Everglades

Počas volebnej kampane v roku 2016 bývalý realitný magnát a hviezda televíznych šou Donald Trump opakovane sľuboval, že pokiaľ sa stane prezidentom, dá “vysušiť močiar”. Frázu, ktorú zverejňoval veľkými písmenami a výkričníkom aj na Twitteri, si nadšene osvojili aj jeho podporovatelia, ktorí ju skandovali na jeho zhromaždeniach.

Trumpov močiar bol však len metaforický. Odkazoval ním na príliš veľký vplyv lobistov na vládu a opakoval vlastne to isté, čo mal na mysli už Ronald Reagan, keď hovoril o obmedzení takzvanej washingtonskej byrokracie.

Na začiatku minulého storočia však zvolili do funkcie iného politika s rovnakým sloganom, demokrata Napoleona Bonaparte Browarda, ktorý to však myslel doslova. Zhodou okolností sa stal guvernérom Floridy, v ktorej sa nachádza aj Trumpov samozvaný zimný Biely dom Mar-a-Lago v Palm Beach.

Broward sa narodil v roku 1857 na rodinnej plantáži v okrese Duval. Bol potomkom otrokárskej elity z čias pred občianskou vojnou. Jednou z vecí, ktorú zdedil po svojich predkoch, bol aj skutočne opovrhnutia hodná názor na iné rasy. Browardovci, oddaní podporovatelia konfederácie, sa však napokon museli prizerať, ako im počas občianskej vojny vojská Únie ničia plantáže a oslobodzujú otrokov. po vojne museli predať väčšinu toho, čo im ostalo, a celý rodinný klan sa z toho už nikdy nespamätal. Školné si rodina nemohla dovoliť, a tak mladý Napoleon ostal doma a sadil zemiaky a cukrovú trstinu, ktorým sa však nie vždy darilo.

Ďalšia rada prišla, keď Broward vo veku dvanástich rokov osirel. Jeho matka, ktorá bola dlhé roky invalidná, spáchala samovraždu, a zakrátko jeho otec, bývalý kapitán konfederačných vojsk, ktorý prepadol alkoholu, umrel na zápal pľúc. Dostal ho pravdepodobne po tom, čo celú noc smútil pri hrobe svojej zosnulej manželky. Ani tým sa však nešťastné udalosti v Browardovom živote neskončili. Jeho prvá manželka umrela počas pôrodu a ich malá dcérka krátko nato. Neostalo mu prakticky nič, len kúsok bezcennej pôdy s chabými možnosťami využitia. Začal si preto zarábať ako pomocná sila v pomarančových sadoch a pri splavovaní dreva. Napokon sa mu podarilo zamestnať na parníku
na rieke St. Johns.

V tridsiatke mal už svoju vlastnú loď a bol z neho úspešný podnikateľ obchodujúci v rôznych oblastiach od stavby lodí a výkopových prác až po ťažbu dreva a fosfátov. Už na pohľad to bol mimoriadne pôsobivý chlap. Bol vysoký takmer dva metre, dobre stavaný a vždy dokonale upravený, možno až na husté fúzy podobné mrožovi. Ľudia ho mali radi, pretože jednal poctivo, bol priateľský a úprimný. Rešpekt si získal aj tým, že na svojich lodiach odmietol predávať alkohol a svoju prvú verejnú funkciu využil ako šerif Jacksonvillu na boj s korupciou, hazardnými hrami a boxerskými zápasmi, ktoré sa považovali za nevhodné. Do povedomia celého národa sa zapísal tým, že počas španielsko-americkej vojny v roku 1898 využil svoj remorkér menom The Three Friends na to, aby protišpanielskym a Američanmi podporovaným rebelom na Kube dodával zbrane. V roku 1904 sa následne rozhodol uchádzať o miesto guvernéra svojho rodného štátu.

Zo všetkých predvolebných sľubov, ktorými si chcel získať prostých voličov, mu najväčší úspech zabezpečilo vyhlásenie, že z toho “zamoreného močiara“ vyžmýka aj poslednú kvapku vody a vytvorí
na ňom „Evergladeské impérium“.

Rozľahlé floridské mokrade Everglades, ktorým sa hovorilo aj trávnatá rieka, boli kedysi úplne pod vodou. V priebehu storočí sa z nich stali dažďom a riekami napájané prílivové močiare, mangrovové porasty, bažiny, jazerá a pahorkatiny porastené hustými lesmi. Rozkladajú sa na ploche necelých 12 140 kilometrov štvorcových a tiahnu sa takmer od Orlanda cez jazero Okeechobee až dole k južnému cípu polostrova. Po prvý raz ich poriadne preskúmal až americký sekretár pre vojnu a budúci (a jediný) prezident Konfederovaných štátov amerických Jefferson Davis, ktorý ich publikoval aj v Davisovej mape
z roku 1856.

Plán na odvodnenie časti Everglades inicioval už Browardov predchodca William Sherman Jennings, ale až Broward sa chopil činu. Tým, ktorí pochybovali o uskutočniteľnosti jeho veľkého sľubu, že v podmáčaných územiach vytvorí podmienky pre novú triedu statkárov, sucho odvetil: “Áno, Everglades je močiar, ale to bolo pred šesťdesiatimi rokmi aj Chicago.“

Odvodňovacie práce sa začali v roku 1906. O štyri roky neskôr Broward vo veku len 51 rokov zomrel, takže sa ani nedožil svojho nástupu na post amerického senátora, ktorý vyhral vo voľbách. Podarilo sa mu však uviesť do pohybu proces, po ktorom sa močiare Everglades scvrkli na menej ako polovicu svojej pôvodnej rozlohy. V roku 1922 boli noviny Miami Herald vďaka inzerátom o novej pôde na predaj najhrubšími novinami v celých USA.

