Nukus: Objavujeme neznáme Karakalpacko

CK Knirsch 25. novembra 2024

Približná doba čítania: 25 minút

Málokto asi počul čo i len slovo Karakalpakstán, príp. Karakalpacko a nie to ešte v spojitosti s republikou. Jedná sa o autonómnu republiku na severozápade Uzbekistanu a tvorí takmer tretinu územia Uzbekistanu. A práve sem smerujeme, fascinovaní ďalšou neznámou a neuznanou krajinou.

Neviem prečo, ale akosi nás fascinujú takéto územia. Okupované a neuznané územie Západnej Sahary je ako z iného sveta, a jedna z najnezabudnuteľnejších ciest. Podarilo sa nám navštíviť Podnestersko a aj na chvíľu vstúpiť do Náhorného Karabachu tesne pred tým, ako padol do rúk Azerbajdžanu. Radi by sme navštívili napr. aj Južné Osetsko a Abcházsko (okupované územia Gruzínska), ktoré sú takmer dostupné z Európy, ale politická situácia ich robí nedostupnými. Vo svete je množstvo takýchto štátov (pozri si náš zoznam), ale tie vyžadujú podstatne viac plánovania a samozrejme ešte väčšie množstvo financií. Za to Karakalpacko je dostupný rovnako ako Západná Sahara, nepotrebujete žiadne povolenia, len mať odhodlanie a zniesť trochu nepohodlia pri dosiahnutí cieľu.

Nutná oprava

Po prejdení prvej tisícovky kilometrov sa nám zdá Nukus nadchádzajúci sa len 170 kilometrov, ako tu niekde za rohom, skoro ako keby len na druhý koniec mesta. Nikam sa neponáhľame, a pred tým, ako vyrazíme ďalej, musíme nájsť autoservis. Po ceste do Chivy nás protiidúce auta upozorňovali, že výfuk máme nejako nebezpečne nízko. Áno, urval sa nám gumený záves výfuku.

Nájsť autoservis niekde v meste, nie je vôbec žiaden problém. Väčšina sa nachádza na okrajoch miest a stačí sa len pustiť akýmkoľvek smerom a nájdete ich takmer každých 100 metrov. Chevrolet Damas je ľudové mechanické vozidlo, bez akýchkoľvek vymožeností a preto nemusíme hľadať žiaden značkový autoservis. Stačí obyčajná garáž, ktorá vykonáva opravy. Toto auto vám opraví takmer aj hocaký okoloidúci.

V servise zaparkujeme nad jamou, obzrú závadu a snažia sa nám uzbečtinou s lámanou ruštinou vysvetliť, akú máme chybu. Na kalkulačke sa nám snaží vysvetliť, čo to bude stáť a že nemá túto súčiastku a privezie ju taxi, čo nás bude stáť o niečo viac. Znalý už cenových úrovní v krajine, na to pritakávame, len aby nám to opravili a my sme mohli vyraziť ďalej. Celá obhliadka, objednanie náhradného dielu, dovezenie taxíkom, a samotná výmena trvá približne 30 minút. A celá táto oprava, aj s „predraženým“ dovozným taxi služnou nás stojí iba 2.10 €! A to je už aj s tringeltom za expresnú opravu. Mať nejaké lepšie a luxusnejšie auto, boh vie čo by to stálo, a či by to bolo aj v takej rýchlosti.

50 tajomných pevností

Územie Karakalpakstánu je z drvivej časti len púšť. A jednej z tejto časti sa hovorí aj ako územie 50 pevností. Pevnosti sú tu roztrúsené na cestách starobylej Hodvábnej cesty. Nie všetky sú ešte dôsledne preskúmané, keďže sa nachádzajú v odľahlých miestach púšte, ktoré nie sú dostupné, ale za to niektoré sa nachádzajú s malou odbočkou popri ceste. Veľmi zaujímavou a nepreskúmanou je pevnosť Devkesken, ale na to by sme potrebovali ešte minimálne dva dni navyše, expedičné auto (nevedie sem žiadna cesta), zásoby všetkého na tieto dni a možno aj nejakého sprievodcu, keďže sa nachádza v pustine priamo na hranici s Turkmenistanom a vzdialená približne 70 kilometrov od nejakého náznaku civilizácie. Ako radi by sme ju videli, ale radšej volíme reálnejšie a dostupnejšie ciele. A aj keď sa nachádzajú popri našej ceste do Nukus, podľa máp nevedú k nim žiadne cesty. Na druhej strane, podľa satelitných záznamov, vedie k nim nejaká vyjazdená cesta. Za skúšku nič nedáme a prinajhoršom sa vrátime späť na pôvodnú cestu.

