Mikroskopický svet v nadživotnej veľkosti

Minulý weekend sa konala akcia “Noc múzeí a galérií” a kto chcel naozaj si v rámci Bratislavy mohol nájsť extra zaujímavý program. Zabavila nás výroba cukrových homolí v Kunsthalle, vynikajúca hra na hrade Devín, či praktické ukážky z každého odvetia v Umelke, ktorú usporiadal Geothe Institut. Na úplnom konci nášho putovania múzeami nás ale milo prekvapila unikátna výstava modelov živočíchov, ktoré všetci dôverne poznáme, ale nikdy sme ich poriadne podrobne nevideli.

Mikrokozmos je unikátna výstava modelov živočíchov, vytvorených pod dohľadom odborníkov – vedcov z Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Živočíchy, ktoré majú v skutočnosti len nepatrnú veľkosť a mnohé sú takmer neviditeľné, sú prezentované až v 7700-násobnom zväčšení. Ide o verné modely – sochy, veľké cca 2 – 3 metre, vystavené spolu s ukážkou prostredia, v ktorom tieto živočíchy žijú. Vyskytujú sa u nás na Slovensku, niektoré dokonca žijú s nami v domácnostiach a prípadne nám znepríjemňujú život. Na výstave sa zoznámite s roztočom prachovým, kliešťom obyčajným, všou detskou, pomalkou, švehlou obyčajnou a lišajom smrtihlavom. Podrobnosti o jednotlivých druhoch, o ich životnom cykle a prostredí, v ktorom žijú, sú popísané na informačných tabuliach.

Zdroj: snm.sk

Prekvapenie hneď medzi dverami

Táto výstava sa koná len do 30. júna 2018 v budove Slovenského národného múzea v Bratislave, takže by ste sa mali poponáhľať, keď chcete vidieť túto výstavu. Na druhej strane hneď upozorníme, ak sa štítite akejkoľvek hávede, ostanete chvíľu zamrznutí medzi dverami a prípadne naskočia aj zimomriavky. Takmer okamžite na vás pozerá niečo hnedé nezvyčajné, pozriete sa vľavo a tam sa usmieva 2 metre veľký kliešť obyčajný, odvrátite hľavu doprava a posteľ okupuje 2.5m veľký roztoč bytový.

Aj keď pre niekoho ako zlý sen, vojdite ďalej, je tam ešte pár exponátov v takejto ozrutnej veľkosti. Nekúšu, nehryzú a ani sa nijak nepohybujú. Dopodrobna sa môžete zoznámiť s týmito obyvateľmi a prečítať si zopár zaujímavých faktov. Kto nemá čas sa tu zastaviť, prikladáme zopár fotiek všetkých exponátov aj so zaujímavými informáciami ktoré sú napísané na tabuliach.

TIP: Vedeli ste, že môžete navštíviť múzea každú prvú nedeľu v mesiaci úplne zadarmo?

Pomalka – najodolnejší tvor na planéte Zem (Paramacrobiotus richtersi)

Pomalky sú mikroskopické mnohobunkovce, známe hlavne svojou schopnosťou prežiť takmer kdekoľvek a sú považované za najodolnejšie tvory planéty Zem. Môžeme ich nájsť po celom svete v širokom spektre prostredí. Sú známe morské, sladkovodné aj pôdne druhy. Často obývajú nestabilné až extrémne prostredia, ako napríklad púšte a ľadovce, na Slovensku povrchy machov a lišajníkov. Najviac druhov je však známych zo súše, kde sú aktívne len pri dostatočnej vlhkosti. Pokiaľ podklad vyschne, ich telo riadene stratí viac než 95% vody a prechádza do pokojového štádia, tzv. anabiózy.

V tomto stave sú pomalky nesmierne odolné voči vonkajším vplyvom. V anabióze dokážu prežiť radiáciu až 5 700 Gy (5 700 grayov je oproti človeku viac než tisícnásobok), rozpätie teplôt cca od -273 do +150 stupňov Celzia, osemhodinové ponorenie do kvapalného hélia, var aj život v prostredí bez kyslíka. Znesú tiež vákuum a tlak 6x vyšší, než je na najhlbšom dne oceána: až 75 000 atmosfér. Bolo zistené, že pomalka prežila na istej vzorke machu viac než 120 rokov a keď došlo k navlhčeniu tejto vzorky vodou, tak ožila.

V zime dokážu znížiť podiel vody v tele z 85% na 3%, aby sa uchránili od vody, ktorá zvyšuje svoj objem pri mrznutí. Po namočení sa po pol hodine vracia do bežného stavu. Boli testované aj vo vesmíre, kde boli vystavované UV žiareniu a vákuu a po návrate na Zem boli navhlčené. Úmrtnosť bola iba 32%.

