Buchara: najzachovalejšie mesto na Hodvábnej ceste

Naše dobrodružné putovanie Uzbekistanom pokračuje smerom do Buchary a snažíme sa čo najviac priblížiť stredovekým spôsobom presunu. Namiesto tiav máme najpomalšie auto, ktoré sme mohli nájsť, cesty sú občas tiež na úrovni stredoveku a atmosféra sa takmer nezmenila. Čo viac si priať?

Cesta zo Samarkandu do Buchary je dlhá “len” 280 kilometrov. To “len”, je naschvál v úvodzovkách, lebo keď plánujete nejaký presun v rámci Uzbekistanu, treba si všímať najmä čas a nie vzdialenosť. Týchto necelých 300 kilometrov odhadujú Google Maps na niečo cez 4½ hodiny. Čo pri našich zastávkach sa môže predĺžiť kľudne aj na 6 hodín.

Samotná cesta vedie úzkym pásom oázy, ktorá je obklopená len holými horami a púšťou. Našťastie táto cesta je jedna z najzachovalejších z celého Uzbekistanu. Nemusíme sledovať každú nerovnosť na ceste, kde by sme stratili pol auta. Jedinou našou starosťou je pravidelné tankovanie metánu. Už sme pochopili náš automobil dokonalejšie. Má dve nádrže, jednu na metán a druhú na benzín čo si manuálne prepínate na palubnej doske. Na benzín sa veľmi neoplatí jazdiť, cena je síce podstatne nižšia ako u nás, ale keď jazdíte na metán, tak na jednu nádrž prejdete síce len 200 kilometrov, ale stojí vás to približne iba 3 €. Čerpacích staníc je mimo miest dostatok a nie je sa čoho obávať. Len pre istotu treba mať natankovanú aj nádrž z benzínom.

Takisto je aj veľa príležitosti, kde si môžete oddýchnuť a najesť sa. Od honosných motorestov, ktoré zvonka vyzerajú ako luxusné hotely, až po malé dvory popri ceste. Tieto “občerstvovacie” stanice nebývajú veľmi dobré označené, a treba len dobre sledovať tabule na ktorých je vypísané nejaké jedlo. Prípadne treba hľadať tapchany. Tie indikujú že si tu oddýchnete a načerpáte sily na ďalšiu cestu.

Jedná sa o tradičnú konštrukciu pripomínajúcu vyvýšenú platformu alebo pohovku, často z troch strán ohraničenú zábradlím. V strede je umiestnený nízky stôl, okolo ktorého sa sedí alebo leží na matracoch a vankúšoch. Tento priestor je určený na spoločenské stretnutia, stolovanie a relaxáciu v tieni, najmä počas horúcich dní.

Presne takto vytrhneme z popoludňajšej letargie personál jedného podniku, ktorý sme na poslednú chvíľu zbadali na okraji mesta Ishtixon. Okrem personálu tu absolútne nik nie je. Buď sme dnes prví hostia, alebo najväčší nával už skončil. Ani sa nestiháme usadiť, a už sa rozkuruje gril a pripravujú nám šašlíky. Možno majú aj niečo iné, ale dohovoriť sa je ťažké. Anglicky ani rusky nevedia a my zas ani slovo uzbecky. Posunkovou rečou si objednáme množstvo šašlíkov, nejaký šalát k tomu a pitie si sami vytiahneme z chladničky.

Pravdupovediac už si nepamätáme čo tu platíme, ale väčšinou je to cena, ktorú by u nás nechal jeden, ale tu sa za to najeme štyria. Dokonca už vyliezol aj zbytok personálu sa na nás pozrieť, evidentne sme pre nich atrakcia a v takomto podniku asi veľa turistov nezastavuje. Pri odchode chcú ešte hromadnú fotku.

Nejaké zásoby si brať na cestu sa veľmi neoplatí, ak si nechcete robiť praženicu na palubnej doske. Všetko je do 10 minút teplé vrátane extra vychladenej fľaše s vodou. Aj preto je popri ceste množstvo predajcov. Čím atraktívnejší úsek medzi mestami, tým viac predajcov. Máte chuť na čaj? Stačí len v nejakej obývanej časti zastaviť a niečo určite nájdete. Takto zastavujeme v dedine Karmana v blízkosti mesta Navoiy.

