Alexandria

Vedomosti a múdrosť sa často spájajú s osvietením. Keď urobíme niečo hlúpe, tak sa zase vravieva, že nám zatemnilo rozum. Je to akoby nedostatok toho svetla, ktoré prichádza s múdrosťou. Dokonca aj anglický výraz pre hádanie sa, čiže argue, pochádza zo starogréckeho argos, čo znamená „žiariť nabielo“. Takto sa dostávame aj k vzácnemu kovu argentu, čiže striebru, a napokon aj k Argentíne ako Striebornej zemi. V antických dobách však jestvovalo mesto, ktoré bolo požehnané žiarivým svetlom v každom zmysle slova. Alexandria totiž mala nielen svoj chýrny maják na ostrove Faros, jeden zo siedmich divov starovekého sveta, ale tiež knižnicu, ktorá bola skladiskom všetkých známych diel z oblasti literatúry, vedy, matematiky a filozofie. Táto jedinečná zbierka písaného slova, v ktorej sa nachádzali aj diela Platóna a Aristotela, bola k dispozícii elitnému kruhu učencov združujúcemu sa vo vedeckej inštitúcii zvanej Museion. Meno dostala po múzach, deviatich bohyniach umení a vied z gréckej mytológie.

Niekoľko storočí predtým však bola Alexandria len bezvýznamnou rybárskou dedinkou Rakotis, ktorá ležala na západnom cípe delty Nílu. Sľubnú budúcnosť jej zaisťovala hlavne poloha medzi jazerom Mariout a Stredozemným morom na severovýchodnom pobreží Egypta. Aj blízkosť Grécka prostredníctvom priameho spojenia s Rodosom vo východnom okraji Egejského mora jej mala v budúcnosti zaistiť prosperitu. Keď Alexander Veľký v rokoch 332 až 331 pred n. l. obsadil Egypt, vyhlásil sa za faraóna. Obrad sa udial v Mennofere (Memfise), bývalom hlavnom meste južne od Gízy, ktorá sa nachádza pri ústí Nílu. Alexander si však chcel v Egypte vytvoriť novú základňu, ktorá by bola geograficky lepšie prepojená so zvyškom jeho ríše. Rozhodol sa, že nové mesto, ktoré ponesie jeho meno, bude stáť na mieste Rakotisu. Alexandria sa s najväčšou pravdepodobnosťou stala aj miestom jeho posledného odpočinku, hoci presné umiestnenie jeho hrobky a osud jeho ostatkov (ktoré údajne uchovali v mede a uložili do zlatej rakvy) je naďalej predmetom sporov. Väčšina odborníkov však uznáva tú verziu udalostí, podľa ktorej jeho pohrebný sprievod vyrazil z Babylonu do Macedónie, no pre intrigy Ptolemaia I. Sótéra ho napokon odklonili do Egypta.

Ptolemaios I. Sótér bol jedným z vedúcich generálov Alexandrovej macedónskej armády a neskôr sa stal aj správcom Egypta. Po smrti vodcu, ktorý nezanechal žiadnych potomkov, okamžite využil situáciu, keď moc nepatrila nikomu a veľké impérium sa začalo takmer okamžite rozpadávať. Nazdával sa, že ak sa zmocní ostatkov bývalého panovníka, dodá to jeho nástupníckemu právu punc akéhosi kráľovského súhlasu. V roku 306 pred n. l. sa Ptolemaiovi konečne podarilo získať egyptskú korunu spolu so všetkými susediacimi teritóriami. Hoci sa dynastia Ptolemaiovcov dostala na trón takýmto pochybným spôsobom, predsa Egyptu vládla ďalších tristo rokov. Priniesli krajine nebývalé obdobie relatívnej politickej a kultúrnej stability a stali sa mecenášmi umení a vied. Ich vládu ukončila samovražda poslednej ptolemaiovskej kráľovnej faraónky Kleopatry VII. Filopator v roku 30 pred n. l.

