Civilizovaná panika v tropickej utopii

Niekedy okolo roku 2000 odcestoval nórsky spisovateľ Bjarte Breiteig s rodinou na ostrov Nosy Boraha (známy aj ako ostrov Sainte-Marie), hľadať tam kľud na písanie. Úzky ostrov sa nachádza len osem kilometrov od východného pobrežia Madagaskaru a meria ani nie šesťdesiat kilometrov na dĺžku. Na konci 19. storočia bol francúzskou kolóniou.

Hoci Nosy Boraha môže na prvý pohľad vyzerať ako splnený sen o tropickej harmónii, vyznačujúci sa slnkom vysoko v nadhlavníku, bielymi plážami a kokosovými palmami kývajúcimi sa vo vetre, pre mladú nórsku rodinu nebol pobyt romantický ani trochu. Stretnutie s miestnymi obyvateľmi ho rozrušovalo a fauna bola takmer odporná. Len niekoľko metrov od pláže preberali vládu nad ostrovom čierne mravce, šváby a krysy. Prúdu suchozemských krabov potom premenil večerné prechádzky v príšerný zážitok.

Jedného dňa sa spisovateľova manželka Tonje náhle stratila. Tma padla rýchlo a Bjarte mal k dispozícii len požičanú baterku veľkú asi ako zapaľovač. So synom Askilom v krosne na chrbte sa vydal ženu hľadať. Vtom sa spustil silný dážď.

Pokiaľ nie je ostrov Nosy Boraha ideálnym miestom pre spisovateľa hľadajúceho tvorivý kľud, musíme aspoň predpokladať, že pirátom s európskymi koreňmi, ktorí tu pobývali skoro dvesto rokov, dosť dobrý bol. Stačí len odškrtávať jednotlivé položky na zozname: ostrov leží blízko vtedajších obchodných trás z Ázie, má chránené prístavy, nekonečné zásoby pitnej vody, ovocia i mäsa a vajec morských vtákov. Z miazgy paliem sa dá ľahko vyrobiť víno a z neho sa pálila liehovina arak, svojou chuťou pripomínajúc rum. Okrem toho tu žily krásne ženy.

Mnohí piráti sa ženili s príslušníkmi kmeňa Betsimisaraka. Svadobný obrad, bohatá kombinácia miestnych a európskych zvykov, sa mohol uskutočniť len so zvolením rodičov a čamanov. Ženích na sebe mal novú bielu košeľu s krajkovou náprsenkou, natupírovanú parochňu a červené podkolienky, korisť z holandských lodí. Už pred svadbou pravdepodobne zahrnul nevestiných rodičov darmi. Jemným damaškom s vyobrazenými drakmi, čajovým servisom z tenkého porcelánu alebo portrétmi belostných dám zasadených v zlatých barokových rámoch. Neveste, zahalené do bieleho hodvábu, bol prisľúbený tajomný nočný dar a svadobná posteľ posypaná škoricou.

Na konci 17. storočia sa na Nosy Boraha zdržovalo viac ako 1 500 pirátov, ekonomicky na tom bol ostrov dobre, v dnešnej dobe by sme povedali, že jeho rozvoj bol udržateľný. V tej chvíli sa príležitosti chopilo niekoľko francúzskych pirátov a založili anarchistickú kolóniu Libertatia s motom “Za Boha s slobodu”.

Vystupovali ako anti-kapitalisti, mali za cieľ okrádať bohatých a korisť potom rozdeľovať. Taktiež to boli zarytí odporcovia cirkve, monarchie a všetkého, čo sa akokoľvek blížilo k elitárstvu. Ustanovili priamu demokracii riadenú cez radu zástupcov vybraných z rôznych pirátskych tlúp. Keby sa ktorýkoľvek z radcov chcel chopiť moci alebo sa nechoval podľa vôli svojich voličov, s okamžitou platnosťou by bol odvolaný. Ostrov fungoval bez peňazí, všetko poľnohospodárstvo bolo kolektívne. Zisk z pirátskych výprav bol rovnomerne rozdeľovaný medzi všetkých, nevynímajúc pôvodné obyvateľstvo.

