Ďalšia ekologická katastrofa sovietskych súdruhov

Keď sme plánovali ešte z domu plánovanie cesty naprieč Uzbekistanom, pri pohľade na mapu nás zaujala ohromná vodná plocha severne od Samarkandu pri hraniciach z Kazachstanom. Čím viac sme si zisťovali informácie, o to viac nás to lákalo sem zájsť. Ale poďme po poriadku.

Stretnutie v Nurota: krok späť v čase

Cestovanie po strednej Ázii má svoje špecifiká – jedným z nich je autentický zážitok prespania v tradičných jurtách. Ako keby ste sa preniesli o stáročia späť, do doby, keď kočovný život formoval miestne tradície a kultúru. Podobne ako prespávať v púšti s nomádmi v Afrike, aj tu je to jedinečný spôsob, ako spoznať miestny život. No bohužiaľ, s narastajúcim záujmom turistov sa aj táto aktivita stáva čoraz komerčnejšou. Ak túžite zažiť skutočne tradičný spôsob života, často musíte zamieriť na menej známe cesty – alebo napríklad do Mongolska.

V okolí Aralského jazera sme síce našli viacero ponúk, ale mnohé boli príliš drahé a príliš „na efekt“. Našťastie sme natrafili na rodinu v oblasti Nurota, ktorá ponúka zážitky v jurtách s úprimnosťou a srdečnosťou, aké sa dnes hľadajú ťažko.

Do Nuroty, malého mestečka s bohatou históriou siaha až do roku 327 pred naším letopočtom, sme dorazili okolo poludnia. Hoci mesto ponúka niekoľko historických pamiatok, naše plány boli iné. Zaparkovali sme auto vo dvore našich hostiteľov a privítal nás typický uzbecký obed: vôňa pilafu, čerstvo upečený chlieb a – prekvapivo – aj fľaša vína.

Po obede sme čakali na ďalších cestovateľov, ktorí sa k nám mali pripojiť. Po chvíli sme už všetci nastupovali do vozidiel, ktoré nás mali odviezť k jurtám. Cesta bola viac než len prechod medzi bodmi na mape – bola to príležitosť pozorovať krajinu, ktorá sa menila pred našimi očami. Step, ktorá sa tiahla na všetky strany, bola akoby z iného sveta. A potom, úplne nečakane, sa pred nami objavilo jazero Aydar.

Jazero Aydar

Tak ako sa ruskí súdruhovia prepočítali pri najväčšej ekologickej katastrofe s Aralským jazerom, takisto to bolo i s jazerom Aydar ale presne opačne. Aydar Ko‘li, ako sa volá jazero v uzbečtine a nie je tu veľmi dlho. Do roku 1969 bola Arnasajská nížina väčšinu roka suchou soľnou panvou. Iba na jar sa v nížine nakrátko mihlo malé dočasné jazero Tuzkan, ktoré v horúčavách zmizlo.

Jazero je neúmyselným produktom zlého sovietskeho plánovania. Začiatkom šesťdesiatych rokov bola rieka Syr Darya prehradené. Súčasne bola vybudovaná priehrada Shardara Dam (kde asi súdruhovia urobili chybu vo výpočtoch). V priehrade boli umiestnené aj protipovodňové brány, ktoré sa otvorili v roku 1969 počas zúriacej povodne. Od februára 1969 do februára 1970 bolo z priehrady Shardara Dam do Arnesajskej nížiny odvedených takmer 60% priemerného prietoku Syr Darja (21 km³). Týmto spôsobom vznikli najprv malé jazerá. Od roku 1969 jazero Aydar pravidelne prijíma vody rieky Syr Darya, keď preplní kapacitu nádrže Shardara Dam (to sa museli poriadne seknúť vo výpočtoch). Tým sa postupne zaplnila prirodzená Arnasajská nížina a vzniklo najväčšie jazero Strednej Ázie s výnimkou jej dlhej západnej hranice, Kaspického mora. Dokonca je dnes jazero Aydar väčšie ako súčasné Aralské jazero.