Možno toto je to správne expedičné auto: Starý Moskvič

Objavujeme tajomné pevnosti

Pred tým, ako zas zídeme z hlavných ťahov, musíme natankovať obe nádrže (metán i benzín) nášho auta. Absolútne netušíme čo nás čaká a radšej vsádzame na istotu aspoň v podobe plných nádrží. Ale také jednoduché to nie je. V týchto končinách turisti so svetlou pokožkou nie sú bežným javom. A nie to ešte v Chevrolet Damas. Na čerpacej stanici spôsobujeme rozruch a obsluha, ktorá nám tankuje, volá svojej mame, manželke a sestre len kvôli tomu, aby sme ich pozdravili cez videohovor.

To, že sa už nachádzame v Karakalpacko, nás informuje aj mohutná brána pretínajúca cestu, len pár kilometrov za mestom Chiva. Žiadna hranica ani žiadna kontrola sa nekoná. Nie je to vôbec potrebné. Možno niekedy v budúcnosti, keď si v referende odhlasujú, že sa chcú odtrhnúť od Uzbekistanu.

V Komdzhangal odbáčame z cesty, aby sme navštívili pevnosti Gyaur Kala Sultanuizdagskaya a Zhampyk-Kala. Tieto pevnosti sme objavili ešte doma pri plánovaní cesty. A to sme museli študovať nejaké uzbecké archeologické stránky. Inak veľmi sa o nich ani nepíše.

Kvalita ciest v Karakalpacko

Prvá menovaná, podľa máp by mala byť jednoducho dostupná a Zhampyk-Kala je otázna. Cesta už dávno stratila nejaké náznaky asfaltu. Len tvrdá vyjazdená a prašná šotolina. Nemá absolútne význam jazdiť pomaly. Čím ideme rýchlejšie, tým je cesta prijateľnejšia, kým nechytíme nejaký väčší výmoľ, čo nás vie vymrštiť aj zo sedadiel, ale auto to prekvapivo zvláda. Až kým nedôjdeme ku rieke. Podľa mapy, by tu mal byť most, ale pred nami je skôr paródia na most. Jedná sa o nejaký pontónový most, ktorý bol postavený tak 50 rokov dozadu, ak nie viac a navyše je tu rampa. Mýto! Za prejazd mostom pýtajú 10 000 so’m (70 centov). To by skôr mali platiť nám, že ho bez ujmy prejdeme, ale keď už sme tu,….

Most cez rieku Amudarja

Prvá pevnosť sa nachádza hneď pri ceste, len pár kilometrov za mostom. Tú zatiaľ len míňame a zastavíme sa pri nej po ceste späť. Smerujeme najprv ku väčšej a krajšej, aspoň podľa informácii ktoré sme boli schopní dohľadať na internete. Jedine čo sme nedohľadali, je trasa smerujúca k nej. Na mape totiž nie je žiadna vyznačená cesta, jedine po prepnutí na satelitné snímky vidíme nejaké vyjazdené cesty, ktoré sa občas strácajú. Za pokus nič nedáme. Keď sa nám už stratí nadobro asfalt pod nami, objavujeme ťažobnú oblasť. Táto oblasť je veľmi bohatá na fosfáty, ktoré sa využívajú na výrobu hnojív pre poľnohospodárstvo. Žiadna vrátnica ani zákazy tu nie sú a bez problémov môžeme prejsť ťažobnou oblasťou a dodržiavať ako taký smer k pevnosti Zhampyk-Kala. Až keď prejdeme celú povrchovú baňu a začíname smerovať do kopcov a auto začína strácať výkon, chápeme, že tadiaľto cesta nevedie. Sme na konci. Pri pohľade do máp, ešte nachádzame jednu možnú cestu s neistým výsledkom a asi 50 kilometrovou zachádzkou. Necháme to tak. Tu sa aspoň v blízkosti nachádza nejaká pozorovacia veža, ku ktorej treba vybehnúť.

