Dedina Craco
Talianske mesto duchov na úbočí kopca.
Približná doba čítania: 6 minút
Je takpovediac pozoruhodné, že stredovekú dedinu Craco, ležiacu na ílovitej kamenistej pôde na vrchole kopca vo výške viac ako 300 m nad morom, ktorej neobývané úzke uličky slúžili ako kulisa vo filme Umučenie Krista, postihla počas jej existencie séria takmer biblických morových rán. Miestne obyvateľstvo sužovala neúroda, hlad, povodne, zemetrasenia, zosuvy pôdy, masové exody a v roku 1656 dokonca stovky obyvateľov zomreli na pravý mor. O vyše tri storočia neskôr, v roku 1963, keď obcou zalomcovali mimoriadne silné otrasy zeme, sa jej poslední obyvatelia – približne 1 800 ľudí – začali presídľovať do nového, špeciálne vybudovaného mesta Craco Peschiera v susednom údolí vzdialenom asi desať minút cesty.
Koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia uličky starého mestečka Craco, ktorými sa ešte pred niekoľkými rokmi rozliehala kakofónia tesárskych a obuvníckych kladív (remeselníci podľa starého zvyku radšej pracovali pri lepšom svetle pred dverami svojich obchodov) a hlasov žien, ktoré nosili pitnú vodu z verejnej fontány do svojich domov, úplne utíchli. Oblasť bola obývaná najmenej od 8. storočia, pravdepodobne aj skôr. Grécki osadníci sa tu usadili už v dobe železnej a najstaršia stojaca stavba, normanská pevnosť, pochádza z roku 1040. Odrazu však ostala bez života, teda až na zberačov odpadkov, ktorí sa prehrabávali v jej troskách, aby si ukoristili mramor, drevené výrobky a ďalšie predmety z majestátnych opustených víl.
Craco, ktoré sa nachádza vo vnútrozemí, asi 40 km od Tarentského zálivu, v oblúku za “opätkom” talianskej čižmy, zažívalo svoj rozkvet už v stredoveku, a to vďaka strategickej polohe. Na juhu sa rozprestieralo údolie rieky Agri a na severe údolie rieky Cavone. V 12. a 13. storočí tu bola rieka Agri stále splavná. Vo feudálnom období sa vďaka bohatým zásobám pšenice z okolitých polí a vyvýšenej polohe Craco rozrástlo na prosperujúce agrárne a vojenské sídlo. Na vrchole útesu, ktorý dodnes dominuje krajine, postavili hrad, odkiaľ bol dobrý výhľad až na obzor, spoza ktorého by sa mohli vynoriť prípadní útočníci, či už zo vzdialeného pobrežia, alebo z vnútrozemia. Craco a jeho obyvateľstvo sa rozrástlo a prekvitalo; vybudovali tu kostol zasvätený patrónovi mesta svätému Mikulášovi z Bari, ako aj rôzne ďalšie náboženské, obchodné a vzdelávacie zariadenia, pričom v 16. storočí pribudli aj štyri veľké elegantné námestia. Do konca 19. storočia však výrazne klesla úrodnosť miestnej pôdy a poľnohospodári tak prišli o možnosť pestovať plodiny a pásť dobytok. Tvárou v tvár hladu sa celé rodiny rozhodli emigrovať – väčšina do Spojených štátov, ale niektoré aj do Brazílie a Argentíny – a počet obyvateľov Craca klesol do roku 1921 na približne 1 040 osôb. Odliv obyvateľstva zastavilo až obmedzenie emigrácie pred druhou svetovou vojnou, aj keď hrozivý zosuv pôdy v roku 1933 bol možno akýmsi varovaním, že Craco to už má zrátané.
Miestni boli síce vrúcne oddaní svojej domovine a drsnej, ale fascinujúcej prírode miestneho regiónu Basilicata, no po vojne začali tí najmladší a najšikovnejší z nich odchádzať za lepšie platenou prácou do priemyselných miest na severe. Neistá pôda pod nohami obyvateľov, ktorí sa rozhodli zotrvať, sa začala prejavovať s takou alarmujúcou pravidelnosťou, že sa evakuácia mesta stala prakticky nevyhnutnou. Rozpadajúca sa skalnatá krása tohto miesta sa po prvý raz dostala do širšieho povedomia až v roku 1979, keď režisér Francesco Rosi nakrútil v Ceacu a jeho okolí svoju slávnu filmovú adaptáciu príbehu antifašistického umelca Carla Leviho o živote v exile v tejto oblasti v tridsiatych rokoch 20. storočia s názvom Kristus sa zastavil v Eboli.
Craco sa síce vďaka tomu dočkalo istého uznania, ale na záchranu jeho pustnúcich starobylých budov sa aj tak ešte desaťročia takmer nič nepodniklo. Pozornosť sa venovala hlavne novému mestu Craco Peschiera, ktoré bolo pre život miestnych obyvateľov zrejme dôležitejšie. Craco sa medzitým stalo chátrajúcim symbolom kedysi významných a prosperujúcich miest, ktoré boli odsunuté na vedľajšiu koľaj, zatiaľ čo sa Taliansko sústredilo na rozvoj iných oblastí. Ustavičná pozornosť filmového priemyslu – najmä potom, čo sa tu v roku 2008 nakrúcali časti filmu o James Bondovi Quantum of Solace – však viedla k obnoveniu úsilia o ochranu, zachovanie a dokonca obnovu niektorý jeho najvýznamnejších architektonických prvkov. Aj keď je Craco z geologického hľadiska príliš nestabilne na to, aby ešte niekedy poskytlo ľuďom bývanie, keďže ho naďalej vážne ohrozujú zemetrasenia a zosuvy pôdy, naplno vstúpilo do svojho druhého dejstva v podobe historicky zaujímavého miesta, ktoré sa teší kultúrnemu ruchu a naďalej sa objavuje ako kulisa na strieborných plátnach.
Taliansko ponúka ďalšie miesta
Taliansko - Krátke info
* Informácie sa vzťahujú len k Slovensku a k držiteľom slovenských pasov.
Blízke miesta do +/- 300km
-
62,4 km
-
65,8 km
-
130,7 km