K Ptolemaiovým najdôležitejším rozhodnutiam počas ranej éry jeho vlády však patrilo presunutie egyptského kráľovského dvora (a s ním pravdepodobne aj Alexandrovej hrobky) z Mennoferu do Alexandrie v roku 313 pred n. l. Mennofer síce upadol do zabudnutia, no Alexandria sa s pokračujúcou podporou jeho dedičov rozrástla na jedno z najväčších miest starovekého helénskeho sveta. Vďaka svojej polohe na pobreží Stredozemného mora a úhľadnému plánovaniu, ktoré sa držalo klasického štvorcového pôdorysu, bola Alexandria jednoznačne gréckym mestom, hoci ležala v Egypte. Dôležitosť jej dodávala aj kráľovská nekropola (pravdepodobne) s Alexandrovým sarkofágom. Mala tiež dva veľkolepé prístavy, ktoré sa zapájali do obchodu z Červeného aj Stredozemného mora. Populácia dosahovala vyše 100 000 obyvateľov, čo bolo najviac zo všetkých známych miest v tom čase. Okrem toho bola Alexandria veľmi kozmopolitná. Okrem elity, ktorú tvorili macedónski Gréci, tu žili aj domorodí Egypťania a Židia, pričom všetci mali vlastné charakteristické štvrte. V tejto otvorenej metropole si mohol každý relatívne slobodne praktikovať svoje náboženské tradície.

Vychýrený alexandrijský maják na ostrove Faros bol údajne prvou stavbou svojho druhu. Dokončili ho na začiatku 3. storočia pred n. l. na príkaz Ptolemaia I. a vyše šesťsto rokov označoval vstup do prístavu. Jeho obraz sa tak silno spájal s mestom, že sa objavil aj na minciach a mozaikách z tých čias. V neskorej antike však všetky zmienky o tejto jedinečnej stavbe ustali. Zánik majáka, zrejme vplyvom nejakej prírodnej katastrofy, ostáva zahalený rovnakým rúškom tajomstva ako jeho prípadné zvyšky.

Osud ďalšej Ptolemaiovej inovácie v Alexandrii, jeho vychýrenej knižnice, je nemenej hmlistý. Macedónsky faraón chcel svoje hlavné mesto pozdvihnúť na stredisko intelektuálneho života celého Stredomoria. Pozval k sebe Aténčana Demetria z Faléra, aby mu pomohol založiť kráľovskú knižnicu a akadémiu. Tie pritiahli okrem iného aj zakladateľa geometrie Euklida, zatiaľ čo hlavným knihovníkom bol istý čas sám Eratosthenes, básnik, kritik a kartograf, ktorý sa ako jeden z prvých pokúsil zmerať rozmery Zeme. Alexandrijskú knižnicu využíval aj Archimedes, ďalší veľký mysliteľ, pochádzajúci zo Syrakúz. Vďaka nej vynašiel skrutkové zavlažovacie zariadenie a mnohé ďalšie vynálezy a viacero svojich publikovaných prác potom knižnici venoval.

Dlho prevládal názor, že Alexandrijskú knižnicu podpálil Július Cézar pri svojom útoku na mesto v roku 47 pred n. l., v súčasnosti sa to však začína spochybňovať. Klaudios Ptolemaios, ktorý pôsobil v Alexandrii počas vlády cisára Hadriána, čerpal z jej bohatej zbierky pri svojich štúdiách geometrie aj pri tvorbe Almagestu. Je to trpká irónia, že nejestvujú vôbec žiadne záznamy o tom, čo sa s knižnicou a jej rozsiahlou zbierkou, zahŕňajúcou nepochybne aj Aristotelove stratené diela, napokon stalo. V roku 2004 však archeológovia robili vykopávky v Bruchione, starej gréckej oblasti mesta, a odhalili čosi, čo sa podobalo na komplex prednáškových siení. Boli staré približne 2 000 rokov a mohli byť teda súčasťou knižnice.

Nech už sa s knižnicou (a s majákom) stalo čokoľvek, Alexandria bola ešte niekoľko storočí dôležitou súčasťou rímskej provincie Egypt. Po nástupe kresťanstva mnohé chrámy venované bohovi mesta Serapovi zbúrali a ďalšie stavby podľahli zemetraseniu v roku 365 n. I. Vtedy veľká časť mesta s tými najveľkolepejšími palácmi poklesla a väčšinu starovekej Alexandrie už navždy pohltilo more.