoty. Na začiatku prvej svetovej vojny, globálneho konfliktu, ktorému predchádzalo masívne rozšírenie nemeckej armády a námorníctva iniciované cisárom Viliamom II., bol už jednou z najväčších vojenských základní v Európe.

Koncom roka 1914 do Wünsdorf umiestňovať dohodových vojnových zajatcov (najmä juhoázijských sepojov, ruských a gruzínskych Tatárov, francúzsko-alžírskych Afričanov a tiež anglo-írskych vojakov). Ich počet narástol natoľko, že pre indických a moslimských zajatcov zo západného frontu zriadili samostatné tábory. Pre ich duchovné potreby postavili mešitu a prostredníctvom táborových novín El Jihad, ktoré vychádzali aj v urdčine a hindčine pod názvom Hindostan, podsúvali vojakom protibritskú propagandu. Na konci vojny týchto internovaných zajatcov prepustili na slobodu a vojenská sila Nemecka sa na základe podmienok Versaillskej zmluvy výrazne obmedzila. Po oklieštení armády na 100 000 vojakov, zrušení letectva aj brannej povinnosti a po zákaze tankov bola základňa takmer zbytočná.

Za nacistov však hviezda Wünsdorf opäť stúpla. V roku 1935, keď Hitler povolil založenie ríšskej Luftwaffe v priamom rozpore s mierovou dohodou, sa stala veliteľstvom Wehrmachtu, opätovne posilnených nemeckých ozbrojených síl. Počas príprav na druhú svetovú vojnu tu nacisti vytvorili dômyselnú sieť podzemných bunkrov a tunelov odolných proti bombám, v ktorých sídlilo najvyššie vojenské velenie, ako aj dôležité komunikačné centrum známe ako Zeppelin. Vchody a východy do týchto podzemných štruktúr zamaskovali nad zemou falošnými vidieckymi domami z betónu.

Červená armáda pripravila nacistov o základňu v apríli 1945 a po rozdelení Nemecka na okupačné zóny sa tu jej jednotky natrvalo usadili. Wünsdorf sa zmenil na výlučne sovietsku enklávu v Sovietmi ovládanej východnej časti krajiny, z ktorej sa v roku 1949 stala Nemecká demokratická republika. Na vstup na základňu známu ako Die Verbotene Stadt (Zakázané mesto) potrebovali dokonca aj východní Nemci oficiálne povolenie. Za 17 km dlhým betónovým obvodovým múrom tu žilo asi 75 000 sovietskych obyvateľov (vojenský personál, ale aj vedci, lekári, úradníci, technici a zásobovači spolu s rodinami a deťmi), ktorí mali prístup k divadlu, múzeu a kinu, školám nemocnici, telocvičniam, olympijskému bazénu a obchodom so všetkým, čo sa predávalo v ich domovine.

Hlavnou úlohou Wünsdorf, ktorý fungoval ako malá Moskva, bolo poskytnúť východným Nemcom vojenskú pomoc pri udržiavaní hranice so Západom, ktorú od šesťdesiatych rokov 20. storočia symbolizoval Berlínsky múr. Pochopiteľne, ani on sa však nevyhol udalostiam roku 1989. Do piatich rokov od pádu múru Rusi urýchlene opustili scénu a Wünsdorf sa stal len ďalšou pripomienkou minulosti, ktorú väčšina miestnych obyvateľov rada nechala za sebou. Zjednotené Nemecko malo množstvo iných priorít, a tak bol komplex Wünsdorf ponechaný napospas osudu a v nasledujúcich desaťročiach tu besneli ľudské i prírodné živly.

V súčasnosti sa nachádza v stave pokročilého , hoci mierne pozastaveného rozkladu. Niektoré z jeho najvýznamnejších stavieb boli zadebnené, aby sa zabránilo ďalšiemu poškodeniu, zatiaľ čo iné budovy boli zrekonštruované, aby poskytli skutočné bývanie. Po vzore mestečka Hay-on-Wye sa Wünsdorf snaží zmeniť imidž na mesto kníh (Bücherstadt und Bunkerstadt Wünsdorf), aby sa zbavil temnej minulosti, a organizuje knižné veľtrhy, literárne podujatia a výstavy. Rozbité a spustnuté budovy z čias studenej vojny s odlupujúcimi sa nástennými maľbami v štýle socialistického realizmu zobrazujúcimi bezstarostných komunistických traktoristov sú však dôležitou pripomienkou rozdeleného Nemecka a naďalej z neho robia mekku vojenských nadšencov a dobrodruhov skúmajúcich ruiny, ktorých priťahuje jeho hlbšia história.