Aralské jazero: Ekologická katastrofa storočia

Dnešný cieľ cesty je jasný. Dosiahnuť brehy Aralského jazera, alebo aspoň to, čo po ňom zostalo a dostať sa aspoň do bývalého rybárskeho prístavu Moynaq, ktorý ležal priamo na jeho brehu a bujnel tu bohatý rybársky priemysel.

Celodenná expedícia

Moynaq je vzdialený severne od Nukus len 200 kilometrov, ale i tak si radšej vyhradzujeme na tento výlet celý deň s tým, že keď ostane čas, zájdeme ešte ďalej, alebo navštívime soľné pláne Barsa-Kelmes. Všetko je v dostupnej vzdialenosti. A prečo neostávame v Moynaq? V Moynaq bolo kedysi cez 40 000 obyvateľov a dnes je to len niečo málo cez 10 000 a miesta na ubytovanie tu nie sú. Všetci turisti chodia sem len na otočku z Nukus, alebo vzdialenejšej Chivy. Vlastne jedno tu je, ale jeho prevádzka je diskutabilná. Podľa Google Maps je tu viac možností ubytovania, ale na booking.com ich nenájdeme a záznamy na mapách sú bez nejakého kontaktu.

Cesta po Qońirat, v polovici cesty je úplne bezproblémová, priam luxusná. Je to totiž smer ku Kaspickému moru v Kazachstane a ďalej cez Rusko do Európy. Je to jediný možný transfer z tejto oblasti cez púšť Kyzylkum. A práve v Qońirat sa stáčame po jedinej prístupnej ceste na sever k Moynaq, čo zisťujeme hneď za hranicou mesta.

Premávka na ceste sa zníži o dobrých 95% a rovnako tak aj kvalita ciest. Cesta asi bola postavená v 70. rokoch 20. storočia, kým bol Moynaq prosperujúcim prístavom a od tej doby táto cesta nebola vôbec udržiavaná. Prvých 20 kilometrov sa snažíme ísť opatrne, ako sa dá v možnosti cesty. Cesta je viac tvorená množstvom rôznych jám, výmoľov a chýbajúceho asfaltu. Márne sa snažíme nájsť čo i len 100 metrov dlhý úsek hladkej cesty. A to skúšame jazdiť aj v protismere. Proste kde sa dá, len aby to čo najmenej nadskakovalo a dosiahli vôbec nejakú rýchlosť. Aj tu znova oceňujeme, že sme zvolili práve Chevrolet Damas, lebo toto jednoduché autíčko nemá žiadne sofistikované odpruženie, ale len jednoduché listové péra. Inak by sme ho už minimálne 3x opravovali.

Prvé väčšie problémy

Navigáciu sme už dávno vypli. Okrem toho, že ju absolútne nepotrebujeme (na ceste nie je kde odbočiť a trasa vedie stále len rovno až do nášho cieľa), viac musíme sledovať cestu pred sebou a prekvapenia na nej. O to viac sa tešíme, že vidíme veľký monument s nápisom Moynaq. Cieľ sa konečne blíži! Omyl. To sme asi len prekročili hranicu okresu a samotný Moynaq je vzdialený ešte 70 kilometrov. Pri predstave, že ešte asi hodinu jazdy po takto „kvalitnej“ ceste, dávame prestávku v tieni monumentu, ktorý je vo farbách Uzbeckej a Karakalpackej vlajky. A to asi bola chyba.

Pri rozhodnutí, že by bolo treba aj pokračovať, nevieme naštartovať naše smiešne presúvadlo. Otočíme kľúčikom a nič. Štartér sa vôbec neroztočí. Horšie miesto sme si nemohli zvoliť. 20 kilometrov od najbližšej civilizácie a premávka je tu absolútne nulová, pretože cesta vedúca do Moynaq, je vlastne iba slepou ulicou. Na jej konci v Moynaq už nie je kam pokračovať, iba sa vrátiť.

