Taškent: Hlavné mesto Uzbekistanu

Máme všetko potrebné. Máme SIM karty v telefónoch, zapožičané auto s plnou nádržou a potrebnú hotovosť. Ubytovanie v strednej vzdialenosti do mesta, v relatívnej blízkosti letiska a v ideálnej polohe na opustenie mesta smerom do Samarkandu, ale to už predbiehame. Keď už sme nedobrovoľne v Taškente, tak si ho treba užiť. A kde lepšie začať, ako na miestnych trhoch.

Taškent má dva veľké významné trhy: Abu Sahiy a Chorsu Bazaar. Prvý menovaný sa nachádza na okraji mesta a celkom blízko nás.

Abu Sahiy

Keď chcete získať autentickejší obraz o súčasnom uzbeckom živote, je trh Abu Sahiy tým správnym miestom. Už len príchod autom naznačuje, že sa jedná o celkom frekventované miesto. Zápcha sa tvorí už kilometer pred cieľom. Len ani v najdivokejších snoch sme si nevedeli predstaviť kam to vlastne ideme. Abu Sahiy je najväčší trh v Uzbekistane. Areál má takmer veľkosť malého mesta. Od založenia v roku 2006 sa trh rozrástol na viac ako 80 hektárov. Má dokonca vlastnú hasičskú stanicu a mešitu.

Kúpite to všetko, na čo si len spomeniete. Či sa už jedná o tradičné oblečenie, teplákové súpravy “originálnych” značiek z Turecka a blízkej Číny, cez školské potreby, kuchynské spotrebiče, televízory až po autá, ktoré sa predávajú na blízkych parkoviskách. Trh má niekoľko obrovských niekoľko poschodových budov, kde každé poschodie je jednostranné zamerané na určitý druh tovaru (napr. len dámska obuv).

Priestor medzi budovami ja zaplnený prepravnými kontajnermi v ktorých sa nachádzajú samozrejme predajné stánky a stali sa veľmi obľúbenými medzi obchodníkmi a tak premenili trh na hlavnú nákupnú mekku Taškentu.

Ceny nie sú nijako pevne dané a kľudne sa dá zjednávať. Niekedy sa to až vyžaduje. Kľudne vycestujte z domu do Uzbekistanu úplne bez ničoho, tu nakúpite úplne všetko. Len sme tu ešte len prvý deň a vôbec nič nám netreba. A už po hodine prechádzania sa sme unavení z toľkej ponuky. A to sme nevideli ani desatinu trhu.

Manti

A kde sa lacno a najlepšie najesť, ako na trhu, kde sú k dispozícii všetky suroviny? Na okraji trhu, v blízkosti kde sme zaparkovali naše prenajaté auto, sme zbadali miesto kde varia. Nie je to ďaleko od toho, aké poznáme z nášho trhu na Miletičovej ulici. Len ponuka je iná. Podľa názvu takmer nič nepoznáme, a vyberáme si podľa obrázkov. Jediné jedlo, ktoré vieme identifikovať je manti. Vzdialene pripomína khinkali (gruzínske jedlo) a s miernymi obmenami ho viete nájsť po celej západnej Ázii, v južnom Kaukaze a aj na Balkáne. Názov jedla je príbuzný s čínskym mantou, kórejským mandu a japonským manjū.

Jedná sa o taštičky plnené mletým jahňacím mäsom, niekedy aj hovädzím alebo konským mäsom, dochutené čiernym korením. Ani nezisťujeme čím to je plnené. Proste je to mäso. A samozrejme musia byť posypané kôprom. Kôpor sa tu nachádza takmer všade v každom jedle a ku koncu sme mali pocit, že aj v samotnom ovzduší. Napr. je tu veľmi obľúbený ochutený kečup, a čím iným, ako kôprom. K tomu sa podáva niečo ako smotana, aj keď smotana to nie je. Je to niečo medzi smotanou a ayranom.