V roku 2005 bolo v jazere Aydar 44,3 km³ vody. Rozloha jazera je 3 000 km². Je takmer 250 km dlhé a až 15 km široké. Keďže veľkosť jazera sa pravidelne mení je okolie jazera rurálne obývané. K roku 2010 tu žilo približne 345 rodín alebo 1760 ľudí.

Ekologický dopad

Vznik jazera Aydar mal zásadné ekologické dopady na celé okolie Arnasajskej nížiny, z ktorých mnohé sú dodnes kontroverzné. Z dôvodu nekontrolovaných prísunov vody z priehrady bolo zatopených 1 180 km² pastvín, ktoré predtým slúžili na obživu miestneho obyvateľstva. Strata týchto pastvín spôsobila pokles tradičných foriem hospodárstva, najmä pastierskeho chovu dobytka, ktorý bol pre miestnych obyvateľov dôležitým zdrojom obživy.

Okrem toho bola zatopením narušená existujúca infraštruktúra – cesty, elektrické vedenie a zavlažovacie systémy. Tieto škody obmedzili prístup k okolitým regiónom a zároveň sťažili každodenný život miestnych obyvateľov. Obnova infraštruktúry bola finančne náročná a často nedostačujúca.

Ďalšími problémami sú zvyšky soli a minerálov, ktoré sa z bývalej soľnej panvy dostali do vody jazera. To viedlo k zvýšeniu slanosti vody, čo malo negatívny dopad na biodiverzitu a pôdne podmienky v okolí. Aj keď sa v jazere dokázali uchytiť niektoré druhy rýb, ekosystém jazera je stále výrazne poznačený nevyváženými chemickými podmienkami.

Na druhej strane, jazero Aydar paradoxne poskytlo nové zdroje pre rybolov a do určitej miery zlepšilo dostupnosť vody pre okolitú oblasť. Miestni obyvatelia sa začali prispôsobovať novým podmienkam a niektorí si našli živobytie v rybolove. Tento prínos je však pomerne malý v porovnaní s rozsiahlymi stratami, ktoré vznikli zatopením pôdy a destabilizáciou ekosystému.

Ekologické dopady jazera Aydar tak ukazujú, ako neplánované zásahy do prírodného prostredia môžu mať komplexné a dlhodobé následky, ktoré sú z ekonomického, ekologického a sociálneho hľadiska často ťažko riešiteľné.

Popoludnie pri jazere Aydar

Jazero Aydar pôsobí na prvý pohľad pokojne, takmer ako more bez príboja. Rozľahlé piesočné pláže sú prázdne, žiadne davy turistov, len ticho a my. Voda je teplá, slaná a ideálna na kúpanie – trochu prekvapivé, keď si uvedomíme, že nejde o more, ale o jazero, ktoré vzniklo ako vedľajší produkt sovietskeho inžinierstva. Soľ pochádza z dna bývalej soľnej panvy, čo vysvetľuje jej nezvyčajnú chuť aj pocit na pokožke.

Po dvoch týždňoch v Uzbekistane je to príjemná zmena. Väčšina ostatných ľudí sa drží ďalej od našej skupiny v tieni pod slnečníkmi, ale my neváhame a hneď sa vrháme do vody. Po chvíli plávania a ochladzovania sa vraciame na breh, kde nás čaká jednoduché, no vítané občerstvenie – čerstvý melón priamo od domácich sprievodcov.

Jurty tu na pláži síce nie sú, čo je trochu škoda, ale aj tak si hovoríme, že miesto má svoj osobitý charakter. Nie je to úplne turistická atrakcia s kompletným servisom, a možno práve preto má jazero Aydar svoje čaro.

Malá osada Dungelek

Osada Dungelek vznikla v dôsledku zaplavenia nížiny a vytvorenia jazera Aydar, ale jej história siaha ešte ďalej. V čase, keď sovietske úrady začali presúvať obyvateľstvo a nútili ľudí usadiť sa, bol kočovný spôsob života zakázaný, pretože bol v rozpore s ideológiou sovietskeho režimu. Presídľovacie programy, ktoré boli bežnou praxou v Sovietskom zväze, sa často nesústredili len na ekonomický rozvoj, ale aj na sociálnu kontrolu a integráciu rôznych etnických skupín. Tieto presuny obyvateľstva však často narušili tradičné spôsoby života a viedli k sociálnym a kultúrnym napätiam.