Veža je pozostatkom a súčasťou oboch vyššie spomínaných pevností z 9. storočia. Bola umiestnená na vyvýšenom mieste, aby poskytovala panoramatický výhľad na okolie, a pravdepodobne slúžil ako strážna veža na monitorovanie pohybu a ochranu pevností v stredoveku. Z vrchu vidieť do širokého okolia vrátane oboch našich pevností. Tu aj vidíme, že naša zamýšľaná pevnosť je ešte poriadne ďaleko a z našej pozície sa k nej nedostaneme.

Vraciame sa späť k prvej pevnosti. A neveríme vlastným očiam. Uprostred povrchovej bane na fosfáty sa premávajú ťavy. A nie pár, celé stádo. V tejto časti ich stretávame čoraz častejšie. A nie sú to žiadne divé ťavy, ale ochočené, čo sa dá ľahko rozpoznať, že predné nohy majú na krátko zviazané reťazami. Bohužiaľ nejakú blízku farmu nevidíme.

Gyaur Kala Sultanuizdagskaya

Samotná pevnosť je súčasťou série starobylých opevnení a miest známych ako Kyrk-Kyz Kala , ktoré sa datujú do obdobia medzi 4. a 8. storočia. Lenže samotná pevnosť sa datuje až do 4. storočia pred našim letopočtu, čo je k neuvereniu, že vôbec ešte stojí. Však je to len blato a slama na prvý pohľad a navyše je pevnosť úplne voľne prístupná komukoľvek, kto ide okolo.

„Gyaur“ je termín používaný pre „neveriaceho“ v perzskom a tureckom jazyku, a „Kala“ znamená „pevnosť“. Tento názov odráža islamské obdobie, keď pevnosti patrili do pohanských alebo predislamských kráľovstiev. Účelom výstavby tejto pevnosti bolo, aby bola schopná chrániť a kontrolovať dôležité obchodné cesty Amudarji (dôležitá rieka prameniaca v Pamíre a ústi do Aralského jazera) počas prechodu k južným hraniciam Khorezmu. Existuje množstvo dôkazov, že Khorezm bol v tom čase dôležitým spojením na obchodnej ceste, ktorá sa tiahla z Indie na východe, k Čiernemu moru na západe a z Perzie a Mezopotámie na juhozápade.

Bohužiaľ dnes je pevnosť impozantnou zrúcaninou so zachovalými južnými desať metrovými stenami ktoré obklopujú ruiny dvoch citadiel, ktoré boli pravdepodobne chrámovými a palácovými stavbami. Toto miesto je považované za rodnú krajinu najstarších textov Avesty – Tathas, ktoré napísal Zarathustra. Početné ruiny centier sú dôkazom, že obyvatelia Gyaur Kala boli zoroastrijci, ktorí uctievali oheň.

Ešte viac nás udivuje, že táto pevnosť patrí medzi najstaršie pamiatky Uzbekistanu a je významnou pre zoroastrizmus a samotný región a pri tom väčšinou nenájdete o tejto lokalite ani zmienku v turistických sprievodcoch. Zas na druhej strane, je to možno naschvál, kde by ju samotný turizmus zničil už úplne.

Veža ticha: Chilpik Dakhma/Kala

O 40 kilometrov ďalej sa už z diaľky črtá impozantná stavba, ktorá pripomína pevnosť. V skutočnosti však nejde o pevnosť, ale o jeden z najvýznamnejších symbolov Karakalpacka – Chilpik Dakhma, známu aj ako „Veža ticha“. Táto starobylá pamiatka, pochádzajúca zo zoroastrijskej civilizácie, patrí k najstarším a najzachovalejším pohrebným vežiam v strednej Ázii.

Zoroastrijci mali jedinečný pohrebný rituál, ktorý pretrval stáročia. Verili, že telo zosnulého môže znečistiť zem alebo oheň, preto ho umiestňovali na vrchol týchto veží, kde bolo vystavené živlom a dravým vtákom, aby sa prirodzene rozložilo. Tento spôsob pohrebu odrážal ich hlbokú úctu k prírode a snahu zachovať jej čistotu.

