Maroko časť 6: Tam, kde fosílie prehadzujú lopatami

O 05:00 nás neúprosne ženie budík z postelí. Musíme sa premôcť, aby sme vyliezli z postelí napriek protestom tela. Chceme si užiť východ slnka nad dunami a to znamená vyskočiť a ešte sa aj vyštverať na najbližšiu dunu.

Ešteže máme stredne vysoké duny priamo za kempom. Ako oživlé mŕtvoly sa škriabeme hore, aj keď po včerajšom výdatnom daždi to ide trochu ťažšie. Aspoň piesok nie je tak rozhorúčený do ktorého sa zabárame takmer po kolená. Sadáme na vrchol duny a čakáme kým vylezie slnko. Mierna oblačnosť tomu dáva nezabudnuteľný okamžik. Celkom rýchlo stúpa nad obzor a badať to aj na okolitej teplote ktorá sa rýchlo prehupne cez 30ºC. To už radšej utekáme naspäť do kempu na raňajky.

Opakuje sa včerajší prípad s večerou. Aj keď hlava si myslí, že sme hladní, telo protestuje, že viac sa do neho už nezmestí. Aspoň niečo málo si dáme a každý reportujeme domov, že sme živí a zdraví. Áno, aj na Sahare je WiFi 🙂

Vďaka veľmi skorému vstávaniu vyrážame na cesty už o 07:00 ráno. Asi pol hodinu ideme autom len po kamenistej Sahare, kde uprostred ničoho narážame na asfaltovú cestu. Tou ďalej pokračujeme územím ničoho smerom na Aoufous.

V tomto území prehadzujú fosílie doslova lopatami a rozbehli si tu na tom biznis. Je to vďaka tomu, že približne pred 5 miliónmi prišlo veľké zemetrasenie a ohromné množstvo morských živočíchov uviazlo v bahne, ktoré časom skameneli. Tieto skameneliny sú tu uviaznuté v ohromných skalných blokoch.

Firmy tu tieto skaly ťažia, ktoré narežú na tenké dosky, ktoré následne obrúsia a vyleštia. Takto nádherne ukážu všetky skameneliny. Z toho tu robia nádherné stoly, umývadla a množstvo iných výrobkov. Z odpadu zas rôzne suveníry. Suveníry sú tu za pár drobných, ale taký stôl o hmotnosti približne 150kg sa vyšplhajú na cenu približne $2.500. A toto exportujú do celého sveta. Tak ako sme spomenuli vyššie, naozaj si tu tie fosílie prehadzujú lopatami a oplatí sa jednu takú výrobňu navštíviť. Ak by ste mali záujem o kúpu, môžete aj prostredníctvom webovej stránky.

Ďalšou zástavkou bol unikátny vodný systém, ktorý zásoboval okolité dediny čerstvou vodou. Zaujímavosťou je, že k tomu nepotrebovali žiaden zdroj energie. Prirodzené podzemné kanály, odkláňali svojimi vybudovanými ktoré následne otvárali a zatvárali podľa potreby. Nad zemou boli zas vybudované studne s prístupom do týchto kanálov odkiaľ čerpali túto vodu. Tieto systémy dosahovali niekoľko desiatok kilometrov a tvorili tak aj spojnice medzi dedinami.

Ako sme pokračovali do Todra Gorges, náš sprievodca dostal od manželky zoznam vecí čo má nakúpiť vo svojej rodnej oblasti. Prevažne sa jednalo o šatky, látky a šaty. My sme si nenechali ujsť túto príležitosť a obliekli sme sa ako miestny. A že nám to svedčí, viď foto nižšie 🙂

Todra Gorges je zas nádherná roklina, ktorú domáci majú ako nejaké letovisko, ale v presne opačnom zmysle ako my. Vysoké skaly bránia prístupu neustáleho rozhorúčeného afrického slnka a konečne aj pre nás je tu znesiteľne. Náš sprievodca Ali, nás vysadil na začiatku tejto rokliny s tým že nás počká na konci. Toto sme si užívali do sýtosti. Dokonca tu mali priezračnú horskú vodu a tak ako sa tvárila tak bola i studená. Po toľkých dňoch to bola číra radosť. Aj keď kúpať sme sa neodvážili aspoň naše unavené nohy sme zmočili.

Odtiaľto to už je kúsok do nášho cieľa. Už sami vieme, že kúsok čo je i len smiešnych 50 – 60km, trvá priblíženie niečo cez hodinu. Ideme znova územím nikoho a ničoho. To je že široko ďaleko nie je nič iné ako rovina a niekde v diaľke vidíte kopce. Vybavte si komerčné fotografie známej Route 66 a presne to isté sa nachádza aj v Maroku.

To sme sa už priblížili znova k pohoriu Atlas do ktorého mierime. Priamo na útese nad údolím Gorges du Dadés je náš cieľ cesty. Dnes dochádzame v rozumnom čase, kedy si máme možnosť dobre oddýchnuť, kvalitnú očistu urobiť, poprať veci a úplne čistý zájsť na večeru. Izby sú luxusné aj na naše pomery a výhľad do údolia je neskutočný. Ako keby pred vás niekto natiahol nejaký plagát. Večer ešte chvíľu počúvame živú miestnu hudbu, ale po dvoch dňoch neustáleho cestovania sme tak odpísaní, že ideme spať už o 22:00.