Dungelek je malá osada s asi 20 domami, vzdialená približne 2 hodiny jazdy od najbližšieho väčšieho mesta. Deti v tejto osade nechodia do školy, ale študujú diaľkovo, čo je nevyhnutné pre život v tejto odľahlej oblasti. Uprostred osady sa nachádza stožiar s mobilným vysielačom, ktorý poskytuje aspoň základné spojenie so svetom. Akonáhle však opustíte tento malý okruh, signál sa úplne stratí.

Život v Dungeleku plynie pomaly, v úplnom pokoji. Ľudia tu nemajú potrebu ponáhľať sa, žijú v súlade s momentálnym okamihom. Deti nestrávia čas pred počítačmi, ale hrajú sa vonku. Nemusia ich strážiť, pretože v tejto malebnej, izolovanej osade sa jednoducho nemôžu stratiť ani nikam zablúdiť.

Na druhej strane, život tu nie je plný moderných vymožeností. Neexistuje kino ani obchody v bezprostrednej blízkosti. Najbližší obchod sa nachádza až v Nurote, meste, z ktorého sme prišli. A takto je to aj v ďalších podobných osadách v okolí. V Dungeleku sa jednoducho nezastavíte na rýchly nákup, ak ste niečo zabudli – je to miesto, ktoré si žije podľa vlastných pravidiel.

Jurtový kemp

Len kilometer od osady Dungelek, na okraji jazera Aydar, prevádzkuje miestna rodina kemp, ktorý poskytuje turistom príležitosť prespať v tradičných jurtách. Pre rodinu je to nielen zdroj obživy, ale aj spôsob, ako s touto prastarou tradíciou udržiavať kontakt so svojimi koreňmi. Kemp nie je pre nich len prechodným miestom – rodina tu žije celoročne. Okrem niekoľkých júrt, ktoré sú určené pre hostí, majú postavenú aj murovanú budovu, ktorá slúži ako kuchyňa a zároveň aj príbytok pre rodinu, keď sú všetky jurty obsadené. V prípade, že kemp nie je plne obsadený, oni sami v jurtách bývajú počas celého roka.

Jurty sú veľmi dobre vybavené a pohodlné, určite sa nejedná len o nejaký primitívny prístrešok. V skutočnosti sú podobné ako malý 1-izbový byt, len majú charakteristický okrúhly pôdorys. Uprostred každej jurtovej izby sú pohodlné postele s kvalitnými matracmi, takže spanie je naozaj príjemné. Elektrina je do júrt zavedená, čo je veľkým plusom v tejto odľahlej lokalite. V zásuvkách si môžete nabiť telefóny alebo iné zariadenia, a základné osvetlenie zabezpečuje atmosféru v noci.

Jurty sú špeciálne konštruované, aby odolali náročným podmienkam tejto oblasti. Sú odizolované viacerými vrstvami materiálov – od pevnej látky a jutoviny po igelit na spodnej strane, ktorý chráni pred dažďom a zabezpečuje, že do vnútra nezatečie. Týmto spôsobom je zabezpečené, že je vo vnútri sucho aj v prípade nepriaznivého počasia. Navyše, igelit zabraňuje tomu, aby sa do jurt nedostali neželaní „návštevníci“ – hlavne hmyz, jašterice alebo iné zvieratá, ktoré sú bežné v tomto regióne.

Kúpeľňa so sprchou a toaletou s tečúcou studenou vodou je vzdialená asi 20 metrov od skupiny júrt. Aj keď to nie je priamo v jurtách, je to moderný komfort, ktorý robí pobyt v tomto kempe príjemným, aj keď ste v skutočne odľahlej oblasti, ďaleko od mestského ruchu. Všetky tieto drobnosti robia z pobytu v jurtovom kempe nielen zážitok, ale aj možnosť cítiť sa komfortne a zároveň zažiť autentický spôsob života v tejto odľahlej časti Uzbekistanu.