Rýchla urbanizácia, rozmach priemyslu, stavba nových ciest a 2 900 km odvodňovacích kanálov sa spočiatku vnímali ako pokrok a symbol blahobytu.

Vetrom ošľahaných statkárov, drobných roľníkov, prefíkaných špekulantov a šmelinárov s pochybnými úmyslami časom nasledovali fordovskí pestovatelia zeleniny, konzervári, realitní agenti, dizajnéri zábavných parkov, turisti bažiaci po slnku aj dôchodcovia.

V 20. rokoch minulého storočia sa však začínali ozývať už aj hlasy hovoriace o ničení močiarov.

V roku 1925 sa v Coconut Grove v Miami usadil krajinný architekt a záhradník Ernest F. Coe, ktorému pestrá divočina v Everglades učarovala. O tri roky neskôr sa začal zasadzovať o to, aby ju kompetentní ochránili a vyhlásili za národný park. Napriek námietkam miestnych statkárov a ľahostajnosti štátnych úradov, ktoré nechápali hodnotu a význam mokradí pre širšiu komunitu, jeho návrh napokon uspel a v roku 1934 vyhlásil prezident Roosevelt túto oblasť za Národný park Everglades.

Trvalo však ďalších trinásť rokov, kým sa vyriešili všetky kompenzácie a vytýčila sa presná rozloha parku.

Celkovú rozlohu 6 000 kilometrov štvorcových ustanovili za prezidenta Trumana, ktorý vyhlásil, že hoci tu nie sú “žiadne majestátne štíty týčiace sa k nebu“ ani “mohutné ľadovce či zurčiace bystriny“, v “tichej kráse“ tejto krajiny sa nachádza pokoj a celé územie “neslúži ako zdroj vody, ale ako jej príjemca“. Národný park Everglades bol prvý americký národný park, ktorý vyhlásili pre jeho “biologické divy”. Po dvadsiatich rokoch od jeho založenia však už niektoré pôvodné druhy, napríklad puma floridská, hákozobec družný či istý poddruh strnádika prímorského, pribudli na federálny zoznam ohrozených druhov.

Čoskoro sa k nim pridal aj krokodíl dlhohlavý, ktorého populáciu vo Floridskom zálive tvorilo v 70. rokoch minulého storočia len 200 jedincov.

Pokiaľ by sa v nasledujúcich desaťročiach stala ochrana prírody hlavnou politickou témou a podnikli by sa úspešné opatrenia na vrátenie Everglades do prirodzeného stavu, nebol by tento druh v súčasnosti na pokraji vyhynutia. Jeho osud je zrkadlom zraniteľnosti krajiny ako celku. Krajiny, ktorá musí v posledných rokoch čeliť čoraz častejším hurikánom a čoraz ničivejším vnútrozemským záplavám. Ak sa naplnia predpoklady, podľa ktorých má do konca storočia stúpnuť hladina mora až o 1,5 m, celé Miami a milióny ďalších domov na pobreží zmiznú vo vlnách.

Everglades zalieva čoraz viac slanej morskej vody, ktorá ničí jeho prirodzené močiarne ekosystémy. Porasty mangrovníkov, ktoré sú domovom rôznorodých druhov živočíchov a potrebujú na život poloslanú (brakickú) vodu, vnikajú čoraz viac do vnútrozemia a ustupujú pred vzdúvajúcim sa oceánom rýchlosťou až 30 m za rok. Tento ich presun sa zvykne označovať ako pochod smrti. Krehký ekosystém parku Everglades ohrozujú aj hnojivá využívané v poľnohospodárstve, ktoré sa celé desaťročia dostávali do vody, a tiež invazívne nepôvodné druhy rastlín a živočíchov. K tým najsmrtiacejším patrí napríklad
čajovník austrálsky. Rýchlo rastúci strom z Austrálie začali na juhu Floridy pestovať začiatkom 20. storočia, a to najmä preto, že pomáhal vysúšať močiare. Šíril sa však ako lesný požiar a čoskoro zabral obrovské plochy mokradí a vlhkých prérií a začal odtiaľ vytláčať pôvodné druhy rastlín.

Rovnako ničivý vplyv má aj poprovec druhu Schinus terebinthifolia, takzvané brazílske korenie. Tento juhoamerický ker má takmer rovnako ostré lakte ako jeho austrálsky predchodca. Do Severnej Ameriky ho priniesli prvý raz v 50. rokoch minulého storočia, aby predmestským záhradkám dodal punc exotiky a medzinárodného šarmu. Pre domácnosti v povojnovom období bol rovnako príťažlivý ako hudobný štýl Bossa Nova, viažuci sa k tomuto obdobiu. Taký istý príbeh by sme v súvislosti s Everglades mohli vyrozprávať aj v prípade pytóna tigrovitého tmavého. Tieto hady sa najprv chovali ako domáci miláčikovia a potom buď ušli, alebo sa ich ľahostajní majitelia jednoducho zbavili v močiaroch. Od konca 80. rokov minulého storočia sa tu pytóny úspešne rozmnožili a stali sa významnými predátormi pre vtáky, mladé cicavce a krokodíly v miestnych riekach, močiaroch a jazerách. Výrazne zasiahli do potravového reťazca, ktorý bol pre niektoré druhy už aj tak mimoriadne nepriaznivý.

V súčasnosti Národný park Everglades balansuje na pokraji záhuby. Nádej na záchranu môžu priniesť už len drastické opatrenia a možno politici dosť odvážni na to, aby sa postavili za ochranu močiarov, a nie
za ich vysúšanie.