Hekla

Od roku 874 bolo na Hekla zaznamenaných viac ako 20 erupcií, pričom divoká a ohnivá povaha tohto miesta viedla mnohých Európanov v stredoveku k tomu, aby túto 1 491 metrov vysokú sopku nazývali „bránou do pekla“.

Islandské slovo „Hekla“ označuje krátky plášť s kapucňou – možno ide o odkaz na mraky, ktoré majú tendenciu zhromažďovať sa okolo vrcholu sopky. Iní pozorovatelia prirovnávajú tvar sopky k obrátenej lodi, ktorej kýl tvoria dva najaktívnejšie krátery Hekly.

V 16. storočí nemecký učenec Caspar Peucer napísal, že vstup do pekla sa nachádza v „bezodnej priepasti Hekla Fell“.

Takéto príbehy boli v stredoveku bežné a mnohé sa zachovali po dramatickej erupcii v roku 1104. Cisterciánski mnísi v celej Európe poznali toto miesto a Herbert de Clairvaux vo svojom diele Liber De Miraculis z roku 1180 napísal o Hekle:

„Ten kotol je v porovnaní s týmto obrovským peklom ako malá pec.“

Neskôr, keď mních Benedikt písal o cestách svätého Brendana, Hekla sa opisuje ako večné väzenie Judáša. V roku 1341 sa vo „Flatey Book Annal“ opisovali veľké vtáky, ktoré akoby lietali v ohni sopky a údajne to boli duše zatratených.

Väčšina povier týkajúcich sa Hekly zanikla v 19. storočí, hoci miestny folklór stále hovorí o čarodejniciach, ktoré sa na sopke každoročne schádzajú na Veľkú noc.