Samarkand: Križovatka kultúr

Samarkand bol založený približne v roku 700 pred n.l. a bol významným kľúčovým centrom na Hodvábnej ceste medzi Čínou a Stredomorím a zostal tak ajdodnes. Je to najkrajšie mesto v strednej Ázii a rovnako nádherné a známe ako najväčšie pamiatky Indie, Egypta, Grécka a starovekého Ríma. A práve sem sa pokúšame dostať po uzbeckých cestách z Taškentu. Je čas otestovať poriadne otestovať miestne pravidlá cestnej premávky. A ako to bude vyzerať v najbližších dňoch, keď sa budeme presúvať ešte viac na západ.

Pomalý presun

Mapy od Google nám ukazujú takmer rovnú cestu, ktorá sa podobá na nejakú diaľnicu, či rýchlostnú cestu. Až na to, že odhad času na cestu dlhú 310 kilometrov je takmer 5 hodín. To znamená priemernú cestovnú rýchlosť na úrovni 65 km/h! Nevieme či to je spôsobené hustou premávkou. Však sa jedná o spojnicu medzi dvoma významnými mestami Uzbekistanu.

Aj keď sme na okraji mesta, znova musíme prejsť okolo trhu Abu Sahiy. To znamená asi pol hodinové zdržanie. Máme pocit, že každý jeden deň tu je polovica mesta. Niet divu. Jedná sa o najväčší trh v Uzbekistane. Našťastie tesne pred trhom je odbočka na diaľnicu von z Taškentu smerom na Samarkand.

Diaľnica? Skôr paródia na diaľnicu

Hovoriť o diaľnici je veľmi vznešené. Jedná sa o 4 prúdovú rýchlostnú komunikáciu a občas aj oddelenú od protismeru, ale tým celá podobnosť s diaľnicou končí. Táto cesta hockedy prechádza cez dediny, kde označenie začiatku a konca zbadáte málokedy, väčšinou len podľa toho, že sa celá premávka spomalí na 50 km/h, najmä v okolí všadeprítomných kamier na stožiaroch.

Cesta nie je takmer udržiavaná a v niektorých úsekoch môžete byť radi, že tam nenecháte vo výmoľoch celú nápravu. Ešte prvé kilometre sa snažíme nerovnostiam vyhýbať, ale čím viac sa vzďaľujeme od Taškentu, tým viac jám a menej asfaltu na ceste. Po určitej dobe to vzdávame a všetky nerovnosti berieme krížom. Vyhýbame sa iba jamám, kde by asi zapadlo aj celé auto. Nakoniec sme radi, že máme náš Chevrolet Damas. Osadené listové tlmiče sú odolnejšie a nedostávajú tak zabrať ako klasické tlmiče.

O nejakých dodržiavaní pravidiel sa nedá hovoriť. Dodržiava sa asi iba rýchlosť. Obiehanie z každej strany je bežné. Samozrejmosťou je, že ak sa zmestia autá, tak sa samovoľne “spraví” aj dvojnásobný počet jazdných pruhov. Otáčanie na diaľnici do protismeru je bežné a dovolené, takže si musíme dávať aj pozor, že ľavý pruh, neznamená ten predbiehajúci a rýchly. A prechody pre chodcov na diaľnici spolu so semaformi sú tiež bežné.

V blízkosti dedín si na diaľnici treba dávať pozor občasný dobytok, ako kravy, ovce či kozy, ktoré sú vo väčšine času takmer bez dozoru. A v malých dedinách, bez hustejšej premávky je bežné, že deti si z cesty urobia ihrisko.

Na druhej strane má to i svoje výhody. Keď prechádzate cez tieto dediny, je k dispozícii veľké množstvo občerstvení. Takmer každý dom pri ceste poskytuje nejakú formu oddychu. Stačí vyložiť stoličky so stolom, nejakú tabuľu s ponukou a už podnikajú. A ceny sú veľmi prijateľné.