Chilpik Dakhma má vyše 2000 rokov, čo je zásluhou suchého púštneho podnebia, ktoré pomohlo zachovať jej štruktúru. Stavba bola vybudovaná na prirodzenom kopci, ktorý poslúžil ako základ. Na ňom boli postavené mohutné múry vysoké 15 metrov, obklopujúce kruhovú plošinu s priemerom 65 metrov. Kruhový tvar nie je náhodný – symbolizuje nekonečno, cyklus života a smrti, a odzrkadľuje vieru zoroastrijcov v opakované znovuzrodenie.

Hoci je vrchol dnes nerovný a viditeľné pozostatky sa stratili vplyvom času, Chilpik stále dýcha atmosférou starobylého náboženstva. Archeológovia v jej blízkosti objavili zvyšky keramiky a náboženských predmetov, ktoré naznačujú, že Chilpik nebol len pohrebným miestom, ale pravdepodobne aj priestorom na iné duchovné obrady.

Okrem náboženského významu mohla veža slúžiť aj ako orientačný bod pre karavany, ktoré putovali obchodnými cestami spájajúcimi Perziu s regiónom Khorezm. Miestne legendy dokonca hovoria o tom, že Chilpik slúžil aj ako staroveké observatórium na sledovanie hviezd.

Napriek svojej chátrajúcej podobe zostáva Chilpik jedinečnou pripomienkou minulosti. Je to miesto, kde človek môže cítiť dotyk starého sveta, predstaviť si obradné rituály zoroastrijcov a mystické príbehy, ktoré sa viažu k tomuto miestu. Aj keď vietor púšte postupne ničí kamene a spečené blato, symbolika Chilpiku pretrváva ako posolstvo o úcte k životu, smrti a prírode.

Chilpik je dnes nielen archeologickou pamiatkou, ale aj výnimočným kultúrnym dedičstvom Karakalpacka – tichým, ale výrečne hovoriacim o dávnych časoch, ktoré tento región formovali.

Nukus: hlavné mesto Karakalpacka

Do návštevy Uzbekistanu sme vôbec o tomto meste nepočuli ani zmienku. Vôbec sme netušili, že vôbec existuje. Samotné mesto ani neexistuje dlho. Bolo založené v roku 1932 ako náhrada starého hlavného mesta republiky Karakalpakstan. Mesto je známe predovšetkým vďaka Nukuskému múzeu umenia, významnej zbierke ruského avantgardného umenia 20.-40. rokov 20. storočia. Vtedajší riaditeľ zachránil mnoho obrazov ruskej predvojnovej avantagrady, ktorú Stalin prenasledoval, ale v odľahlom Nukuse mohli obrazy prežiť.

Bohužiaľ pre odľahlosť mesta sa tu usídlil v minulosti inštitút Červenej armády, ktorý skúmal a testoval chemické zbrane. A od konca 60. rokov sa v meste drasticky prejavuje vysýchanie rieky Amudarja, ktorej voda sa spotrebovávala na uzbeckých bavlníkových plantážach, a v dôsledku čoho vysychá i Aralské jazero.

Inak je Nukus akosi zvláštne mesto. Obrovské, široké cesty, sovietske sídliska, ale obyvateľov je tu málo (niečo málo cez 300 000). Dokonca ani samotný booking.com veľa možností ubytovania tu neponúka, zas je to posledné veľké mesto s infraštruktúrou na západe krajiny a vynikajúcim bodom na vycestovanie do vzdialeného Moynaq, čo bol kedysi významný prístav na brehoch Aralského jazera, ale o ceste k Aralskému jazeru nabudúce.

Ešte jednou zvláštnosťou je to, že v meste Nukus sa nachádza významné množstvo kórejcov, ktorých by sme tu vôbec nečakali, vrátane kultúrnych centier, škôl, kórejských kozmetických salónov a reštaurácii. Totiž v roku 1937 Stalinova vláda nariadila presídlenie desaťtisícov kórejských rodín z ruského Ďalekého východu do Strednej Ázie. Títo Kórejci začali migrovať do oblasti ruského Ďalekého východu už v 60. rokoch 19. storočia. Hlavným dôvodom boli ekonomické ťažkosti a útlak v Kórei, ktorá bola vtedy pod nadvládou Číny a neskôr Japonska. Dôvodom deportácie bola obava, že kórejská komunita by mohla byť nelojálna voči Sovietskemu zväzu, najmä v kontexte rastúceho napätia s Japonskom. Deportovaní Kórejci boli často posielaní do odľahlých oblastí, vrátane púštnych oblastí Karakalpacka.