Poruchu najprv pripisujeme vysokým teplotám, ktoré v tieni atakujú 40 °C. Auto odtlačíme do tieňa a ešte chvíľu čakáme, či to pomôže, ale veľmi v to nedúfame. Maličký motor aj pri extrémnych vonkajších teplotách sa nám doteraz nikdy neprehrial.

Samozrejme to nepomohlo. A ani prepínať medzi metánom či benzínom. Stále nemôžme naštartovať. Poslednou možnosťou je, roztlačiť auto, do čoho sa nám vôbec nechce. Okrem toho že sa človeku nechce vyvíjať absolútne žiadnu fyzickú aktivitu v tom teple, tak aj povrch vozovky nie je na to úplne ideálny, ale predsa budeme musieť bojovať pri roztláčaní aj s jamami.

Na druhej strane, pri predstave to nejako vykomunikovať uzbecko-rusky po telefóne a vysvetliť kde sa nachádzame a nech pošlú náhradne auto, radšej to auto skúšame roztlačiť. A napodiv, na tretí pokus naskočí a sme radi, že netrávime deň niekde v pustine s pokazeným autom. Teraz ostáva len nezastavovať a doraziť aspoň do Moynaq. Tam je aspoň nejaká civilizácia.

Ešte horšia cesta

Čím sa viac blížime k Moynaq, tým je cesta horšia. Niekedy je lepšie ísť úplne mimo asfaltu, po krajnici tvorenou štrkom ako po samotnej ceste, lebo každých pár metrov nás čaká nejaké prekvapenie v podobe jám až takých rozmerov, že tam zapadne celé auto, alebo „skokanských mostíkov“, že na pár sekúnd sa ocitnete vo vzduchu. Na niektorých úsekoch už úplne rezignujeme, lebo nie je kam sa vyhnúť a snažíme sa volant držať len rovno a zostať na ceste. O nejakej rýchlosti sa nedá ani diskutovať. Sme radi, že dosahujeme nejakých 70 km/h. Nie že by auto nedokázalo ísť rýchlejšie, ale najprv by muselo mať dobrý kontakt s povrchom vozovky.

Čo nás ešte viac prekvapuje, že pri tých nárazoch na nápravu, zaťaženie pérovanie a sekanie pneumatík o rôzne jamy a nerovnosti na ceste, tak pneumatiky držia. A viem prezradiť dopredu, že za celý čas v Uzbekistane sme nemuseli ani raz žiadnu pneumatiku meniť, čo nás samotných udivuje.

Moynaq

Prvé čo zbadáte pri príchode do Moynaq je ďalší obrovský pamätník, podstatne modernejší, ktorý má predstavovať pamiatku na niekdajší rybolov. A ani pri tomto pamätníku sa nevyhneme pozornosti domácich a musíme sa s nimi tiež odfotiť. Síce netušíme, či sú to Karakalpaci, alebo Uzbeci na dovolenke, prípadne Kazaši z vedľajšej krajiny. Len spôsob ich cestovania je viac prekvapujúci. Celá posádka, ako ju vidíte na fotke cestovala v osobnom 5 miestnom aute. Ako sa tam naskladali, vôbec netušíme.

Pri vjazde do mesta sa nachádza jediná čerpacia stanica v meste na metán, čo samozrejme musíme využiť. Prevedenie stanice naznačuje, že tu je drsné a nehostinné prostredie, keď už samotné tankovacie stanice musia byť zakryté ťažkou vojenskou pokrývkou, aby ich to ochránilo od všetkého toho piesku, soli a neustáleho tepla. Aj tu už to vzdali s akýmkoľvek asfaltovým povrchom. Asi predpisy sú tu benevolentnejšie.