V tomto stánku sme tu jediní biely ľudia a budíme tradičnú zvedavosť. Čo tu vlastne robíme a prečo práve sem sme zablúdili, a prečo radšej nejdeme do klasickej reštaurácie. My radšej ochutnávame naozaj autentické jedlo a je niekoľkonásobne lacnejšie ako v reštauráciách. Sme im dokonca taký vzácni, že keď si vypýtame čaj, tak nám ho podávajú v klasickom čajníku. Ostatní hostia ho dostávajú v litrových zaváraninových fľašiach. Za porciu 5 manti platíme 10 000 лв (cca 0.7 €)! Neuveriteľná cena.

Chorsu Bazaar

Druhým, menším trhom je Chorsu bazaar, kde v perzštine slovo chorsu znamená “štyri prúdy”, čo znamená, že sa toto miesto nachádza na kultúrnej križovatke. Aktuálny trh v terajšej podobe existuje viac ako 100 rokov, ale na tomto mieste sa obchoduje už viac ako 2 000 rokov. Chorsu Bazaar je viac zameraný na suroviny a výrobky z nich a stále sa tu mieša tovar aj z blízkych či vzdialenejších krajín, ako počas najväčšieho rozmachu hodvábnej cesty, len tovar už nevozia karavány tiav, ale karavány kamiónov.

Na Chorsu Bazaar stále nie je veľké množstvo turistov, a stále tu je mnoho obchodníkov, pre ktorých je cudzinec trochu novinkou a chcú prejaviť pohostinnosť. Stále vám ponúkajú množstvo ochutnávok svojho tovaru, aj keď za tým môže byť, že chcú práve ten svoj tovar predať.

Centrom Chorsu Bazaar je betónová dvojposchodová budova, ktorá je rozdelená na sekcie. Na prízemí nájdete najmä mäso a syry a na poschodí za obrovské stoly s ďatľami, orechmi, sladkosťami a iným sušením ovocím. Aj my sa necháme zlákať jedným stánkom, kde si chceme zakúpiť zásoby na cesty po Uzbekistane v podobe sušeného ovocia a rôznych orechov, tzv. “snack”. Pred tým, než si zakúpime pre nás neznáme plody, vždy dostávame ochutnávku. Para, pekanové , vlašské, píniové, tigrie, kešu či makadamové orechy, pistácie, kokos, sušené mandle, slivky, čerešne…. Proste na čo si zmyslíte, to tu je. A chuť takmer pre nás neznáma už známych plodov. To čo sa u nás predáva, sa ani zďaleka nepribližuje pravej chuti týchto orechov. Nakoniec odchádzame asi s 2 kg zásobou snacku. Tento snack nám vydrží až do konca dovolenky.

Na prízemí nám nedá, a ochutnáme a berieme aj pár kuskov kurtu. Tieto malé, tvrdé biele guľôčky je v skutočnosti mliečne občerstvenie, ktoré si stredoázijskí pastieri vychutnávajú už od stredoveku. Jedná sa o výrobok z kysnutého mlieka, ktoré môže pochádzať z kravy, ovce, kozy, ťavy alebo kobyly z ktorého spravia trvanlivú chuťovku tak, že tekutinu scedia na mäkký tvaroh, vytvarujú z neho malé guľôčky a nechajú ich schnúť na slnku.

Hoci kupola Chorsu Bazaar upúta vašu pozornosť ako prvá, trh sa odtiaľto rozprestiera niekoľkými rôznymi smermi. Nájdete tu oblasti, ktoré sú skryté pred slnkom s lavičkami plnými čerstvého ovocia, ktoré môžete cítiť, keď prechádzate okolo. Existujú uličky, ktoré sa nachádzajú na otvorenom priestranstve s keramikou, čiapkami, oblečením, alebo čímkoľvek iným, čo by ste mohli potrebovať. Potom sa tu nachádzajú provizórne stánky, ktoré sú porozhadzované na otvorenom priestranstve. Tu si môžete kúpiť produkty, ktoré pravdepodobne pochádzajú priamo z farmy. Pri jednom východe zo štyroch nájdete pekárenskú časť. Tu môžete kúpiť od rôznych obchodníkov typický uzbecký chlieb – Non. Je to okrúhly chlieb a každý obchodník má vlastný dizajn, čo robí z neho takmer až umelecké diela. Nájdete tu aj pekáreň, kam môžete bez opýtania vojsť a pozrieť si proces tvorenia chleba od tvorenia cesta až po finálne pečenie.