Švehla obyčajná (Lepisma saccharina)

Švehla obyčajná je bezkrídly hmyz, s ktorým sa stretávame v našich domovoch, často v kúpeľniach. Ide o kozmopolitný druh. Telo švehly svojim tvarom a prítomnosťou strieborných šupiniek pripomína rybu. Na hlave sú nápadné dlhé tykadlá, ktoré sú uspôsobené na prieskum povrchu. Ústne ústrojenstvo je hryzavé. Švehly sa živia prevažne organickými látkami rastlinného pôvodu, v domácnostiach požierajú papier, tapety, fotografie, oblečenie, cukor, múku. Na konci tela vidíme tri dlhé prívesky (jednu paštetinu a pár štetín) a 4 krátke prívesky (styly), ktoré sú vlastne pozostatkom končatín bruška. Švehlu nájdeme vo vlhkom prostredí a v tienistých miestach.

Zaujímavosťou pri rozmnožovaní švehlí je mimotelové oplodnenie, ktorému predchádzajú pomerne dlhé nahovárania. Samec potom tvorí zo spermii balíček (spermatofor) obalený hodvábnym vláknom, ktorý samička zbiera a ukladá do genitálií.

Kliešť obyčajný (Ixodes ricinus)

Kliešť obyčajný patrí k najznámejším európskym krv cicajúcim parazitom. Jeho telo sa skladá z hlavovej časti (gnathosoma) a tela (idiosoma). Na hlavovej časti môžeme vidieť široké palpy, ktoré v pokojovej pozícii zakrývajú sací kanálik. Ten je tvorený zospodu hypostómom, zhora potom dvomi chelicérami. Obe tieto časti sú vybavené spätnými háčikmi, preto pri vyberaní kliešťom neotáčame. Kliešť obyčajný nemá oči, pri striehnutí na hostiteľa využíva Hallerov orgán, čo je malá jamka na poslednom článku predných nôh, vďaka ktorej kliešť vníma koncentráciu CO2 a ďalších chemických látok.

Z vajíčka kladeného do hustej vegetácie sa liahne šesťnohá larva, ktorá po nacicaní na menšom stavovcovi (vták, jašterica, hlodavec) odpadá a mení sa v už osemnohú nymfu, ktorá vyhľadáva väčšieho hostiteľa. S tretím štádiom sa stretávame najčastejšie. V tomto štádiu dospelého jedinca cicia iba samica, samec sa vyskytuje na hostiteľovi iba preto, aby sa mohol so samicou spáriť. Prvých 6 dní samica cicia pomaly, potom nasleduje párenie so samcom a dvojdňová fáza rapídneho cicania, po ktorom sa sama púšťa. po 10 dňoch samica nakladie niekoľko tisíc vajíčok a uhynie. Samicu rozoznáme od samca podľa štítka, ktorý nekryje celé telo. Samica je schopná po nacicaní zväčšiť svoj objem až 300-krát. Každé štádium potrebuje pre svoj vývoj približne rok, niekedy aj dlhšie, a tak vývoj trvá väčšinou 2 až 5 rokov.

Roztoče bytového prachu (Dermatophagoides pteronyssinus)

Tento roztoč býva s nami v každej domácnosti. Živí sa odumretou vrchnou časťou kože, ktorá je hlavnou zložkou prachu. Dospelý človek stratí týždenne asi 5 gramov kože. Roztoče bytového prachu nemajú žiadne otvory do dýchacej sústavy (stigmy), dýchajú celým povrchom tela. Rovnako ako u kliešťov, majú aj mladšie vývojové štádia (larvy) 3 páry končatín, dospelé jedince potom 4. Roztoče bytového prachu kladú vajíčka jednotlivé, vývoj trvá 23 – 30 dní. Telo má belavé zafarbenie a husto zvrásnený povrch. Na hlavovej časti sú zreteľné dve vertikálne orientované masívne klepietka, ktoré pracujú na princípe kliešťov, pričom je pohyblivá iba spodná časť. Na ne sú tesne priložené dvojčlánkové hmatadlá, pod nimi je doštička, ktorá zospodu uzatvára ústny otvor. Roztoče bytového prachu nemajú oči, sú vybavené mnohými veľmi dlhými chlpmi po celom tele, pomocou ktorých vnímajú vibrácie.

