Vstúpili sme na vojenské územie v Bosne a Hercegovine

Nie, nenarušili sme nevedomky vojenský priestor Bosny a Hercegoviny a ani nás za to nezatkli. Všetko bolo úplne legálne bez známosti, ale poďme pekne po poriadku.

Prečítaj si aj ďalšie časti

• Začíname dovolenku: Tuzla
• Ďalšie zastavenie na dovolenke: Sarajevo
• Mostar: Veľa povyku pre nič
• Cesta domov: Krížom cez Bosnu a Hercegovinu

Cesta vlakom je zážitkom od samého začiatku

Zo Sarajeva za ďalším cieľom sme sa rozhodli cestovať vlakom. Už nám mohli napovedať stránky železníc, že to nebude len tak. Dopátrať sa k potrebným informáciám je utrpenie. Stránky našich železníc je oproti tomu vysoko prepracovaný informačný systém so všetkými vymoženosťami. Už len vyhľadanie odchodov a príchodov dá človeku zabrať. A zakúpenie lístkov online je sci-fi.

Vlak medzi mestami Sarajevo – Mostar chodí len 2x za deň, aj keď Mostar tentoraz nebol náš cieľ, ale stanica Konjic. Na stanicu dochádzame hodinu pred plánovaným odchodom aj vďaka domácemu, ktorý nás vzal na stanicu. Ideme zakúpiť lístky a ostatok zatiaľ čaká vo vestibule na káve. Prvé prekvapenie sa dostavuje takmer okamžite, keď rada o 5 ľuďoch sa takmer vôbec nehýbe. Za jedným okienkom teta na informáciach si dáva raňajšiu kávu s cigaretou a má prudko všetko na háku. Áno, aj na vlakovej stanici sa fajčí všade čo napovedajú rozmiestnené popolníky. Zapáliť si môžete aj počas čakania na lístok.

Za druhým a posledným otvoreným okienkom sa zúrivo predávajú lístky. Ale nie elektronicky. Prosím pekne oni ich vypisujú ručne a podľa vytlačenej tabuľky kalkulujú cenu. Vlak je navyše povinne miestenkový a aj tie miestenky vypisujú ručne. Na všetko majú zvlášť formulár a vypisujú to dvojmo. Sem asi nedošla technológia kopírovacieho papiera. Po 20 minútach sa rozrástla rada o ďalších ľudí a my sa konečne dostávame na radu. Hlásime cieľovú stanicu, počet osôb a kolotoč ručného vypisovania sa začína. Medzitým otvorili aj druhé okienko pre predaj. Keď sa dostane k vypisovaniu miesteniek tak s vedľa sediacou kolegyňou si synchronizujú na ručne písanom papieri predané miestenky. No konečne. V samotnom závere ešte nahodí sumu do registračnej pokladne a doklad pripína na miestenky s lístkom. Nemáme ani odvahu sa opýtať či sa dá platiť kartou a radšej to zaplatíme v hotovosti.

Vlakom do Konjic

Keďže veľa vlakov v tejto krajine nechodí, nie sú potrebné ani elektronické tabule. Na dvoch perónoch nie je kde zablúdiť. Pri schodisku už stojí jeden sprievodca a usmerňuje nás na náš perón. Chceme nastúpiť do správneho vagónu podľa miestenky ako je zvykom, ale z celej vlakovej súpravy sú otvorené len jedny dvere a ihneď pri nástupe nám skontrolujú lístky a potvrdia. Na čas síce sedíme vo vlaku ale vlak neodchádza. Čakáme totiž na ostatok, kým nepredajú lístky pasažierom čakajúcim na kúpu lístkov. Konečne sa po 40 minútach po plánovanom čase hýbeme.