Je to klasický obytný dom s vytiahnutým stolom k ceste. Nič viac. Podnikajú a živia sa ako dá. Žiadna ponuka, žiadne ceny. Pýtame si len čaj. Jesť nechceme, však sme jedli pred necelými dvoma hodinami, ale keby mali melón…. Niekedy stačí len myšlienka a zo záhrady nám donesú čerstvý nakrájaný typický uzbecký žltý melón Mirza.

Tieto melóny sa rozšírili po Hodvábnej ceste z čínskeho mesta Hami v provincii Sin-ťiang, kde sa pestovali už začiatkom nášho letopočtu. V Uzbekistane existuje približne 500 odrôd melónov a predajcov nájdete úplne všade. Niekedy sú popri ceste aj niekoľko kilometrové úseky, kde predávajú len melóny. A ceny sú na naše pomery veľmi smiešne. Podľa veľkosti (nik ich neváži) zaplatíte od 10.000 do 25.000 so’m (70 centov až 1.80 €|). Melóny sú veľmi aromatické s intenzívnou sladkosťou, šťavnaté a občas môžete cítiť chuť kvetov a medu, podľa toho, kde boli pestované.

V závere občerstvenia sa nám ešte starší majiteľ domu chváli, že slúžil v Maďarsku v Budapešti počas v 60. rokoch. Nechceme mu brať ilúzie, že vlastne on bol okupant (politické témy radšej nikde nevyťahujeme v zahraničí) v sovietskej armáde, ale aspoň vieme s ním prehodiť pár slovíčok po maďarsky. Na rozlúčku dostávame ešte ako darček balíček žuvačiek a platíme za celé pohostenie v prepočte 1.50 € za všetkých.

Gijduvon

Približne 50 kilometrov pred cieľom sa nachádza nevýrazné mestečko Gijduvon, ktoré stojí za krátku zastávku. Tu stojí historická neveľká medresa, ktorú nechal v 15. storočí postavať slávny Timurov vnuk Ulugbeg, ktorého sme spomínali najmä v predchádzajúcej časti. Toto miesto je často obchádzané (treba zísť z hlavnej cesty) a preto veľmi často sa stane, že v samotnom areáli ste úplne sami, ako aj v našom prípade. Jedine personál sa tu stará o porast, ktorý nám urobí aj krátku prehliadku a samozrejme ženám automaticky zakáže vstup do novo vybudovanej nádhernej mešity. Mešita Xoja Abdulxoliq Gʻijduvoniy je pod jurisdikciou Kabinetu ministrov Republiky Uzbekistan a Úradu pre moslimov Uzbekistanu. Je veľmi jasné, že si nenechajú takúto významnú mešitu “zneuctiť” ženami.

Palác Sitorai Mohi Hosa

Tesne pred bránami mesta Buchara nájdete nádherný areál s palácom, priľahlou záhradou a vodnou nádržou. Palác vznikal v období, keď už v týchto častiach sa nachádzali Rusi a za vlády posledného emira z Buchary, ale stále má v sebe prvky orientu. Palác bol vidieckym sídlom bucharského emira a v súčasnosti sa v ňom nachádza múzeum dekoratívneho a úžitkového umenia.

Po záhrade sa voľne premáva veľké množstvo pávov, symbol tohto miesta, nazývaných aj vtáky Edenu. Podľa legiend boli tieto vtáky vyhnané z raja a za trest dostali mimoriadne strašný hlas. Nájdete tu aj veľkú voliéru pávov, v ktorej pobehujú malé pávy.

Ubytovanie v Buchare

Celé centrum aj širšie okolie Buchary je posiate nádhernými pamiatkami a preto ani nevieme akú polohu si vybrať na ubytovanie. Preto ho volíme na slepo, len na základe ceny a prípadných hodnotení. Vyberáme si Art Suzani National House za 12,90 € / osoba / noc aj s raňajkami. Aké je naše prekvapenie, že ubytovanie máme v úplnom srdci Buchary, len 50 metrov od najznámejšieho a najfotografovanejšieho námestia Buchary. Aj keď dom nie je zrekonštruovaný (bývalý klasický dom) a druhé poschodie s izbami je ešte v príprave a hore na terasu idete cez stavenisko, je úplne úchvatný. Moderne vybavené izby tesne po rekonštrukcii s vnútorným nádvorím. Viac nám ku šťastiu nechýba. Od majiteľa sa neskôr dozvedáme, že zo získaných prostriedkov z prenajímania financujú ďalšiu rekonštrukciu. Predpokladáme, že o dva tri roky to bude jedno z luxusných ubytovaní s niekoľkonásobnou cenou.