Ubytovanie v Nukus

Z dvoch desiatok ubytovaní, ktoré nám platforma booking.com ponúkla, sme zvolili „Entire Apartment in Central Nukus„, vzdialené asi 3 kilometre od centra. Skúmať Nukus neplánujeme, sme tu len dve noci a ten jeden deň využijeme na cestu k Aralskému jazeru.

Samotné ubytovanie sa nachádza na sídlisku a je ako vystrihnuté zo scény o nejakom 30 rokov opustenom meste. Už začíname pochybovať či sme si vybrali správne. Schodisko tmavé a neosvetlené, kde z medziposchodí sa vyhadzujú otvormi smeti priamo do kontajnera stojaceho vonku (aj keď vonku žiaden nebol). Prekvapenie sa konalo, až po tom, ako v elektrickej skrinke sme našli kľúč od bytu. Byt je luxusne zariadení a je tam všetko, čo by sme mohli potrebovať. Dokonca aj také vybavenie ako chladnička a práčka s pripojením na WiFi, klimatizácia takmer v každej miestnosti a všetko úplne čisté.

Život v meste Nukus asi umrel

Večer, keď sa chceme niekam ísť najesť si logicky vyberieme priamo centrum mesta. Pre zaujímavosť chceme najprv navštíviť priamo nákupné centrum. Keď nič nenájdeme, tak tu snáď niečo nájdeme. Na prekvapenie, už večer o ôsmej je päťposchodové nákupné centrum takmer prázdne a väčšina obchodov má po záverečnej. Jedine sú otvorené potraviny na prízemí. Dokúpime nejaké zásoby na zajtrajšiu cestu a mierime späť na ubytovanie. Pomocou Google Maps hľadáme podniky, kde by sme sa mohli najesť v túto nekresťanskú pokročilú nočnú hodinu. Voľba padá na reštauráciu Las Vegas, ktorá by mala byť otvorená až do polnoci. Už len podľa názvu a fotiek to vyzerá na veľký bizár v tejto odľahlej oblasti. Ani netušíme ako blízko sme pravde.

Uzbecká diskotéka

Do reštaurácie Las Vegas sa nechávame odviezť za 70 centov, aby sme nemuseli mať dilemu kto bude piť a kto nie a komu sa bude chcieť v noci šoférovať tmavými ulicami Nukus. Taxi nás vyloží pred honosnou budovou, ktorá sa viac podobá na kasíno ako reštauráciu. Však čo, prinajhoršom si zahráme ešte ruletu.

Miestny vyhadzovač, ktorý je väčší ako stôl, za ktorým sedí nechápe našej otázke, či sme správne v reštaurácii a či sa tu dá najesť a púšťa nás ďalej. Až neskôr sa dozvedáme, že bolo treba aj zaplatiť vstupné! ;). Len čo vojdeme, zisťujeme že sem veľmi nepatríme. Takmer celý priestor stíchol a si nás premeriaval. Všetci domáci boli oblečení v tom najlepšom, čo zo skrine vytiahli, len my v tom, čo sme si doniesli v malej príručnej batožine a poznačené vizuálne aj pachovo po už prejdených 2 000 kilometrov. Ale stôl sa pre nás našiel.

Pri pohľade do jedálneho lístka, sú ceny veľmi prijateľné, aj keď sa asi jedná o najluxusnejší podnik v celom Nukuse. Dokonca i alkoholické drinky sú cenovo veľmi vynikajúce, len tá obsluha. Pri objednávke Cuba Libre (samozrejme z nápojového lístka) obsluha nechápavo pozerá a oznamuje, že sa musí informovať u barmana. Však sa jedná len o rum, colu a limetkovú šťavu a to už vidieť z diaľky, že všetko je k dispozícii.

Objednanie jedla je tiež zábavne, lepšie povedané prevedenie. Už poriadne nevieme, akú verziu pizze sme objednali, ale základom, každej pizze je paradajkový základ. Ale v Uzbekistane musí byť paradajkový základ s nádychom poriadnej porcie kôpru. A čo vám ku každému jedlu v Uzbekistane donesú? Správne! Peceň chleba.