Bosna a Hercegovina síce nakúpila moderné vlaky zo Španielska, ale ideme priemernou rýchlosťou asi 50km/h. Koľajnice nie sú stavané na vyššiu rýchlosť. Vzdialenosť 62km prekonávame asi za 1½ hodiny, čo nám absolútne nevadí. Práve tento úsek až do Mostaru (tam budeme ešte len pokračovať o pár dní) patrí podľa The Guardian k 18 najkrajším trasám na svete. Anglický Telegraph zaradil tiež túto trasu do celosvetovej TOP 50. A musíme im dať za pravdu. Tú nádhernú prírodu a scenérie čo uvidíte na tejto krátkej trase, nikde inde neuvidíte. Len škoda tých moderných vozňov. Nemajú sťahovacie okná a cez to sa ťažko robia pekné fotky. Za to je plne klimatizovaný s dostatkom priestoru na nohy s WiFi v každom vagóne a medzi sedadlami dvojica zásuviek na nabíjanie mobilných zariadení.

Pokochať sa prírodou môžete aj pri káve v barovom vozni. Tu trávia čas všetci revízori a keď zistia že, sme “Slovačka”, hneď sa s nami dajú do reči a pomalá cesta ubieha rýchlo. Vlak je prevažne plný turistov, ale v Konjic vystupujeme jediní.

Konjic

Toto malé mesto je na polceste medzi Sarajevom a Mostarom. To nie je našim cieľom. Cieľ je Boračko jezero vzdialené od mesta asi 20km. Autobusovú prepravu na toto miesto sme nenašli, tak sme si vopred zabezpečili taxík, ktorý nás už pred stanicou čaká. Pred tým, ako dôjdeme na Boračko jezero chceme navštíviť nukleárny Titov bunker. Na ten sme narazili úplne náhodou, keď sme hľadali informácie práve o verejnej doprave. Prvý vstup je až o 10:00 a máme približne dve hodiny času. Taxikár veľmi nevie po anglicky, ale kombináciou slovenčiny (niektorým slovám rozumejú) a angličtiny sa dohovoríme. Bohužiaľ ten nevie veľmi o podmienkach vstupu do bunkra, tak nás berie do mesta do lokálnej cestovnej kancelárie. Tu už s angličtinou vôbec nepochodíme, ale dohodli sme sa. Jeden z nás musí predložiť pas + napísať mená ostatných návštevníkov a zabezpečia nám vstup. Kancelária si za vybavenie neberie žiaden príplatok. Kým sa toto vybaví, dávame si narýchlo raňajky a prebehneme centrom mesta. 20 minút pred prvým vstupom odchádzame do bunkra.

Titov bunker

Do auta k nám naskakuje slečna z cestovnej kancelárie a smerujeme za mesto do lesov. Asi po 3km prichádzame k nejakej bráne, kde odovzdávame menný zoznam. Dvaja vojaci so samopalmi s ležérnosťou odložia zoznam a púšťajú nás ďalej. Až po chvíli zisťujeme, že sme vo vojenských kasárňach. Totiž k bunkru nevedie žiadna iná prístupová cesta, ako priamo cez vojenské kasárne. Ešte 700m a stojíme pri bežnom rodinnom dome postaveným tesne pri skale. Áno to je ono.

Titov bunker mal slúžiť ako kontrolné centrum vojenských operácii a zároveň atómový kryt pre juhoslovanského prezidenta Josipa Tita. Ten sa začal stavať už v päťdesiatych rokoch a práce trvali neuveriteľných 26 rokov. Výsledkom  je rozsiahly komplex tunelov, obytných izieb a kancelárii, ktorý mál ochrániť pred atómovým výbuchom juhoslovanskú elitu na čele s Titom, ktorý údajne do neho nikdy nezavítal. Bunker mal odolať priamemu výbuchu atómovej bomby, aká bola zhodená na Hirošimu.

O tomto bunkri takmer nikto nevedel okrem 5 ľudí. Až do roku 1992, 20 rokov po dokončení nikto netušil o existencii tohto zariadenia určeného pre 350 ľudí, kde mohli nezávisle existovať ½ roka. A až v roku 2011 ho sprístupnili verejnosti. Nebudeme vás zaťažovať množstvom neskutočných faktov, tie si viete vyhľadať na internete aj sami. Dokonca je množstvo informácii dostupných v slovenskom i českom jazyku.