Buchara

História tohto mesta siaha veľmi ďaleko do minulosti, niekam až do praveku, keď tu existovala oáza. V roku 500 pred n.l. tu bolo založené mesto. Od tohto obdobia až do 19. storočia bola Buchara významným miestom na Hodvábnej ceste, najmä kvôli obchodovaniu s otrokmi. Keď bola ešte Buchara súčasťou cisárskej Číny sa Hodvábna cesta delila na dva smery: smerom na juh do starovekého Merv (dnešný Turkmenistan) a na západ cez púšť Karakum ku Kaspickému moru a odtiaľ k Čiernemu moru.

Buchare sa všeobecne vyhýbali všeobecne zemetrasenia a dokázala nejako aj odolať Mongolskej invázii v 13. storočí, invázii v 14. storočí za čias Timura a aj Ruskej expanzii v 19. storočí. Práve preto je Buchara jedno z najzachovalejších miest zo stredovekej Hodvábnej cesty a na malej ploche nájdete až 140 historických objektov, ktoré sú zapísané v zozname UNESCO. Na prehliadku Buchary ani nepotrebujete auto, všetko je relatívne dostupné v pešej vzdialenosti.

Kalónsky minaret

Čo nám hneď udrie do učí z nášho ubytovanie (aj preto, že už bližšie ani ubytovaní byť nemôžeme) je 45 metrov vysoký minaret z 12. storočia, ktorý sa tu týči ako maják. Je to jedna z mála stavieb, ktorú Džingischán nezničil. Veža sa v minulosti využívala počas vojny ako rozhľadňa na pozorovanie útočiacich vojsk. Menej známe je to, že sa využívala aj na verejné popravy, pri ktorých boli odsúdení na smrť zhadzovaní z rotundy na vrchole na kamenné nádvorie pod ňou. Posledná známa poprava sa uskutočnila v roku 1920 počas ruskej revolúcie. Minaret Kalyan, ako sa v originále volá, znamená v preklade blaho, čo naznačuje budhistickú alebo zoroasteriánsku minulosť.

Dnes je minaret súčasťou náboženského komplexu Po-i-Kalyan

Po-i-Kalyan

Komplex Po-i-Kalyan sa skladá z troch častí, mešity Kalan, medresy Mir-i-Arab a vyššie uvedeného minaretu Kaylan. Umiestenie troch objektov vytvára v jeho strede štvorcové námestie. Okrem toho je námestie ešte obklopené bazárom a súborom kúpeľov na južnom konci. Mešita Kalan je jednou z najväčších mešít v Strednej Ázii, hneď za mešitou Bibi Khanum v Samarkande a Veľkou mešitou v Herat v Afganistane. Samotnú mešitu je možné navštíviť, dokonca aj ženy ju môžu navštíviť, mimo času modlenia. Odporúčame návštevu hneď ráno, otvára sa pre turistov o 09:00, kde ešte nie je veľa ľudí a všetci turisti ešte trávia svoj čas na hoteloch s raňajkami. Neskôr je aj samotné námestie až do neskorých nočných hodín preplnené.

Oproti mešite je medresa Mir-i Arab postavená v 16. storočí. Veľmi si ju vnútri neprehliadnete (len v určité dni a hodiny), keďže do dnešných dní je stále aktívnou inštitúciou, kde sa vzdelávajú budúci imámovia a náboženskí mentori. Medresa Mir-i-Arab bola vždy považovaná za centrum islamského duchovného vzdelávania a evidentne tak pokračuje vo svojej ceste ďalej.

Chor Minor

Deň začíname asi najvzdialenejšou pamiatkou, Chor Minor, ktorú máme od ubytovnia asi 1,5 kilometra. Všetky ostatné pamiatky sú len bližšie. Chor Minor je vlastne už len pozostatkom veľkej medresy Khalifa Niyaz-kul a slúžila iba ako historická brána. V perzštine názov pamätníka znamená “štyri minarety” a odkazuje na štyri veže budovy.