Saidova keramická dielňa

Priamo cez cestu, oproti Chorsu Bazaar len náhodou objavujeme dobovú keramickú dielňu. Prehliadka uzbeckej keramiky je úplne zdarma. Zároveň je to aj múzeum, keďže sa tu nachádzajú aj kúsky z 15. storočia. Celé je to aj predajnou výstavou a nebyť tu hneď na začiatku putovania po Uzbekistane, možno si aj nejakú keramiku zakúpime. Ceny sú tu niekoľkonásobne nižšie ako na Chorsu Bazaar. Z tej pestrosti farieb a komplikovaných vzorov až oči prechádzajú. A ak sa plánujete v Taškente zdržať viac dní, môžete tu absolvovať aj hrnčiarsky kurz, kde vás naučia minimálne základy hrnčiarstva. Môžete si vyrobiť aj vlastnú vázu, či hrnček a na mieste vám to aj vypália v peci.

Najkrajšie metro v strednej Ázii

Teploty v tieni atakujú 42 °C a rozmýšľame čo ďalej. Máme poznačené množstvo bodov, ktoré vidieť v Taškente. Vraj v Taškente je najkrajšie metro, ktoré svojou krásou môže konkurovať tomu v Moskve. Je rozhodnuté! A aj keď máme vlastné presúvadlo, ideme sa voziť taškentským metrom v podzemí. Tam také teplo nebude. Zaparkujeme v blízkosti stanice kozmonautov a schádzame do podzemia.

Pravidlá v taškentskom metre

Ako všade vo svete, aj tu potrebujete cestovný lístok. Nestojí veľa, len 1 400 лв (0.10 €) a kupuje sa v pokladni. Plánujeme sa voziť viac, kupujeme si lístkov viac, aj do zásoby. Chyba! Lístok, ktorý si kúpite na danej stanici, platí iba z danej stanice a nikde inde. To sa dozvedáme až neskôr.

Akonáhle naskenuje QR kód z lístka pri turnikete, ktorým ho otvoríte, môžete ho zahodiť. Viac ho potrebovať nebudete. Prestupovať môžete kdekoľvek. Kým neopustíte stanicu, môžete sa voziť koľko chcete.

Stanica Kosmonavtlar

Stanica kozmonautov je jedinečnou a najkrajšou stanicou v Taškente. Táto stanica bola otvorená 31. decembra 1984 na počesť kozmonautov Sovietskeho zväzu. Na modrých keramických stenách sú vyobrazení najlepší priekopníci sovietskeho vesmírneho programu. Strop stanice Kosmonavtlar predstavuje Mliečnu dráhu, čím vytvára atmosféru s vesmírnou tematikou.

Stanica Oybek

Stanca je súčasť inauguračnej časti trate medzi Alisher Navoiy a Toshkent. Je pomevoaná na počesť básnika Oybeka. Prvýkrát tu bola použitá stĺpová platforma s použitím monolitických štruktúr odolných voči zemetraseniu. Stĺpy stanice sú pokryté červenkastým mramorom a zdobené keramickým ornamentom. Na bočných stených schodov, ktoré zostupujú na nástupište, sú panely zdobené s tématikou vychádzajúcou z Oybekových diel.

Stanica Toshkent

Rovnomenná stanica podľa samotného mesta bola v decembri 194 konečnou/východzou stanicou, kým o rok neskôr táto linka nebola predĺžená. Výzdoba je venovaná 2200. výročiu Taškentu a na tému “Taškent – mesto mieru a priateľstva”. Pri vystúpení na tejto stanici sa dostanete na Hlavnú železničnú stanicu Taškent, ale aj k múzeu parných lokomotív.

Stanica Alisher Navoi

Alisher Navoi je jednou z najúžasnejších staníc metra v Taškente. Stanica Alisher Navoi, pomenovaná po významnom uzbeckom básnikovi z 15. storočia, je ozdobou taškentského metra. Architektúra stropu tejto stanice metra pripomínajúca mešitu dodáva tradičný pôvab. S modrými a zlatými vrstvenými kupolami a modrými keramickými dlaždicami na stenách táto stanica upúta pozornosť každého, kto ju navštívi.

