S každým otočením mlynčeka korenia či dodaním škorice do koláčov sa odvíja fascinujúca cesta korenia, ktorá trvá cez 2 000 rokov. I samotná štipka korenia povznesie jedlo do chuťového neba a vykúzli svetový pokrm i na chalupe u rybníka.
Korenie poznali už starí lovci a zberači, o jeho rozšírenie sa postarali kupci, bojovníci i migrujúce kmene, ktorí ho prenášali z teplejších oblastí do chladnejších. Napríklad bobkový list, estragón, tymián, rozmarín a ďalšie aromatické druhy sa rozšírili zo Stredomoria do severnej Európy, akonáhle ľudia začali cestovať. Rebarboru, škoricu čínsku, pižmo, čaj a hodváb prevážali karavany po ázijskom kontinente dávno pred našim letopočtom, čím vznikol základ tzv. hodvábnej cesty z Číny cez Áziu do Európy. Korenie, myrta, kadidlo a hodváb patrili k prvým obchodným komoditám už v starom Egypte a v Mezopotámii, v dobách biblických i za Antiky. Naložené lode a karavány sa stretávali v Alexandrii na brehu Stredozemného mora. Egyptské papyrusy a nástenné maľby sa o korení zmieňujú už okolo roku 1400 pr. n. l. Biblia popisuje, ako bratia zapredali svojho brata Jozefa obchodníkom s korením na ceste medzi Arábiou a Egyptom. Grécke mesto Akrotiri pochované erupciou sopky Santorini obsahuje nástenné maľby zobrazujúce zber šafranu.
Vojaci Alexandra Veľkého dobyli v 3. storočí pred našim letopočtom Stredný východ, Perziu a severnú Indiu a do svojej kuchyne prevzali koriander, horčicu, cesnak, kurkumu, čierne korenie, kardamon alebo napríklad cukor. Neskôr grécke impérium dobyli Rimania a v ázijských prístavoch sa objavila škorica a klinčeky. Rimania korenie milovali a používali ho vo veľkom – k dochuteniu pokrmov i obetovania bohom.
Riman Plinius v 1. storočí n. l. píše: „Pri najnižšej útrate získajú India, Čína a Arábia z našej ríše 100 miliónov sesterciov každý rok. To je cena, ktorú nás stojí náš luxus a naše ženy. Arábia nevyprodukuje toľko korenia za rok, ako cisár Nero spálil v jeden deň u tela svojej milovanej Poppaei.“ Latinský básnik Perseus písal písal v 1. storočí n. l.:
„Po prepychu hladní kupci nenásytní, na východ chvátajú a do Indie horúcej, pre korenie pálivé a byliny všelijaké, tovar taliansky zamieňajú za korenie.“
Cesta dlhá 12 000 km
S rozvojom moreplavectva sa na hodvábnej ceste objavil i náklad klinčekov, muškátového orecha a kvetu a ďalšieho korenia z Moluk, označovaných ako Ostrovy korenia. Až do 2 storočia n. l. cestovalo korenie v malých džunkách po mori pozdĺž pobrežia. Obchod s korením sa odohrával v juhočínskom mori a v Bengálskom zálive odtiaľ pokračoval predovšetkým po zemi na západné Malabarské pobrežie a potom opäť po mori. K oboplutiu Srí Lanky a indického mysu Komorin sa námorníci odvážili až omnoho neskôr. Cez Arabské more doplávali lode do Perského zálivu alebo Červeného mora, kupci náklad preložili na karavany a pokračovali cez Arabský poloostrov a dnešným Tureckom alebo cez severnú Afriku (egyptskú Alexandriu) a Stredozemné more do Rímskej ríše. Do Červeného mora sa vchádzalo Adenským zálivom okolo tzv. Afrického rohu, dnešného Somálska. Známy Mys korenia námorníci po mnohých týždňoch až mesiacoch na mori nadšene vítali. Voľba vhodnej trasy záležala na momentálnej politickej situácii.
Zrodenie Benátok a rivalita Janovských
V roku 476 n. l. padol Rím a väčšina z jeho márnotratností prešla na Byzantskú ríšu a do Konštantinopola (Carihrad, dnešný Istanbul). Niektoré bohaté obchodné rodiny sa uchýlili zo zničeného Ríma do malej osady na severe. Využili kontaktov a vybudovali na viac než stovke ostrovov prístavné obchodné mesto – Benátky, cieľovú stanicu hodvábnej cesty a centrum stredovekého obchodu s korením. Už v roku 894 francúzsky svätec Geralt z Aurillacu na svojej ceste severným Talianskom stretol kupcov z Benátok, ktorí predávali hodváb a korenie z Byzancie. Byzantská ríša a dobré vzťahy s ňou boli prvým dôležitým bodom v obnove obchodu s korením na úroveň, ktorú Európa poznala za Antiky. Benátčania neboli sami, úspešne im sekundovali taktiež Janovskí. Za pomoci Levanty, teda štátov a miest na pobreží Stredozemného mora medzi Gréckom a Egyptom, sa im podarilo postupne obnoviť pôvodné trasy korenia po mori. Pre svoj tovar sa začali pravidelne plaviť do Alexandrie na severe Egypta, kde ho ale teraz kupovali už od arabských obchodníkov.
Tí sa od 8. storočia vydávali z Arabského poloostrova do vnútra Afriky a Ázie a využívali ciest po Níle i monzúnové vetry pre plavbu po mori až do vzdialenej Číny, Indonézie a na Ostrovy korenia. Späť putovali naložení drahým tovarom do Alexandrie i do Európy. Do Stredomoria sa dostali po mnohých mesiacoch plavby pozdĺž indického pobrežia a putovania s naloženými ťavami cez púšť arabského poloostrova do prístavu v Aleppe, Bejrúte a Alexandrii.
Pokračovanie článku je dostupné len pre našich členov
Staňte sa členom a získajte prístup k exkluzívnym článkom, tipom a zážitkom z ciest po celom svete.
- Prístup k ďalším kvalitným článkom
- Uložte si obľúbené miesta
- Plánujte efektívnejšie
Registrácia je bezplatná a zaberie menej ako minútu.