Tradičné jedlo

Večera začína tradičnou polievkou Sho’rva, ktorá je hustá a sýta. Pripravuje sa z baranieho mäsa, doplneného zeleninou ako zemiaky, mrkva, cibuľa a paradajky. Chuť je výrazná, s typickým arómou baraniny, ktorá nemusí vyhovovať každému. Pre nás však Sho’rva trochu pripomína domáci guláš – jednoduchý, no po dlhom dni mimoriadne výdatný.

Hlavné jedlo je prekvapením. Dodnes presne netušíme, čo všetko obsahovalo, no jedno je isté – mäso hralo hlavnú úlohu. Na stole pristáva obrovský tanier naložený kusmi jahňacieho a baranieho mäsa. Porcie sú veľkorysé a servírované bez zbytočných ozdôb – jednoducho mäso v jeho najčistejšej podobe. K tomu je podávaný čerstvý chlieb pečený v tradičnej hlinenej peci – tandoori. Ten je ešte teplý, s chrumkavou kôrkou a jemnou striedkou. Je taký dobrý, že by ste si ho mohli vychutnávať samotný, ale tu slúži skôr ako doplnok k mäsu a zelenine.

Na stole nechýba ani Lagman – univerzálny pojem pre rôzne jedlá s rezancami. Táto verzia je studená, zmiešaná so zeleninou, a funguje skôr ako osviežujúci šalát. Lagman však v Uzbekistane nájdete v rôznych podobách. Môže to byť polievka s hustým vývarom, kde rezance a zelenina plávajú spolu s kúskami mäsa. Alebo suchá, teplá verzia, kde sú rezance opražené na panvici a zmiešané s ochutenou zeleninou. Každá verzia stojí za ochutnanie – nielen pre rôznorodosť chutí, ale aj pre spôsob, akým odráža uzbeckú kuchyňu.

Na záver prichádza zákusok – ovocie. V tejto oblasti sa darí takmer každému druhu ovocia, no najväčšími hviezdami sú melóny. Sezóna melónov znamená, že ich je všade dostatok, a čerstvo nakrájané kúsky žltých melónov sú podávané ku každému jedlu počas dňa. Melóny sú šťavnaté a sladké, ideálne na zakončenie bohatej večere.

Raňajky

Raňajky sú jednoduché, no chutné a sýte. Základ tvorí čerstvý chlieb, často ešte teplý z tandúru. K tomu sa podáva ovocie – melóny, hrozno alebo marhule, podľa sezóny. Doplnky sú skromné, no tradičné: domáci syr, rôzne džemy, med a vajíčka na rôzne spôsoby. Čaj je neoddeliteľnou súčasťou raňajok – silný, horúci, často zelený alebo čierny. Kávu tu však nečakajte – v tejto oblasti nie je bežná, a ak ste na ňu zvyknutí, budete si ju musieť priniesť so sebou.

Celkový dojem z jedla v tomto kempe je, že je jednoduché, čerstvé a poctivé. Zároveň ponúka pohľad do miestnych kulinárskych tradícií, ktoré sú silno prepojené s prírodou a surovinami, ktoré región poskytuje.

Najdlhší presun do údolia Fergana

Po noci strávenej v dunách sa snažíme vyraziť čo najskôr. Dnes nás čaká najdlhší presun. Pred nami je 680 kilometrov dlhá cesta s približným odhadom 10 hodín. A to je bez zastávky. Našťastie auto máme opravené, aspoň dúfame, ale jeho rýchlosť sa stále nezvýšila. Jeho maximálna rýchlosť je stále 100 km/h, na ktorú sa dostane z nuly za 49 sekúnd. Najkratšia a najrýchlejšia trasa vedie popri jazere Aydar.

Ako sme vyššie spomenuli, jazero Aydar je dlhé 250 kilometrov. A cesta vôbec nie je jednoduchá. Okrem toho, že musíte neustále sledovať cestu, lebo je viac rozbitá ako rovná, je až nepredstaviteľné nudná. Takmer žiadna premávka, nejaké dediny sú vzdialené od seba asi 50 kilometrov, ale inak iba rovina. Na jednej strane jazero, na druhej strane rovina (niekde viac na horizonte sa črtajú nejaké kopce) a uprostred toho jediná cesta. Nič viac. Po troch hodinách neustále zošliapnutého pedálu sa stále nachádzame stále pri jazere a vyzerá to tak, že mu nie je koniec. Ani na obed ešte nie sme za polovicou jazera. Si predstave, že idete z Bratislavy do Banskej Bystrice a stále idete rovinou a po jednej strane máte neustále jazero. A žiadny motorest, žiadna pumpa, proste nič. Aby sme možno našli, musíme zísť z cesty a zájsť nejakých 15 kilometrov do nejakej dediny a vôbec netušíme, či tam bude nejaká pumpa.