Inak samotné mesto tvorí len jedna hlavná ulica, kde sa deje všetko. Zopár reštaurácii, pár obchodov, nejaký bankomat, múzeum venujúce sa Aralskému jazeru a letisko. Áno, aj letisko tu je. Lieta sem malé 19-miestne lietadlo L-410 Turbolet leteckej spoločnosti SilkAvia 3x do týždňa z Nukus, odkiaľ sme vyrazili aj my. Vedieť to vopred a že spiatočný lístok stojí len 215 554 so’m (15,94 €), tak tú niekoľkohodinovú cestu určite absolvujeme letecky len za 35 minút. Snáď na budúce, ak sa nám ešte sem podarí vycestovať.

Hlavná atrakcia mesta sa nachádza v poslednej tretine mesta, tam, kde kedysi už samotné mesto končilo kvôli Aralskému moru. Mesto a jeho asfaltová cesta v skutočnosti končí približne o kilometer ďalej.

Lodný cintorín Moynaq

Tu, na pomyselnom konci sveta sa nachádza lodný cintorín Na súši, v púšti tu odpočívajú lode, ktoré sa ešte pred pár rokmi pohojdávali na vodnej hladine, ktorá bola o 20 metrov vyššie, na úrovni parkoviska, kde sme teraz zaparkovali.

Teraz sa musíme zísť 20 metrov nižšie, aby sme sa dostali medzi zvyšky lodí, ktoré tu, v nekonečnej prázdnote, ležia ako tiché pamätníky na zaniknutý svet. A kde je tá voda? Od dnešného brehu Aralského jazera to máme až 95 kilometrov na severozápad. Voda, ktorá kedysi tvorila životodarný prameň, zmizla vďaka „šikovnému“ plánovaniu sovietskych inžinierov, ktorí sa rozhodli odkloniť rieky Amudarja a Syrdarja, ktoré do jazera prinášali vodu.

Dnes je Aralské jazero len smutnou spomienkou na prírodný raj, ktorý bol zničený, keď sa voda začala odoberať na zavlažovanie poľnohospodárskych plôch v púšti. Rybári, ktorí kedysi ťažili z bohatstva jazera, už dávno opustili svoje domovy. Soľ a hnojivá sa rozšírili do vzduchu a zanechali neodstrániteľné toxíny, ktoré dnes ovplyvňujú zdravie obyvateľov. Vzduch tu nesie stopy po nebezpečných biologických zbraniach, ktoré sa testovali na neďalekom ostrove Vozrozhdeniya.

Vďaka zvýšenému obsahu soli (až 2,4x vyššia koncentrácia ako v oceáne) začali vymierať ryby v jazere. Okolo jazera vznikla soľná púšť, z ktorej vietor roznáša soľ ďalej do okolia a ničí tak priľahlé bavlníkové plantáže. V roku 2009 vyschla východná časť jazera, pretože do neho nepritekalo dostatok vody a prevažuje výrazne vyparovanie nad prítokom. Ostali ďalšie vyschnuté oblasti plné soli, ktorú veterné búrky roznášajú stovky kilometrov ďaleko a spôsobujú ďalšie zasolenie pôdy.

Toto všetko spôsobilo, že kedysi prosperujúci rybársky priemysel v regióne bol úplne zdevastovaný, čo prinieslo nezamestnanosť, ekonomické ťažkosti a migráciu. Ženy a deti sú v tejto environmentálnej kríze najzraniteľnejšou populáciu v dôsledku veľmi znečistenej a slanej vody používanej na pitie. Toxické chemikálie spojené s používaním pesticídov sa našli v krvi a materskom mlieku matiek. Miera deti narodených s abnormalitami je v tomto regióne päťkrát vyššia ako v európskych krajinách.

Moynaq bol prosperujúcim rybárskym prístavom, ktorý zamestnával približne 30 000 ľudí a produkoval šestinu celkového úlovku rýb Sovietskeho zväzu. Rybárske lode tu teraz ležia roztrúsené na suchej prašnej zemi, ktorú kedysi pokrývala voda; mnohé sú tu už 20 rokov. To, že tu nastala nejaká katastrofa cítite všade. Stačí zísť dole medzi lode a je tu ohlušujúce ticho. Nie je počuť žiaden zvuk – žiadne vtáky, žiadne autá, žiaden vánok, len ticho. A samozrejme zopár turistov ;).