Somsa

Pod týmto názvom sa schováva taštička z chlebového cesta, ktorá sa často pečie v hlinenej peci tandoor. Najbežnejšou plnkou pre tradičnú somsu je zmes mletého jahňacieho mäsa a cibule, ale používa sa aj kuracie mäso či hovädzie. Môžete nájsť aj pnky v podobe zemiakov alebo tekvice.

K tomuto jedlu sa podáva ešte mierne štipľavá papriková omáčka spolu s octom. Je to jednoduché a rýchle občerstvenie, ktoré nájdete takmer na každom rohu. A keď si dáte takéto dve taštičky, ste plnohodnotne najedený za smiešnu cenu. Jedna somsa stojí približne 20 centov.

Lagman

Keďže pôvodné turkické slová nezačínajú písmenom “L”, läghmän je prepožičané slovo z čínskeho lamian a ide o adaptáciu jedla s rezancami zo severnej Číny, hoci jej chuť a príprava sú výslovne ujgurské. Je to tiež tradičné jedlo ľudí Hui a Dungan, ktorí toto jedlo nazývajú bànmiàn.

Jedlo je obzvlášť populárne v Kazachstane a Kirgizsku. Nájdeme ho aj v Rusku, Uzbekistane, Tadžikistane a Turkménsku, kde sa môže ešte navyše podávať cícer. Lagman sa pripravuje s mäsom (hlavne jahňacie alebo hovädzie), zeleninou a dlhými rezancami. Zelenina zvyčajne zahŕňa papriku, baklažán, reďkovku, zemiaky, cibuľu, cesnak a korenie. Podáva sa vo forme polievky, ale aj v “suchej” verzii, bez šťavy.

Ďalšie známe chuťovky

Ak dostanete na niečo malé chuť, môžete skúsiť si pýtať pelmene. Tie určite poznáte. U nás sa toto chutné jedlo pomaly udomácňuje.

Pancakes či palacinky si budete pýtať márne. Nepochopia. Ale skúste čarovné slovíčko Блинчики, čiže blinčiki. Aj keď možno ich v meste nenájdete, váš domáci (ak nie ste ubytovaní v hoteli) vám ich určite rád pripraví napr. na raňajky.

Zmrzlina

Zmrzlina je tu dostupná všade. A keď píšeme, že všade, tak je tomu naozaj tak. V rôznych podnikoch je to súčasťou menu. Ale i mimo samotných miest ju dostanete. Dlho sme netušili, čo všetci popri ceste robia so žltými boxami. V tých boxoch majú pripravenú smotanovú zmrzlinu. Dá sa povedať že aj mimo miest, každých 10 kilometrov narazíte na predajcu zmrzliny. Väčšinou sedí v tieni pod stromom v tieni, ale čo sme si všimli, Uzbeci si potrpia na presladenú verziu a čím farebnejšia, tým lepšie.

Uzbecké pivo

V Uzbekistane neprídete na krátko ani s chmelovým nápojom. O chuti sa dá veľmi polemizovať, ale minimálne treba vyskúšať miestne pivo značky Pulsar. Dizajnom sa veľmi podobá českému Pilsner. Však ho vyrába pivovar Samarkand-Praga-Pivo, len sme ho nestihli navštíviť. Z etikety sme pochopili, že sa vyrába v licencii podľa tradičnej českej receptúry, ale z miestnych surovín.

Samarkandský plov

Aj Samarkand je vyhlásený svojim plov. Lenže plov sa podáva najmä cez pracovný týždeň a priamo na obed. Plov centrá ktoré nachádzame na Google mapách sú všetky zavreté. Už po treťom zavretom plov centre to chceme vzdať, ale že najprv sa vymotáme z úzkych uličiek historického centra. Nakoniec vyjdeme cez cestu oproti komplexu Shah-i-Zindah. Tu sa nachádza “Samarkand plov Otash osh”, ktorý je v nedeľu otvorený, ale zas v pondelok zavretý. Tu sa podáva plov taký veľký, koľko ľudí je pri stole. Žiadne menu na výber. Chceš plov, nechceš plov? Jedná veľká misa nám pristáva na stole, pre všetkých štyroch. Odhadom môže objem jedla vážiť približne 2 kg, ½ kg pre každého!