Char Minor mal dve funkcie: rituálnu pre súfistov a úkrytovú. Táto stavba nemá v architektúre Buchary obdobu a inšpirácia a motívy Niyazkula sú nejasné. Veže Chor Minor nie sú minarety. Tri z nich slúžili na skladovanie a jedna má schodisko vedúce na najvyššie poschodie. Všetky sú zakončené kupolami pokrytými modrými keramickými dlaždicami.

Väznica Zindon

Do starovekej väznice Zindon sa po handrkovaní o cenu nechávame zviesť miestnym turistickým tuktukom. Nechce sa nám piecť na priamom slnku.

Táto väznica bola jednou z najväčších väzníc v emiráte Buchara. V súčasnosti je považovaná za jedno z pozoruhodných miest v meste a zároveň slúži ako múzeum právnej a súdnej histórie Buchary. Väznica je obohnaná pevným masívnym múrom, kam dovnútra vedie len jeden malú oblúkový vchod. Väznica je rozdelená na dve časti: hornú väznicu nazývanú “zindon-i bolo” a dolnú väznicu nazývanú “zindon-i poyon”. Prvá časť pozostáva z niekoľkých miestností pre väzňov. V tých časoch boli väzni v tejto časti každý mesiac dvakrát verejne bičovaní, zavesení na stĺpe s reťazami. Trest znášali bosí, bez akejkoľvek ochrany.

Druhá časť je hlboká jama s priemerom 5 metrov a hĺbkou 6,5 metra, kde boli umiestnení zločinci a rovnakým spôsobom sa im spúšťalo aj jedlo. V mnohých moslimských štátoch tej doby sa hlboké jamy používali na zneuctenie väzňov alebo odsúdených za vážne zločiny. Špeciálne boli určené pre vysokopostavených úradníkov, ktorí z rôznych dôvodov upadli do nemilosti. Najčastejšie sa do nej hádzali vzbúrenci, vrahovia, zlodeji, banditi, dlžníci, osoby čakajúce na popravu. Na nádvorí sa vykonávali aj popravy podrezaním krku veľkým zahnutým nožom a zlodejom sa tu sekali ruky.

Archa Buchary

Jedným z nepriehladnúteľných objektov Buchary, je kráľovská pevnosť. Okrem toho, že Archa bola vojenskou stavbou, zahŕňala v podstate mesto, ktoré počas väčšiny histórie obývali rôzne kráľovské dvory, ktoré mali moc nad regiónom okolo Buchary. Len obvodový múr o celkovej dĺžke takmer 800 metrov s uzavretou plochou 3.96 ha hovorí o jej veľkosti. Jedná sa o najstaršiu budovu v meste, sídlo emirov v rokoch 400 až 1920, keď ju zbombardovali Rusi. Aj dnes je 80% tejto stavby v troskách a je možné navštíviť len niektoré zrekonštruované miestnosti, ako je mešita Juma, byt predsedu vlády, dvor a stajne.

V stredoveku na pevnosti pracovali Rudaki, Ferdowsi, Avicenna, Frabi a neskôr Omar Khayyám. Bola tu tiež veľká knižnica, o ktorej Avicenna napísal:

V tejto knižnici som našiel také knihy, o ktorých som nevedel a ktoré som nikdy v živote nevidel. Čítal som ich a spoznal som každého vedca a každú vedu. Predo mnou sa otvárali brány inšpirácie do veľkých hĺbok poznania, o ktorých existencii som nemal ani tušenia

Legenda

Podľa legendy bol stvoriteľom archy epický hrdina Siyavash, lokálne vyslovovaný Siyavush. Ako mladík sa pred svojou nevlastnou matkou ukryl v bohatej krajine Turan v oáze. Siyavush a dcéra miestneho vládcu Afrasiyaba sa do seba zamilovali. Otec dievčaťa súhlasil, že im dovolí vziať sa pod podmienkou, že Siyavush najprv postaví palác v oblasti ohraničenej býčou kožou, čo bolo zrejme myslené ako nesplniteľná úloha. Siyavush však býčiu kožu rozrezal na úzke pásy, spojil konce a vnútri tohto ohraničenia postavil palác. Siyavush je hlavnou postavou Ferdowsiho eposu Shahnameh. (Tento príbeh o býčej koži odráža aj klasickú legendu o Didóne a založení Kartága v severnej Afrike, zaznamenanú v antike).