Chodiť po dne niekdajšieho štvrtého najväčšieho jazera na svete je zážitok, ktorý si len ťažko dokážete predstaviť. Stačí sa zohnúť a medzi prstami pocítite malé mušle, ktoré sú tu všade, zvyšky života, ktoré pretrvali, aj keď jazero už dávno zmizlo. A teraz si predstavte, že by ste mali prejsť ďalšie dva dni, než by ste dorazili k brehom tohto kedysi obrovského jazera.

Svetlá budúcnosť?

Cesta do tejto odľahlej oblasti však nie je len o smútku a zániku. Stalo sa tu niečo, čo by ste možno nečakali. Moynaq sa rozhodlo vrátiť svoju stratenú slávu iným spôsobom. Od roku 2018 sa tu koná festival elektronickej hudby Stihia, ktorý sa stal najväčším stredoázijským podujatím svojho druhu. Tento festival, ktorý sa odohráva priamo na lodnom cintoríne, nesie názov, ktorý v preklade znamená „nezastaviteľná sila prírody“. A je to práve táto sila – spojená s hudbou a energiou, ktorá zjednocuje ľudí – ktorá môže Moynaq pomôcť opäť ožiť.

Tak, ako sa z prírody vrátil život vďaka ľudskej vôli, aj Moynaq hľadá svoju novú cestu. A hoci sú v jeho minulosti stopy veľkej ekologickej katastrofy, jeho budúcnosť môže byť rovnako silná a nezastaviteľná ako samotná príroda, ktorá sa pokúša vrátiť do tohto opusteného kraja.

Schované prekvapenie

V spolupráci s VAN DRÁK sme vám na lodnom cintoríne v Moynaq schovali prekvapenie. Jedinečný prívesok sme strážili ako oko v hlave a preniesli sme ho zo Slovenska až do tohto odľahlého kútu zeme. Ak poriadne preskúmate všetky lode, možno ho i nájdete, ak už náhodou nebol medzitým objavený a robí už niekomu radosť.

Slané jazero Barsa-Kelmes

Určite si väčšina z vás predstaví ikonickú soľnú pláň Salar de Uyuni v Bolívii, keď sa povie „soľná krajina“. Ale vedeli ste, že niečo podobné nájdete aj v Uzbekistane? Volá sa Barsa-Kelmes, a jej príbeh je rovnako fascinujúci, ako tragický. Kým Aralské jazero ešte pred rokmi patrilo k najväčším jazerám na svete, Barsa-Kelmes bolo jeho ostrovom, obklopeným vodou. No keď jazero začalo vysychať, ostrov sa premenil na rozsiahlu planinu, kde soľ a piesok dominujú krajine.

Dnes je Barsa-Kelmes synonymom nehostinnosti. Vrstvy soli, ílu a piesku vytvárajú krajinu pripomínajúcu cudziu planétu, kde drsné podnebie a extrémne podmienky odrádzajú život. Názov „Ak odídeš, nevrátiš sa“ presne vystihuje jej tajomnú a nepriateľskú povahu. Táto oblasť bola kedysi domovom vzácnych druhov zvierat, ako sú gazely či kulany, ktoré tu našli útočisko. No ekologická katastrofa, ktorá zničila Aralské jazero, premenila tento región na pustatinu – smutnú pripomienku toho, ako ľudská činnosť dokáže nenávratne poškodiť prírodu.

Len bohužiaľ samotná cesta nám trvá viac ako sme predpokladali a na toto tajomné slané jazero nám akosi neostalo času. Pre nás by to znamenalo ešte dvoj hodinovú zachádzku, ale stále to zostáva v našom itinerári.