Bunker bohužiaľ nefinancuje žiadna štátna organizácia a svoju prevádzku financujú umelci a vďaka umeleckým dielam od súčasných autorov z Chorvátska, Čiernej Hory, Srbska, Albánska, Rakúska, Turecka, Nemecka a Talianska. Vďaka bezplatným inštaláciám od týchto umelcov je zabezpečená aj podpora od UNESCO. Odborníci tiež tvrdia, že táto súčasná je najlepšou zbierkou súčasného umenia v tejto časti Európy s hodnotou približne 8 miliónov €.

My len na okraj ešte dodáme, že na prehliadku si vyhraďte približne 2 až 3 hodiny a možno na návštevu vás navnadia naše fotografie.

Boračko jezero

Z bunkra už smerujeme na Boračko jezero do Eko Selo camp, ktorý bude našim domovom na ďalšie 3 noci. Jedná sa o najväčšie prírodné jazero Bosny a Hercegoviny vsadeného do doliny medzi vysoké hory. Voda je tu tak čistá, že môžete vidieť až do hĺbky 8 metrov, ale i tak nedovidíte na dno. V najhlbšom mieste má až 17 metrov. Aby ste sa k nemu vôbec dostali, musíte absolvovať trochu adrenalínovú jazdu. Serpentínami vystúpate takmer do výšky 1000 metrov, aby ste následne ešte užšími serpentínami bez zvodidiel klesli k jazeru.

Miesto sa vám odmení nádhernou prírodou s možnosťou kúpania v osviežujúcej vode. Navyše je tu minimum zahraničných turistov, keďže tí navštevujú najmä iba Mostar a Sarajevo. Keď sme kedykoľvek s domácimi v rozhovore spomenuli že plánujeme toto miesto navštíviť, uznalo kývali hlavami, že nepatríme k tomu davu typických turistov. Keď sme dodali, že sme navštívili aj miesta ako Jajce, Bihać či národný park Una, tak so širokým úsmevom nás vítali.

Vybavenie kempu

K Boračko jezero vedie je len jediná prístupová cesta a kemp sa nachádza presne na opačnej strane, ale tento kemp domáci taxikár pozná dôverne. Po krátkom zoznámení s majiteľmi kempu nás vedie k našim chatkám, tzv. “Tolarica”. Sú to malé dvojmiestne chatky so skromným vybavením. To spočíva len v dvoch samonosných matracoch, elektrickou zásuvkou a osvetlením. Nič viac. Niektoré chatky majú ešte poličku nad posteľou alebo namontovaný jednoduchý vešiak. Ale nič viac nepotrebujeme. Výhľad z nich je na nezaplatenie a spí sa v nich úplne vynikajúco.

Kemp ponúka aj väčšie chatky, či možnosť kempovania aj s karavanom, ale toto je niečo iné. Umývarky a toalety sú čisté, a sú udržiavané niekoľko krát za deň. Priamo z areálu máte prístup aj k privátnym plážam, kde nemajú bežne prístup domáci z okolia. Ani s jedlom si nemusíte robiť starosti. V cene ubytovania sú k dispozícii raňajky a na ostatok dňa si môžete vybrať z menu kedykoľvek sa vám zachce za prijateľné ceny. Tu by sme boli schopní stráviť aj týždeň. Ideálne na potrebný oddych či rodinnú dovolenku.

Ak by ste sa veľmi nudili, je možné si objednať adrenalínový rafting na blízkej rieke Neretva, požičať si bicykle alebo sa poprechádzať do okolia. Veľmi neodporúčame sa zatúlať do okolitých lesov, lebo tie môžu byť ešte zamínované na čo upozorňujú aj tabule popri ceste pred vstupom do lesa. Je možný aj rybolov, ale nezisťovali sme za akých podmienok.

Nám stačí leňošenie po nasledujúce 3 dni, kúpanie sa v jazere, čítanie dobrej knihy a samozrejme dobrá kuchyňa. Viac nám ku šťastiu nechýba, aby sme sa pripravili na náš posledný cieľ: Mostar.