Buchara má veľmi veľa pamiatok

Aj keď pamiatku sú tu takmer na jednej hromade, ani týždenný pobyt by vám nestačil na pozretie ich polovice. Stačí sa len prechádzať uličkami Buchary, nasávať atmosféru a objavovať skryté zákutia. Buchara má v sebe niečo nešpecifikované, tajomné a z každého kúta na vás dýcha história mesta z čias Hodvábnej cesty. Je to niečo, čo vás bude priťahovať ešte aspoň raz v živote toto mesto navštíviť.

Ďalšie zážitky z Buchary

Buchara popri Samarkande a Taškente patrí medzi najnavštevovanejšie mestá Uzbekistanu. To sa odráža najmä na cenách tovaru a jedla v blízkosti hlavnch atrakcí tak, ako je zvykom vo svete. Ale stačí odísť do širšieho okolia, a nahliadnúť do života Uzbekov.

Otvárame zavretú cukráreň

Po vynikajúcom obede dostávame chuť na niečo sladké, ale cukrárne, tak ako v Samarkande tu veľmi nie sú rozšírené. Na veľké prekvapenie a aj sklamanie nachádzame cukrársku výrobňu aj s predajňou. Bohužiaľ zatvorenú. No máme šťastie. Naše sklamanie vidí s najväčšou pravdepodobnosťou majiteľka odchádzajúca domov. Tá sa vráti a prinúti personál len pre nás otvoriť cukráreň, aby sme mohli ukojiť našu túžbu.

Miestny lunapark

Už po navštívení Arménska, Gruzínska, Moldavska a iných postsovietskych krajín vieme, že každé jedno väčšie mesto má minimálne jeden stály lunapark. Síce to nie sú najnovšie zariadenia, však boli vybudované počas komunizmu, ale účel za smiešne ceny ešte aj dnes splnia. Nejako ich síce účelovo nevyhľadávame, ale keď zbadáme niekde trčať ruské kolo, tak tam zamierime. Z pár drobných sa môžete povoziť dosýta, a aj to vám ešte dajú zľavu, lebo sú poctení, že ich navštívili nejakí turisti. Tieto parky sa väčšinou nachádzajú trochu ďalej od centra v nejakom oddychovom parku.

Vodárenska veža

Áno, vôbec to nevyzerá ako vodárenská veža, aj keď sa do dnešných dní sa tak volá. V roku 1975 zhorelo kompletne drevené obloženie a z vrcholu bola odstránená vodná nádrž. Samotná konštrukcia postavená podľa projektu Šuchova (prezývaný aj ako ruský Edison) sa zachovala. V 90. rokoch minulého storočia miestny podnikateľ pristavil k veži výťah a vrch veže zmenil na reštauráciu, ale i tá má asi najväčšiu slávu za sebou a podľa stavu, už je dlho mimo prevádzky. Dnes sa viete dostať výťahom len na vyhliadkovú plošinu. Sami sme prekvapení, že pri západe slnka s výhľadom aj na historické centrum mesta sme tu jediní.

Lyabi Hauz

Takým srdcom starej Buchary je bezpochybne Lyabi Hauz, námestie okolo vodnej nádrže, siahajúce niekam do roku 1620. Je prekvapujúce, že i keď je mesto plné turistov, tak sa domáci nenechali vytlačiť. Okolo špinavej nádrže tu sedia ako domáci tak i turisti. Tá kedysi slúžila ako zdroj pitnej vody a aj ako zdroj rôznych chorôb. Dnes slúži len na ochladenie vzduchu, keď si sadnete do tieňa stromov. Celé námestie lemujú náboženské stavby a ďalšie medresy. Medresy už dnes neslúžia ako školy, a na nádvorí je množstvo obchodníkov so svojimi stánkami. Ale i tak, aby ste mohli ísť do areálu Nadir Divan Begi (ktorá predtým slúžila ako karavanseráj) musíte zaplatiť vstupné. WTF? Vstupné za nákup?