Uzbecký Gordon Blue je tiež iný, ako vo zvyšku sveta. Na tanier dostanete vysmaženú štvrťku kuraťa, ktorý je bohato obsypaný syrom, až tak, že to kura musíte hľadať. Najsprávnejšou voľbou v tejto bizárnej reštaurácii boli grilované teľacie pečienky so zemiakovou kašou. Tam sa žiadne prekvapenie nekonalo. Prekvapenie sa udialo ešte pred tým, ako nám jedlo doniesli na stôl.

Asi o 22:00 začalo karaoke, ale nie tak, že sa ľudia striedajú. Hodinu si karaoke užíval len jeden človek. Tiež sme si neskôr všimli, že to je položka v ponukovom listku, že karaoke si môžete na celú hodinu zabezpečiť. O hodinu celá miestnosť zhasla a začala diskotéka. A nie pozvoľna, ale priamo na sekundu presne o 23:00 a všetci vyštartovali od stolov. Je to asi aj miestna forma zoznamovania a hľadania si budúcich partnerov. Miestne slobodné ženy vo veku 30+ si dokonca prišli od stola vytiahnúť naše spolucestovateľky (mužov asi nemôžu takto okato ťahať). Pri pohľade na ne, radšej sa presúvame čo najďalej od parketu. Jedna z nich vyzerá vzrastom, ako keby bola celý život niekde na farme a dojila jaky. Má niečo cez 2 metre a ruky ako môj celý hrudník. A ak chcete vedieť, čo hrali na miestnej diskotéke, tak tu je zoznam, čo dokázal Shazam rozpoznať:

Presne o pol noci, hodinu po tom, čo začala diskotéka, sa rozsvieti svetlo a hudba stíchne. Koniec. To bolo všetko. Čas dojesť, dopiť a vypadnúť. Nič viac sa už nedeje. To bola rýchlovka! Rátali sme s tým, že zábava sa potiahne ešte aspoň tri štyri hodinky, my budeme mať dilemu, či zostať a pridať sa k zábave a ráno sa zbití prebúdzať, alebo hneď radšej zdrhnúť. Takto to vesmír vyriešil za nás.

Už si len zavolať taxi za 70 centov späť a zajtra vyraziť k Aralskému jazeru.

Prečítaj si ďalšie články

Letenky do Uzbekistanu

Dlhá cesta do Uzbekistanu

Krajiny Strednej Ázie nepatria medzi vyhľadávané dovolenkové destinácie. Jedná sa územie medzi Kaspickým morom a Balchašským jazerom. Do tohto územia patria krajiny Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan. Začiatkom roku 2023 začala letecká spoločnosť WizzAir lietať napr. aj do Uzbekistanu (Samarkand a Taškent) z Abu Dhabi a vystihli sme celkom dobrú cenu na letenky z…

Airlines Uzbekistan

Dovolenka v Uzbekistane (nákup leteniek)

Keďže WizzAir založil v roku 2019 dcérsku spoločnosť WizzAir Abu Dhabi začali sme sa obzerať, kam smerujú lety z Abú Dhabí smerom ďalej na východ. Omán je síce lákavý, Maledivy tiež (aj keď by sme sa tam asi unudili), ale čo nás zaujalo, sú tzv. „….stany“. Kazachstan, Kyrgyzstan (spisovne Kirgizsko) či Uzbekistan. Viac nebolo treba…

Mestia, Georgia

Mestia: Srdce Kaukazu

Keď sme hľadali pred cestou miesta ktoré navštíviť v Gruzínsku, tak do „MUST SEE“ sme zaradili práve mestečko Mestia. Niekoho môže odradiť dlhá cesta, ale určite stojí za to. Ešte 10 rokov dozadu, by si sa sem vôbec nedostal!

india_kable

Je India krajina 3. sveta?

India je pre mnohých ešte exotika a pri informáciach z internetu chudobná a špinavá krajina, kde treba všemožné očkovania. A zájazdy s cestovnou kanceláriou nejdú pod 2.000,- €. Naozaj?

Nezabudni o tom povedať aj ostatným

Chýba ti niečo v článku?

Môžeš nám napísať a opýtať sa.  My túto informáciu dodatočne doplníme aj do článku.