Antinoöpolis

Na jeseň roku 130 n. l. pôsobil cisár Hadrián v rímskej provincii Egypt. Spisovateľka Marguerite Yourcenarová vo svojom románe Hadriánove memoáre píše, že práve vtedy, “v prvý deň mesiaca Hathor, v druhom roku dvestodvadsiatej šiestej olympiády”, sa vody Nílu zatvorili nad veľkou láskou panovníka, krásnym mladíkom Antinom. Deň jeho smrti pripadol na “výročie smrti Osirisa, boha agónie”, ktorý bol rituálne uctievaný plačom a nárekom. Nehoda alebo samovražda? Hovorí sa, že mladík sa obetoval, aby ochránil svoju vznešenú milenku pred zlovestným proroctvom. Tragédia sa odohrala neďaleko “poloopusteného chrámu faraónov”, asi 500 kilometrov po prúde Nílu od Alexandrie. Hadrián okamžite rozhodol, že dá postaviť Antinoeovi svätyňu, “ktorá sa stane pútnickým miestom pre celý Egypt”, aby ho – po splynutí s Osirisom – uctievali podľa tradície “hrami, tancami a rituálnymi obetami”. Marguerite Yourcenar rozpráva, ako cisár viedol svojich staviteľov po skalnatých kopcoch a vypracoval plán “výstavby štyridsiatich piatich stupňov hradieb” (viac ako 7 km). Potom v piesku vyznačil miesto, kde mal stáť triumfálny oblúk.

Tak sa zrodilo mesto Antinoöpolis (Antino), zasvätené Osirisovi-Antinovi, poslednému z egyptských bohov, ktorý bol v Rímskej ríši uctievaný až do príchodu kresťanstva. Mesto zbohatlo na daniach z tovaru zasielaného do Ríma a zostalo najdôležitejším centrom stredného Egypta až do ničivej arabskej invázie v roku 619. Potom sa však už nikdy nepozviechalo. Z kedysi mocného mesta sa stala dedina, ktorá je dnes známa ako aš-Šejch Ibád. Keď sem Napoleon v roku 1799 prišiel na svoje ťaženie, mohli jeho učenci stále obdivovať takmer neporušený triumfálny oblúk a vysoký portál divadla.

O storočie neskôr navštívil túto oblasť dijonský archeológ Albert Gayet, ale vtedy už zo starobylého mesta veľa nezostalo. Stavebné kamene sa použili na výrobu vápna, ktoré sa používalo na stavbu cukrovarov alebo ako hnojivo. Archeológ vo svojich poznámkach píše o meste “na brehu Nílu na okraji púšte [ … ], [ktoré] opisuje širokú paralelu medzi rovinou a púšťou, ktorú možno sledovať podľa nánosov piesku končiacich pozdĺž nosných múrov. Na východnej strane ho ohraničujú skaly. Medzi nimi a bývalými hradbami sa nachádza pás púšte široký jeden kilometer, na ktorom nie sú žiadne náznaky, že by sa tu nachádzalo pohrebisko”.

Takmer dvadsať rokov archeológ horúčkovito vykopával z piesku mesto, ktoré považoval za egyptské Pompeje. Nadšenie z jeho objavov však bolo poznačené neustálym nedostatkom finančných prostriedkov. Ako prvému sa mu podarilo odhaliť obrovský chrám Ramzesa II. a domnieval sa, že viacslabičný nápis “Henti-nou-an”, označujúci bohyňu Eset (Isis), ale na základe homonymie odkazujúci aj na Antinoe, je kľúčom k Hadriánovmu činu.

Neskôr objavil aj rozsiahlu nekropolu, ktorá chrám obklopuje. Našiel egyptské, grécko-rímske a kresťanské hroby, ktoré ukrývali množstvo mumifikovaných tiel a poklad nevyčísliteľnej hodnoty v podobe odevov a tkanín z byzantského obdobia. Vtedy začal snívať o tom, že v Paríži založí múzeum venované výlučne tejto lokalite. Nálezy zatiaľ vystavoval v múzeu svojho priateľa Émila Guimeta. Poklad vyvolal koncom 19. storočia vlnu záujmu o Byzantskú ríšu. Gayetovi však išlo viac o lyrické stvárnenie ako o exaktnosť vedeckého výskumu, často zamieňal lokality a obdobia a nálezy nedostatočne dokumentoval. Štyridsať múmií a 5 000 predmetov a textílií ležalo dlho zabudnutých v depozitároch Louvru, kým ich začala skúmať ďalšia generácia vedcov. Okrem toho sa v roku 2003 talianski archeológovia opäť pustili do terénneho výskumu. Medzitým všetko opäť zasypal piesok a viditeľné zostali len nosné konštrukcie hradieb a niekoľko chrámov vrátane Ramsesovho. Hoci sa Gayetove poznámky o priebehu vykopávok stratili, archeológovia sa pokúšajú zrekonštruovať vzhľad Antinoöpolis na začiatku 20. storočia.

Vďaka moderným radarom a magnetometrii sa im v roku 2012 podarilo vytvoriť presnú mapu mesta bez toho, aby museli kopať. Napríklad dokonca presne určili polohu takmer strateného bývalého nábrežia. Práce však prerušili politické nepokoje, ktoré v krajine vypukli. V poslednom čase nie je vykrádanie pamiatok alebo systematické ničenie pamiatok s cieľom uvoľniť miesto stavebným projektom ničím výnimočným, takže budúcnosť miesta, ktoré sa zrodilo z tragédie, je veľmi neistá.