Aj keď na námestie zablúdite skoro ráno, myslíme 08:30 je pre Uzbekov ešte veľmi skoro, a väčšina mesta spí, nájdete tu minimálne jeden stánok ktorý podáva čaj a kávu. A aj po polnoci tu neodídete na prázdno. Toto miesto žije takmer 24 hodín denne.

Jedlo v Buchare

Už dopredu vieme povedať, že nie je jedlo, čo by nám tu nechutilo. Vlastne za celý čas sa nám to ani raz nestalo. A to občas sme ani nevedli čo sme jedli. No minimálne tu máte dve istoty: Plov dostanete takmer všade okolo obeda (večer to už je ťažšie) a šašlík majú všade v každú možnú hodinu. Otázkou je aký. Väčšinou natrafíte na jahňací, teľací, hovädzí, baraninu, koninu a občas rybací. Jedine bravčový bude problémom, keďže sa prevažne jedna o moslimskú krajinu, ale i to nie je nemožné. Vlastne máte ešte ďalšie dve istoty. Bude to prichutené kôprom a dostanete k tomu chleba. Nám kôpor vôbec nevadí, ale tí čo ho neobľubujú by mali prehodnotiť svoje priority. Pretože okrem toho, že skvelo dopĺňa chuť grilovaného mäsa a zeleniny, občas prebíja až veľmi výraznú arómu určitých druhov mäsa, ktorá môže byť horšia ako kôpor. Nie každému sadne vôňa baraniny, koniny, …

Pri výbere máme zariadenia máme také pravidlo. Dobre vyzerajúce reštaurácie vynechávame, a to i z cenového hľadiska, ale aj toho, že málokedy dostanete autentickú miestnu kuchyňu a takéto zariadenia sa zameriavajú najmä na turistov. Čiže to berieme z druhého konca, čím horšie to vyzerá, tým lepšie budú variť. A to sa nám potvrdilo nielen v Uzbekistane, ale i v iných krajinách. Doma na Slovensku to radšej neskúšame.

Na základe toho nastáva situácia, že občas nevieme čo dostaneme. Buď varia iba jedno jedlo, a dostaneme čo majú, alebo sa nedohovoríme a niečo donesú. Šašlíkom sa nič nepokazí. Alebo majú aj menu, kde latinkou sú napísané uzbecké slová s ktorými si neporadí ani Google Translator (to by sme museli prepisovať). A keďže boli sovietska republika, tak menu býva aj v azbuke napísané, ale rovnako uzbecké slova. Takže nejaká základná znalosť ruštiny a azbuky nám veľmi nepomáha. Ale keď majú obrázky, máme podľa čoho vyberať, ale i tak nevieme čo to je. Takže sme na tom rovnako. Takto ochutnáme a skúsime jedlá, ktoré by sme si v živote možno ani neobjednali, ale skúsiť treba všetko.

Zaujímavosť na záver

Buchara patrí medzi sväté miesta a za najposvätnejšie miesto sa radí mešita Maghoki-Attar v blízkosti Lyabi Hauz. Jedná sa o najstaršiu mešitu krajiny. I tá bola postavená na základoch zoroastriánskeho chrámu ohňa, ktorý tu stál v 5 storočí. A aj ten bol postavený na mieste, kde pôvodne stál budhistický chrám. Zaujímavé je i samotné meno Maghoki-Attar, čo v preklade znamená “Mešita na mieste trhu s parfumami”, čo odkazuje na trh s parfumami a liečivými bylinkami, ktorý sa v minulosti nachádzal neďaleko.

Príprava na prechod púšťou Kyzylkum

Našim ďalším cieľom je mesto Khiva (píše sa aj Chiva, či Xiva) ešte viac na západ. Nebyť diktátorského režimu v Turkmenistane, rozhodli by sme sa ísť na juh, do starovekého mesta Merv a navštíviť aj bránu do pekla. Takto budeme prechádzať 300 kilometrov cez púšť Kyzylkum, aby sme navštívili ďalšie pozoruhodné mesto na Hodvábnej ceste a ešte viac sa priblížili k nášmu hlavnému cieľu. Ale do Buchary sa ešte vrátime, aj keď iba na jednu noc, po ceste späť.