Cintorín Karakalpak

Po ceste späť, zmierení s tým, že sme nestihli rozsiahlu soľnú pláň, narazíme na nečakaný poklad – starobylý cintorín v meste Qońirat. Už z diaľky nás víta mešita, ktorá sa hrdo vypína uprostred nekonečného mora hrobov. Táto mešita je venovaná Dawitovi Atovi, sufijskému učiteľovi a duchovnému mudrcovi, ktorého vplyv žije v regióne dodnes. Jeho meno je synonymom múdrosti, duchovného vedenia a ochrany tradícií.

Vystúpame k jeho mauzóleu na kopci, odkiaľ máme výhľad na celé miesto. Vietor jemne šepká medzi hrobmi, akoby nám pripomínal, že sme na posvätnom území. Na prvý pohľad cintorín pôsobí obyčajne, no keď sa začneme prechádzať, zisťujeme, že tu niečo zaujímavé ukrýva. Hroby nie sú len jednoduché kamenné náhrobky – mnohé sú postavené ako malé mauzóleá, často s ozdobnými oknami alebo dverami.

Okná v hroboch? Presne tak! Tieto otvory, zdobené jemnými ornamentmi, dodávajú miestu mystickú a osobnú atmosféru. Prečo však majú hroby okná? Akoby nás vyzývali, aby sme nakukli za oponu života a smrti. Možno sú to brány do iného sveta. Alebo mosty spájajúce to, čo bolo, s tým, čo ešte len príde.

Tieto „okná“ majú viacero významov:

• Priechod medzi svetmi: Symbolizujú spojenie medzi svetom živých a duchovným svetom zosnulých. Okná umožňujú dušiam voľne prichádzať a odchádzať, zanechávajúc za sebou stopu večnosti.
• Uctenie zosnulých: Pred týmito hrobmi návštevníci šepkajú modlitby, ponárajú sa do spomienok a oknom akoby odpovedala samotná história.
• Zachovanie relikvií: Niektoré okná odhaľujú drobnosti zanechané zosnulým – kúsky ich života, ktoré tu ostávajú ako spomienky.
• Sufijské korene: Hroby sú prejavom sufijskej filozofie, ktorá harmonicky spája fyzický a duchovný svet.

Tento cintorín nie je len miestom odpočinku zosnulých. Je to fascinujúci priestor, kde sa prelína čas, história a duchovno. Kamene tu rozprávajú príbehy, vietor prináša spomienky a návštevník má pocit, akoby kráčal po hranici dvoch svetov. Ak sa ocitnete v Karakalpakstane, rozhodne sa sem zastavte – možno vám toto miesto odhalí svoje tajomstvá a nechá vás nazrieť ďalej, než by ste čakali.

Znova problémy

Pri odchode z cintorína nás opäť zaskočí ten istý problém. Auto jednoducho nechce naštartovať. Tentokrát už vieme, čo robiť, ale aj tak sa situácia zdanlivo komplikuje. Keď sa pokúšame roztláčať auto, zistíme, že vyššie osoby sa nemôžu až tak rýchlo poskladať za volant, zaradiť rýchlosť, stlačiť spojku a ešte sa pokúsiť nakopnúť motor. Ale po výmene, kto roztláča, kto pomáha a kto štartuje a s dávkou trpezlivosti to konečne ide. Na chvíľu máme pocit, že sa začína vytrácať naše šťastie, no rozhodneme sa to nechať tak. Dnes už to nebudeme riešiť.

Začína to byť trochu problém, ale dnes sa tým ešte nebudeme zaoberať. Zajtra sa uvidí, aké to bude akútne. Od požičovne sme viac než 1100 kilometrov a stále máme pred sebou kopu zaujímavých zastávok. Ak problém nastane, zvládneme to. A ak nie? No, zajtra je nový deň, s novými výzvami a príležitosťami. Dnes už si s tým nemusíme robiť ťažkú hlavu.

Nakoniec sme dosiahli náš vytúžený cieľ, ktorý stál aj za trochu viac nepohodlia. Týmto náš výlet po Uzbekistane nekončí, ešte sa musíme vrátiť na miesto štartu, odkiaľ letíme domov. Zatiaľ sme len v polovici nášho príbehu.