Na rozdiel ostatných vtedajších pirátov sa tí libertatijskí plavili pod bielou vlajkou. Pokiaľ prepadli niektorú z mnohých lodí prevážajúce otrokov, ktoré v tej dobe križovali svetové moria, získali všetci na palube slobodu a bol im ponúknutý život na Nosy Boraha i podiel na pirátskom lupe. Etnický mix, ktorý na ostrove vznikol, viedol k vývoju dialektu, ktorý sa pomaly stával nezrozumiteľným pre všetkých okrem obyvateľov ostrova. To celé spoločenstvo utužovalo.

Musia teda existovať iné dôvody, prečo Libertatia už po dvadsiatich piatich rokoch stagnovala na mŕtvom bode. Možno zdroj príjmov z pirátskych výprav vyschol, keď Angličania a ďalšie európske krajiny poslali do oblasti vojenské lode. Alebo je celé rozprávanie o kolónii jednoducho vymyslené. Je potrebné totiž popravde povedať, že nikto s istotou nevie, či Libertatia naozaj existovala. Pisomne doklady, ktorých sa inak po autoritárskejších spoločnostiach vždy vyrojí dostatok, o Libertatii neexistujú.

Od polovice 18. storočia bol ostrov Nosy Boraha viac či menej francúzsky, čo je bohato zdokumentované. Traduje sa, že na počiatku utiekol francúzsky dôstojník Jean-Onésime Filet z ostrova Réunion ležiaci východnejšie v Indickom oceáne, hrozil mu tam totiž trest kvôli spáchanej nevere. More ho vyvrhlo na Nosy Boraha a tam ho nezachránil nikto iný ako princezná Betia, dcéra kráľa Ratsimilaha, ktorý bol synom bývalého britského piráta. Jean-Onésime a Betia sa vzali a po kráľovej smrti bol ostrov v júli roku 1750 bez zdĺhavých procesov darovaný francúzskemu kráľovi Ludvikovi XV.

To rozzúrilo miestnych obyvateľov a o niekoľko rokov neskôr sa vzbúrili, povraždili niektorých francúzskych novousadlíkov a ostrov znovu ovládli. Čo sa potom stalo s Jean-Onésime Filetom, nevieme, ale princezná Betia bola nadobro vyhostená na Mauricius.

Francúzsko nejaký čas nereagovalo, o to silnejšie však udreli v roku 1818, kedy vyslali veľkú námornú flotilu. Bez problémov získali územie späť a na ostrove vznikla trestanecká kolónia. Dalo by sa povedať, že využívanie územia fungovalo tak nejak na polovicu, ostrov totiž nemal prakticky čo ponúknuť.

V priebehu 19. storočia fungoval ako akýsi bezvýznamný prívesok dôležitejších francúzskych kolónii, predovšetkým ostrovov Mauricius, Mayotte a prístavného mesta Diego Suarez na Madagaskare (dnes Antsiranana). V roku 1894 bol ostrov Nosy Boraha z neznámych dôvodov prehlásený za samostatnú kolóniu.

Dnes je to kľudný kút sveta, tu a tam sa tu vyskytne podivný turista cez deň odpočívajúci na lehátku alebo blúdiaci nočnou bušou.

Na ostrovčeku Île aux Forbans, kúsok od prístavného mestečka Ambodifototra, nájdeme na zelné planinke medzi palmami pozostatky pirátského cintorína, na ktorom sú patrné rozpadajúce sa náhrobné kamene. A v zátoke u tohto ostrovčeka, len niekoľko metrov hlboko, odpočívajú desiatky vrakov pirátskych lodí, krásne viditeľných cez krištáľovo čistú vodu.