A že je vynikajúci. Ryža, kuracie mäso, žltá mrkva, cícer, hrozienka, paprika a množstvo korenia. Jednoduché a pritom tak vynikajúce jedlo. Zeleninový šalát, všade prítomný chlieb to len doladí. Nič viac nám k šťastiu nechýba. Vlastne áno. Nejaký zákusok!

Cukráreň

Hľadať v Uzbekistane cukráreň je niečo ako hľadať eskimáka na púšti. Nemožné to síce nie je, ale dá to zabrať. Našťastie sme deň pred tým v noci zahliadli vysvietenú reklamu hovoriacu niečo o zákuskoch a koláčoch neďaleko námestia Registan. Na našu smolu, v noci vyzerá mesto úplne inak ako cez deň. I keď okolo “cukrárne” prejdeme asi 3x, vôbec ju nevidíme a ani tú reklamu, ale sme si istí miestom. Nakoniec ju objavujeme schovanú za čerpacou stanicou. Je to prevádzka na pol ceste k cukrárni, ale chýbajú im miesta na sedenie. Skôr napečú zákusky a torty a predávajú ich so sebou.

Ponuka je veľmi bohatá, ale to i porcie. Jeden zákusok je asi štvornásobok nášho. Jasnou voľbou je tzv. marlenka a ostatok berieme na slepo ako tipovačku. Ani podľa ceny nemusíme veľmi vyberať. Cenú sú naozaj smiešne. Len pre pripomenutie: 10 000 uzbeckých som = 71 centov!

Naplníme jednu celú krabicu a odkráčame na naše ubytovanie, aby sme si zákusky v pohodlí vychutnali. S tým sa spája aj celý plán. Už aj bez zákuskov sme najedení. Keď ich dorazíme, môžeme sa rovno schladiť v bazéne a tak si uľaviť od tropických horúčav.

Ubytovanie v Samarkande

V Samarkande sú veľmi veľké možnosti ubytovania, keďže sa jedná o najnavštevovanejšie mesto Uzbekistanu. Nájdete tu akýkoľvek typ a aj v akýchkoľvek cenových reláciach. U nás padá voľba viac od centra mesta, kvôli kľudu a aj kvôli cene. Nemusíme byť v úplnom centre. Máme vlastné auto a samotný Samarkand nie je až tak veľký, že by sa nedalo kamkoľvek zájsť peši.

Nás oslovil Hotel El Emir, v cene 13,75 € / osoba / noc a aj s raňajkami. Vyzerá to na typickejšie ubytovanie tohto regiónu, nie nepodobné riádom v Maroku, a hlavne uprostred majú k dispozícii bazén, čo pri teplotách hravo dosahujúcim 42 °C v tieni určite vítame. Až keď sme na mieste, márne hľadáme bazén, lebo tá nádrž s vodou vyzerá skôr na fontánu ako bazén. Personál nás uistí, že sa jedná o bazén, ale bez akýchkoľvek prístupných schodíkov. Asi to fakt bolo najprv postavené za účelom fontány.

Ubytovanie je fakt vynikajúce. Poloha je v starom, pôvodnom Samarkande s úzkymi uličkami v tichom prostredí, mimo akéhokoľvek turizmu, čisté a za danú cenu fakt luxusné. Dokonca z personálu tu je furt niekto 24 hodín denne.

Siyob Bozori

Ako prvé chceme zájsť na miestny trh. Každé väčšie či menšie mesto v Uzbekistane má svoj centrálny trh. V dedinách sa to deje priamo pri hlavnej ulici a v mestách je to skôr históriou dané, kde sa nachádzal trh počas starovekej Hodvábnej cesty. Samarkand nie je výnimkou. Názov trhu pochádza z historických a geografických oblastí mesta – rieka Siyab (z perzského a tadžického jazyka je preklad slova ako čierna voda )tečie v blízkosti trhu.