Stanica Paxtakor

Čo je trochu mätúce, že pri prestupoch na inú linku má stanica na každej linke iný názov. Napríklad v stanici Paxtakor na linke Chilonzor môžete prejsť na stanicu Alisher Navoi na linke O’zbekiston.

Paxtakor doslova znamená „pestovatelia bavlny“, ale je to aj hlavný futbalový klub v Taškente, ktorý dal názov tejto stanici, keďže sa nachádza vedľa ich štadióna.

FC Paxtakor Taškent bol založený v roku 1956 a stal sa najúspešnejším a najsledovanejším klubom v Uzbekistane. Bol to jediný stredoázijský klub, ktorý kedy súťažil v sovietskej najvyššej lige, a v roku 1968 sa dostal do finále sovietskeho pohára. Steny nástupišťa zdobí mozaika z kvetov bavlny, modré a tyrkysové farby pripomínajú historické budovy v Uzbekistane.

Zo stanice Paxtakor/Alisher Navoi sa viete dostať na námestie Amira Temura a k ďalšej ikonickej stavbe: Hotel Uzbekistan.

Daľšie stanice metra

Toto bolo len krátke predstavenie staníc metra Taškentu. Prenádherných staníc je ešte omnoho viac na ďalších linkách. V podzemí nie je tak problém stráviť aj celý deň. Najmä keď je vonku nepriaznivé počasie. Určite sa oplatí navštíviť aj ďalšie stanice, ktoré sa radia k tým najkrajším: Gafur Gulom, Tinchlik, Beruniy, Pushkin, Nowza, Mustakillik Square, Abdullah Kadiri a Bodomzor.

Hlavná železničná stanica „Taškent“

V prípade, že sa niekedy ocitnete v Uzbekistane, s veľkou pravdepodobnosťou odtiaľto vyrazíte do významných miest, ako sú napr.: Buchara, Chiva, Samarkand či Urgench. Stanica je aj významným východiskovom bodom pre medzinárodné vlaky smerujúce do krajín SNŠ. Stanica je ikonickou stavbou samotného Taškentu a máme v pláne ju navštíviť aj zvnútra. Bohužiaľ to nie je vôbec možné. Už i len pre vstup na stanicu musíte prejsť bezpečnostnou kontrolou a mať platný cestovný lístok.

Námestie Amira Temura a Hotel Uzbekistan

Hotel Uzbekistan je ďalšou ikonickou stavbou Taškentu postavenou v štýle socialistického brutalizmu. Viac menej ide už o zastaralý hotel, ktorý má svoje roky najväčšej slávy za sebou a púta pozornosť viac menej iba vonkajším opláštením. Pôvodne sme sa v ňom chceli ubytovať na jednu noc na konci dovolenky, ale neukazuje nám ani jedno miesto dostupné. Vôbec toho neľutujeme, cena za izbu na noc je 48 €, čo je i na Taškent veľa a za rovnakú cenu si viete dopriať luxusnejšie ubytovanie.

V blízkosti hotela sa nachádza aj hlavné mestské námestie, ktoré je skôr parkom ako námestím, kde sa môžeme schovať v tieni pred horúcim slnkom. Centru námestia dominuje socha Amira Temura. Táto socha sa tu vždy nenachádzala, ani sa tak nevolalo. Počas ruskej nadvlády sa volalo Konštantinovo, neskôr Námestie revolúcie. Pôvodne centrom námestia bola socha Slobodných pracujúcich, obelisky s Leninovými bustami, či socha Josifa Stalina, ktorú zas nahradila v roku 1968 Karola Marxa. Až po páde Sovietskeho zväzu tu bola umiestnená socha Amira Temura, rehabilitovaného z feudálneho despotu na uzbeckého hrdinu.

Len poznámka na okraj: Amir Temur počas svojich dobyvačných výprav a ničení miest vyvraždil približne 17 až 20 miliónov ľudí, čo predstavuje odhadom 5% vtedajšej svetovej populácie.