Tento roztoč je človekom vnímaný dosť negatívne, pretože tráviace enzýmy obsiahnuté v jeho výkaloch spôsobujú alergie. V najväčších počtoch sa roztoče bytového prachu vyskytujú v lôžkovinách, kde nachádzajú nadbytok potravy a pre vývoj ideálnu teplotu a vlhkosť. Preto sa alergikom odporúča časté vetranie, vysávanie lôžka, výmena obliečok a používanie prikrývok z dutého vlákna.

Voš detská (Pediculus humanus capitis)

Aj napriek tomu, že vši patria medzi krídlovce, krídla aj schopnosť letu v dôsledku parazitického spôsobu života stratili. Sú známymi zástupcami krv cicajúceho hmyzu, ale oproti blchám nemôžu bez hostiteľa dlho prežívať. Všetky vývojové štádia vší cicajú krv hostiteľov. K cicaniu dochádza opakovane, aj niekoľkokrát za deň. Sú výhradnými ektoparazitmi (vonkajšími parazitmi) cicavcov, u iných skupín stavovcov ich nenájdeme. Voš detská alebo hlavová a voš šatová sú jednotlivé poddruhy Pediculus humanus. V laboratórnych podmienkach sa vzájomne krížia, aj keď sú iba málo morfologicky odlišné. Voš hlavová nalepuje vajíčka (hnidy) na vlasy blízko pokožky hlavy, zhruba po týždni sa liahnu mladé vši (nymfy), niekoľkokrát sa zvliekajú, než sa z nich stanú dospelé jedince. Samica žije zhruba mesiac, samec o niečo kratšie. Ústne ústrojenstvo je v pokojovej pozícii celé stiahnuté v hlave, skladá sa z bodcov obalených pošvou a prichytávacieho venca, tvoreného háčikmi. Oči sú jednoduché, umiestnené na bokoch hlavy. Na hrudi a brušku sú po bokoch rozmiestnené dýchacie otvory (stigmy). Na konci končatín je veľký pohyblivý pazúrik, oproti nemu je umiestnený menší výbežok holene, ktoré spolu dobre zvierajú vlas.

Lišaj smrtkový (Acherontia atropos)

Lišaj smrtkový alebo tiež smrtihlav, patrí vďaka svojej kresbe na hrudi v tvare lebky k najznámejším motýľom. Rozpätie krídel dospelých jedincov dosahuje až 12cm. Aj napriek svojej veľkosti je však vďaka nenápadnému sfarbeniu predných krídel ťažko spozorovateľný. V nebezpečenstve je schopný odhaliť nápadne žlto-čierne sfarbené zadné krídla a bruško. Toto varovanie často doprevádza vŕzgavý zvuk, ktorý lišaj vytvára vypúšťaním vzduchu cez určite časti ústneho ústrojenstva. Aj napriek tomu, že je rozšírený v Afrike a Stredomorí, k nám zalietava iba v malých počtoch. Samička kladie vajíčka na rastliny z čeľade ľuľkovitých (najčastejšie zemiaky, paradajky), na ktorých sa húsenica živý a potom zalieza do zeme, kde sa kuklí. V strednej Európe trvá celý vývoj 40 – 60 dní. Kukla prežíva u nás zimu len veľmi ojedinele. Lišaj je výborný letec. Je schopný prekonať vzdialenosť aj 4 500km.

Húsenica prechádza tromi vývojovými štádiami, ktoré sú oddelené jednotlivými zvlekmi. V každom štádiu je vzhľad húsenice tvarovo aj farebne odlišný, pričom aj zafarbenie jedného štádia môže byť variabilné. Stretávame sa s formou zelenou, žltou a hnedou. Húsenica má na každej strane hlavy šesť jednoduchých očiek, nie sú ešte vyvinuté zložené oči dospelých jedincov. Na hlave stojí za povšimnutie aj šev v tvare obráteného Y, pozdĺž ktorého počas zvliekania praská starý povrch hlavy. Ústne ústrojenstvo húseníc je hryzavé s mohutnými hryzadlami. Predné tri páry pravých končatín sú budúce končatiny dospelých jedincov. Ďalších päť párov nepravých končatín, panôžok, po zakuklení zmizne. Na tele sú viditeľné čierne oválne útvary, čo sú vývody dýchacej (tracheálnej) sústavy. Pre čeľaď lišajovité je charakteristický osteň na konci tela húsenice, u lišaja smrtkového je háčikovitý, hrubo zrnitý.

Viac takýchto výstav

Aj keď výstavu tvorilo iba 6 exponátov, sme sa napriek tomu dozvedeli veľa zaujímavostí, najmä o Pomalke. Prekvapením bolo, že to neboli iba nejaké fotografie, ale naozaj zväčšeniny vtipné osadené do prostredia v ktorom sa vyskytujú. Až nás lákalo si k roztoči ľahnúť do postele ;).