Aj trh Siyob patrí medzi najväčšie a najstaršie trhy v Uzbekistane a Strednej Ázii. Zaberá približne 7 hektárov a jedným z najnavštevovanejších miest v meste. Niet divu. Ak nepotrebujete elektroniku, zoženiete tu všetko, čo potrebujete k bežnému životu: čerstvé mäso (ktoré ešte ráno behalo), čerstvú zeleninu a ovocie, koláče, pečivo, orientálne sladkosti, ale aj keramické výrobky, domáce potreby či oblečenie. Trh lemujú rôzne fastfoody kde sa môžete veľmi lacno najesť zo surovín dostupných na trhu. Bohužiaľ už vidieť, že aj turisti objavujú toto miesto a na trhu sa začínajú objavovať nepotrebné suveníry a iný tovar z blízkej Číny. V roku 2019 sa plánoval postaviť trojposchodový hypermarket ale našťastie z toho sa upustilo. Dosť divne by to vyzeralo v tesnej blízkosti nádhernej mešity a mauzólea.

Pamiatky v Samarkande: Tam kde vás oficiálne ošklbú

Samarkand patrí medzi najzachovalejšie mestá na Hodvábnej ceste a preto je tu k dispozícii aj množstvo pamiatok ktoré sa oplatí navštíviť. Zo skúsenosti z iných krajín, zisťujeme či neexistuje nejaká permanentka na návštevu najdôležitejších pamiatok. Nikde bohužiaľ nevidíme túto informáciu, len to, že vstupenky pre cudzincov sú minimálne 5 násobne drahšie. Napr. na námestie Registan je pre domácich cena 10 000 uzbeckých soʻm, pre nás ako turistov je to 65 000! To je 70 centov vs. 4,60 €! A takto to je v každom jednom vstupe.

Nakoniec aj nájdeme možnosť kvázi nejakej permanentky, ale to znamená všetky pamiatky obehať v jeden deň, dať tringelt sprievodcovi a možno mu zaplatiť aj obed. Nejako lacnejšie to ani nevychádza a radšej si rozkladáme návštevu pamiatok na viac dní a navštívime ich vo vlastnom tempe s tým, že budeme si na mieste kupovať vstupenky.

Mešita a mauzóleum Bibi Khanym

Hneď vedľa Siyob Bozori sa nachádzajú oproti sebe mešita a mauzóleum Bibi Khanym. V 15. storočí bola mešita jedna z najväčších a najkrajších v islamskom svete. Je považovaná za majstrovské dielo Timuridskej renesancie. Výstavba mešity bola financovaná z koristi z Timurovej invázie do Indie a musela byť klenotom jeho impéria. Timur si z invázie doviedol na projekt architektov z Iránu a Indie a využil 95 slonov na ťahanie stavebného materiálu. Bohužiaľ projekt bol tak ambiciózny, že pod obrovskou kupolou sa stavba začala rozpadávať a celkovo bola narušená celistvosť výstavby. Nakoniec sa vnútorny oblúk zrútil pri zemetraseniach v roku 1897 a 1936. V priebehu storočí ruiny vyplienili obyvatelia Samarkandu pri hľadaní stavebného materiálu.

Až za čias Sovietskeho zväzu sa začalo s komplexnou rekonštrukciou mešity, aj keď históriu minulosti úplne nedodržali. Niektoré kaligrafie sú nové, pochádzajúce z 20 storočia a novoobložené časti používajú moderné vzory, ktoré nedostatočne kopírujú stredoveké vzory. Dokonca ani steny mešity nie sú ako kedysi, nejako sa stali podstatne vyššími.

I tak toto miesto je nádherné a obrovské. Predný vstupný portál stúpa do výšky 35 metrov a kedysi ho lemovali 50 metrov vysoké minarety (tie neboli zrekonštruované). Keď vstúpite na vnútorné námestie, nachádza sa tu rečnícky pult s obrovským koránom. Aj k nemu sa viaže legenda: Keď sa žena preplazí popod tento pult, bude požehnaná mnohými deťmi. Dnes to už bohužiaľ nie je možné, rečnícky pult je celý zasklený.