Ani v tieni stromov si nestihneme oddýchnuť. Svietime do diaľky a odchytávajú si nás z nejakého instagramového účtu na interview v rámci školskej výučby angličtiny. Nie sme ešte v Uzbekistane ani 24 hodín a už sa nás pýtajú, aké uzbecké slová sme sa stihli naučiť, aké jedlá ochutnať a ktoré mesto sa nám najviac páči. No veľmi sme neprezradili. Možno aj preto dodnes tento rozhovor/prieskum nie je zverejnený.

Plov: najtradičnejšie uzbecké jedlo

Každé mesto má svoje Plov centrum a tie najväčšie a najokázalejšie sa nachádzajú v Taškente a toto je jeden z dôvodov, prečo sme nakoniec radi, že nás sem osud zavial. Ak by sme povedali, že Plov je vlastne uzbecké rizoto, tak by sme určite urazili takmer celý Uzbekistan, aj keď v skutočnosti….., však posúďte sami.

Existuje viac ako 100 typov Plov v Uzbekistane a líšia sa v závislosti od regiónu a ročného obdobia, ale základné ingrediencie sú ľahko zapamätaveteľné z jeho plného originálneho názvu, osh palov:

• O ako ob (voda v perzštine)
• SH ako sholi (ryža)
• P ako piyoz (cibuľa)
• A ako ayoz (mrkva)
• L ako lamh (mäso)
• O ako olio (tuk alebo olej)
• V ako vet (soľ)

Plov je v súčasnosti považovaný za takú dôležitú súčasť kulinárskych tradícií krajiny, že bol nedávno zapísaný do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Slovo plov je dôležitou súčasťou uzbeckého jazyka. Objavuje sa v mnohých každodenných výrokoch, napríklad: “Ak vieš, že ti na Zemi zostáva len jeden deň, stráv ho jedením plovu, znamená to, že potom môžeš zomrieť šťastný.” V Uzbekistane je život bez plovu jednoducho nemysliteľný.

Najznámejšia plov reštaurácia v krajine je Besh Qozon (známa aj ako Stredoázijské plov centrum), ktorá sa nachádza vo štvrti Yunusabad v hlavnom meste Taškent. Besh Qozon je považovaná za jednu z najväčších plov reštaurácií v Strednej Ázii a denne obslúži 5 000 až 8 000 zákazníkov, pričom plov sa pripravuje v deviatich obrovských kotloch na drevo, známych ako kazan.

Podľa uzbeckej tradície musí byť ku každému tanieru plovu priložený non (chlieb). Doma plov tradične pripravujú ženy, v reštauráciách (a pri špeciálnych príležitostiach) je to záležitost mužov, známych ako oshpaz. V Besh Qozon, ktorý sme navštívili sa nachádza kazan, ktorý pojme až tri tony surovín. Povráva sa, že oshpaz čelí ešte väčším a ťažším výzvam. “Ak hosť nedoje plov, pretože mu nechutí, považuje sa to zakú hanbu, že oshpaz môže uvažovať o tom, že si vezme život”.

Plov je hlavným jedlom dňa a vo väčšine centier ho dostanete iba v čase obeda. Večer je skôr vyhradený šašlíkom. Našťastie sa to netýka reštaurácie Besh Qozon, ktorá nič iné nepodáva od 09:00 rána až takmer do polnoci. Neostáva nič iné, ako sa vrhnúť na to po hlave a objednať si 4x plov. Na stôl nám pristávajú 4 identické porcie a každá má tak ½ kg. K tomu chlieb a šalát. Viac nám netreba. Naozaj sa to podobá rizotu, ale je to lepšie. Kombinácia vylepšená cícerom a hrozienkami je zaujímavá a veľmi dobrá. Kuchárovi určite traumu nespôsobíme a čo sa dá, tak natlačíme do seba. Po tomto jedle sme už tak plní, že na nejaký zákusok nie je ani pomyslenie. Maximálne tak tradičný zelený čaj s citrónom.

Cena je veľmi priaznivá. Za porciu plov si pýtajú 40 000 лв (2.86 €).

Týmto zážitkom ukončujeme návštevu Taškentu a presúvame sa do Samarkandu.