V Jizzax (ďalšie dôležité mesto z minulosti, ako dôležitý uzol Hodvábnej cesty) len natankujeme obe nádrže a nejaký obed. Pri obede sa musíme zastaviť.

Somsa xona

Pod týmto názvom si predstavte rodinný dom s dvorom kde sa podáva obedové menu. A na jedálničku je čerstvá upečená somsa (plnená tekvicou, mäsom, bylinkami a zeleninou alebo s cibuľou a tukom). Nič iné. Vlastne ešte čaj, všade prítomna Coca Cola alebo Vodka. Boli sme svedkami ako partia 4 chlapov počas pol hodiny v rámci obeda stiahli liter vodky s čajom a akoby sa nechumelilo odobrali sa pracovať ďalej. A to v tieni je 38 °C. Na ich mieste by sme už boli na šrot a o práci by sme ani neuvažovali. Tu sa nad tým nik nepozastaví.

Cesta do Ferganského údolia

Po obede naberáme kurz na Taškent. Pred hlavným mestom však odbočujeme na východ a krajina sa konečne mení. Roviny vystriedajú prvé pahorky a terén sa stáva dynamickejším. Nudu za volantom strieda adrenalínová hra, ktorú si nazveme „Rally Damas“. Chevrolet Damas, ktorý šoférujeme, je tu totiž najrozšírenejším vozidlom. Výkon má slabý, no to platí pre všetky autá na ceste, takže predbiehacie manévre sa menia na súťaž o každý kilometer navyše. Niečo na štýl predbiehajúcich sa kamiónov na našich diaľniciach.

Pri jednom takomto predbiehaní sa dávame cez otvorené okná za jazdy do reči s Tadžikmi, ktorí sa vracajú z národného parku Zomin. Za jazdy si dohodneme krátku fotopauzu, zapózujeme pri ceste a pokračujeme ďalej.

Kamčikský priesmyk – test pre auto aj nervy

Za mestom Angren prichádza výzva – Kamčikský priesmyk, známy aj ako Qamchiq dovoni. Jeho vrchol leží vo výške 2 268 metrov nad morom, čo je zhruba ako náš Kriváň. Naše obavy, či auto túto skúšku zvládne, nie sú vôbec prehnané. So slabým výkonom stúpame do kopca rýchlosťou 20–30 km/h.

Cestou míňame autá so zdvihnutými kapotami a vyparenými chladiacimi kvapalinami. Každých pár kilometrov stojí odparkované auto s prehriatym motorom. Náš Chevrolet Damas, aj keď má výkon na úrovni kosačky, zvláda výstup bez jediného zaváhania. Dokonca predbiehame preťažené kamióny, ktoré sa šplhajú ešte pomalšie ako my.

Hore sa dostávame až po západe slnka. Kým obdivujeme pohľad na údolie pod nami, začína sa stmievať. Čaká nás dlhé klesanie. Na serpentínach dosahujeme rekord – 130 km/h. Na rovine sme takú rýchlosť nikdy nevideli a úprimne, netušíme, či auto vôbec zvládne také tempo bez toho, aby sa rozpadlo.

Prečo Ferganské údolie?

Prečo sme sa vybrali práve sem, keď dovolenka už pomaly končí? Prečo taký dlhý presun?

Ferganské údolie je miestom, ktoré mnohí obídu – či už pre vzdialenosť, komplikované cesty alebo minimálnu infraštruktúru pre turistov. My však veríme, že stojí za to objaviť tento zabudnutý kút Uzbekistanu. Ak vás zaujíma, čo všetko skrýva, sledujte ďalší diel nášho príbehu.