Odtiaľto sa vyberáme po širokej Tashkent Road k námestiu Registan. Už v časoch Hodvábnej cesty to bola cesta, ktorá spájala námestie Registan s hlavným mestským bazárom a je to tak dodnes.

Námestie Registan

Výraz Registan znamená “miesto piesku” a v skutočnosti pred októbrovou revolúciou v roku 1920 bolo námestie miestom stretávania, rušným bazárom a strategickým uzlom Hodvábnej cesty. Boľševici však trh presunuli, aby námestie využívali ako miesto zhromaždení, vojenských prehliadok, obradov a verejných procesov.

Námestie Registan treba navštíviť minimálne 2x. Cez deň a aj v noci kedy je pekne nasvietený a občas sa na priečelia medries premieta i laserový mapping ktorý “rozpráva” históriu mesta. Len škoda, že v čase našej návštevy uprostred námestia rozkladajú pódium na najväčšiu udalosť roka: Sharq Taronalari (v preklade melódie východu). Jedná sa o najväčší medzinárodný hudobný a kultúrny festival v strednej Ázii. Sharq Taronalari je uznaný v zozname medzinárodných kultúrnych podujatí UNESCO a je obľúbeným podujatím pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac o Uzbekistane a jeho dedičstve.

Registan je klenotom hlavného mesta Amira Timura, centrom mesta, ktoré priťahovalo najbystrejšie mozgy svojej doby. Každý z vedcov, umelcov, architektov a básnikov prispel k tomuto legendárnemu mestu, vďaka čomu sa stalo jednou z hlavných zastávok na Hodvábnej ceste a centrom vzdelanosti v Ázii.

Námestie Registan si viete obzrieť spoza nízkeho zábradlia v celej kráse, ale stojí za to zaplatiť si aj vstupné. Tie priečelia medries nie je všetko, čo vidíte na prvý pohľad. Za každým priečelím je ďalšie menšie námestie, ktoré ukrýva ďalšie klenoty. Niekoľko hodín sa tu dá stráviť.

Komplex Shah-i-Zindah

Jedným z najfotogenickejších miest (a najmä keď vystihnete zlatú hodinku, zážitok je dvojnásobný) nie je vyššie uvedené námestie Registan, ale skôr ich cintorín, aj keď je na hony vzdialený od nášho ponímania cintorína. Toto miesto sa formovalo počas ôsmich storočí a zahŕňa honosné budovy v podobe mauzóleí a iných rituálnych budov. Najstaršie budovy pochádzajú z 11.-12. storočia (dnes už zostali len základy a náhrobne kamene). Prevažná časť pochádza zo 14.-15. storočia. Rekonštrukcie zo 16.-19. storočia boli bezvýznamné a nezmenili celkovú kompozíciu a vzhľad.

Napriek tomu, že sa jedná o cintorín aj tu sa vyžaduje prehnané vstupné pre turistov. Mauzólea patria významným osobnostiam, ktoré nám absolútne nič nehovoria. Jedná sa o príbuzných Timura a duchovnú aristokraciu z daného obdobia. Vynímajú sa najmä mauzólea netere a sestry Timura, či mauzóleum ktoré dal postaviť Ulugh Beg venované tureckému astronómovi a matematikovi, ktorý pracoval v observatóriu v Samarkande a významne prispel k výpočtu sínusu 1°, o malo vplyv na neskorší vývoj matematiky a astronómie. Dokonca pomohol vytvoriť trigonometrické tabuľky, ktoré boli považované za jedny z najpresnejších v stredoveku.

Najfotografovanejšie miesto je na úplnom konci komplexu, kde sa nachádza krypta Khodja-Akhmad  a ďalšie dve, ktoré ukončujú prechod zo severu, západu a východu. Výhodou je, že sem veľmi veľa turistov nechodí, keďže komplex Shah-i-Zindah sa nachádza na okraji centra mesta. Veľa fotografií ktoré sa nachádzajú na internete, ak si dáte vyhľadať “Samarkand”, je práve odtiaľto, ale už sa neuvádza presné miesto kde sa to nachádza. Je to práve tu.

Ulugh Beg-ovo observatórium

Meno Ulugh Beg je veľmi často skloňované v uzbeckej histórii a určite sa s ním ešte zopár krát stretneme. Na jeho príkaz bolo postavených mnoho budov, medries (jedna Ulugh Beg-ova medresa sa nachádza na námestí Registan – je najstaršia a je to tá vľavo), chrámov, ale aj observátorií nielen v samotnom Samarkande, ale aj v ďalších mestách. Toto observatórium, ktoré sa nachádza tiež mimo centra mesta vynikalo tým, že sextant ktorý obsahoval, mal polomer vyše 40 metrov. Dokonca vypočítal polohy 1018 hviezd, ktoré boli najpresnejšie až do zavedenia optických prístrojov.

Ríše sa rozpadnú, náboženstvá pominú ako hmla, len veda žije a je večná.

Ulugh beg

Bohužiaľ sa nedochovalo z observatória a sextantu veľa. Ostala len podzemná časť prístroja, ktorá nebola zničená. Len pre predstavu, od 15. storočia to bol a keby nebol zničený, aj je najväčším sextantom na svete. V roku 1437 dokonca tu v observatóriu určil dĺžku svetelného roku s odchylkou len 58 sekúnd i pomocou 50m vysokého gnómonu. Pozoruhodnosťou je, že dokázal vypočítať dĺžku tropického roka na 365 dní, 5 hodín, 49 minút a 15 sekúnd. V porovnaní s modernou a všeobecne akceptovanou hodnou sa “sekol” len o 30 sekúnd. Táto odchýlka je považovaná za zanedbateľnú vzhľadom na technologické obmedzenia jeho doby. Tak presne to nedokázal vypočítať ani Mikuláš Kopernik, ktorý žil takmer o 100 rokov neskôr. Zaujímavé je, že o tomto významnom astronómovi sa vôbec neučí v našich školách.

Ulugh-Beg-ovo observatórium bolo postavené na kopci vo výške 21 metrov nad zemou. Observatórium malo tvar valca s priemerom 46 metrov a výškou 30 až 33 metrov, sextant bol v strede tohto valca. Budova bola postavená z tehál, ktoré boli ľahko dostupné, ale nie príliš stabilné. Polomer sextantu bol 40,04 metra. Pri takomto polomere by musela byť výška budovy ešte vyššia, čo by mohla spôsobiť jej potenciále zrútenie. Tento problém sa vyriešil tak, že časť sextantu sa postavila pod zemou, v jarku širokom približne 2 metre, čo umožnilo zachovať veľkosť sextantu bez toho, aby jeho výška bola nebezpečne vysoká.

Sextant mal 70,2 cm dieliky, ktoré predstavovali jeden stupeň. Každých 11,7 mm sa na ňom nachádzali aj značky, ktoré znázorňovali jednu minútu, a 1 mm značky, ktoré predstavovali päť sekúnd. Ukázalo sa, že tieto značky sú mimoriadne presné a presne zodpovedajú dnešným výpočtom. Observatórium pozostávalo z troch poschodí, pričom prvé poschodie slúžilo na ubytovanie personálu. Všetky pozorovania sa vykonávali z druhého a tretieho poschodia, ktoré malo veľa oblúkov, cez ktoré sa dalo sledovať. Strecha observatória bola plochá, čo umožňovalo využívať prístroje na vrchole budovy.

Video dokument o tejto “neznámej” osobnosti

Danielova hrobka

V blízkosti pozostatkov úplne prvého Samarkandu sa nachádza hrobka proroka Daniela, ktorý je považovaný za svätého patróna a ochrancu Samarkandu. Nikto nevie, kde naozaj ležia pozostatky tohto proroka, ale podľa jednej z legiend sem jeho pozostatky priniesol Amir Timur.

Proroka Daniela si uctievajú tri svetové náboženstva: kresťanstvo, judaizmus a islam a mauzóleum je dodnes pútnickým miestom pre vyznávačov všetkých troch abrahámovských náboženstiev. Podľa biblickej histórie bol Daniel v roku 605 pred Kristom zajatý babylonským kráľom Nabuchodonozorom a odvlečený do Babylonu. Tam si vyslúžil veľkú úctu pre svoju duchovnosť a božský pohľad. História uvádza dve miesta pochovania svätého Daniela – samotný Babylon a mesto Susa.

Legenda však ďalej hovorí, že Tamerlán priniesol časť Danielových pozostatkov (konkrétne jeho ruku) zo Súsy v Iráne do Samarkandu. Mauzóleum nad jeho hrobom bolo postavené v XIV. storočí a začiatkom XX. storočia bolo znovu vybudované.

Zvláštnosťou legendy o Danielovi je, že svätec v hrobke naďalej rastie. Tento nezvyčajný zázrak si počas histórie niekoľkokrát vyžiadal predĺženie jeho bieleho mramorového sarkofágu. V súčasnosti je dlhý približne 18 m a pokrytý čierno/zlatým modlitebnými kobercom. Nad dlhým náhrobkom bolo začiatkom 20. storočia postavené kupolovité mauzóleum.

Mauzóleum Amira Temura (Gur-e-Amir)

Gur-e-Amir znamená v perzštine “Hrobka kráľa”. Tento architektonický komplex s azúrovou kopulou obsahuje hrobky Tamerlán a jeho synov a vnukov (jeden z vnukov je Ulugh Beg!). Komplex dal postaviť na začiatku 15. storočia na príkaz druhého Timurovho vnuka, Muhammada Sultana a náklady Timura. Dodnes sa považuje za majstrovské dielo perzskej architektúry Timuridovskej éry a mal vplyv na neskoršie mughalské architektonické hrobky vrátane Baburových záhrad v Kábule, Humajunovej hrobky v Dillí a Tádž Mahal v Ágre, ktoré postavili Timúrovi indickí potomkovia.

Na konci 17. storočia bolo pre Samarkand obdobím dlhého úpadku. Mesto stratilo štatút hlavného mesta v prospech Buchary. Veľká Hodvábna cesta mesto obchádzala a jeho veľké historické pamiatka stáli prázdne a zabudnuté. Až neskôr sa začalo s rekonštrukciou pamiatok.

Tamerlánovú hrobku otvorili krátko pred nemeckou inváziou do Sovietskeho zväzu 20. júna 1941 pod vedením sovietskeho vedca a antropológa Michaila Gerasimova, ktorý dokázal z lebky zrekonštruovať črty Timurovej tváre. Keď chceli sovietski vedci otvoriť Timúrovu hrobku, po Samarkande sa šírili fámy, že otvorenie hrobky bude znamenať prekliatie pre tých, ktorí ju otvoria. Miestni predstavitelia sa pokúšali varovať tím pred “rizikami”. Hrobka bola otvorená len dva dni pred vpádom nacistov do Sovietskeho zväzu. Stalin zrejme veril v prekliatie a nariadil Timura znova pochovať. Tamerlán bol znovu pochovaný s plným islamským pohrebným obradom 20. decembra 1942, približne mesiac pred sovietskym víťazstvom pri Stalingrade (v tom čase už bola nemecká armáda pri Stalingrade obkľúčená).

Ktokoľvek otvorí moju hrobku, vypustí dobyvateľa strašnejšieho, než som bol ja!

citát z Hrobky Temerlána

Ak vstanem, svet sa zatrasie.

citát z vnútornej strany Hrobky Temerlána

Buchara: ďalších 300 kilometrov na západ

Po 4 dňoch strávených v Samarkande nastáva čas odchodu. Znova zbalíme všetku našu batožinu, poskladáme sa do našej blbosti na kolieskach a môžeme vyraziť. Ešte sme si vybavili jednu fotku od “Trabantem napříč kontinenty“, kde sa fotili práve pred mauzóleom Amira Timura. Mauzóleum máme po ceste, tak škoda sa nezastaviť pre záverečnú fotku. Iná príležitosť nebude. Na spiatočnej ceste obchádzame nádherný Samarkand.