Kňazský seminár sv. Petra

Miestni obyvatelia prekvapivo hrdo zdôrazňujú, že škótsky kráľ Róbert I. de Bruce zomrel v týchto končinách na malomocenstvo. Kým v roku 2009 konečne nevykopali základy jeho paláca o niečo ďalej na východ pod poľami v Pillanflatte v Rentone na rieke Leven, zvyčajne vehementne ukazovali na zúrcaniny stredovekého hradu Cardross a prisahali, že sa to stalo práve tam. Historici vždy vedeli o posledných rokoch škótskeho kráľa viac ako o tých prvých. O presnom dátume a mieste narodenia tohto premožiteľa Angličanov v bitke pri Bannockburne v roku 1314 sa vedú veľké spory, dokonca sa tvrdí, že pravdepodobnejším miestom je Writtle v Essexe, a nie Turnberry v Ayrshire. V posledných troch rokoch svojho života sa však Róbert usadil na panstve Cardross, čo v škótskej gaelčine znamená zakrivený mys. Tam sa čoraz chorľavejší kráľ venoval uzatváraniu zmlúv s Francúzskom a Anglickom na posilnenie nezávislosti Škótska a vo voľných chvíľach sa oddával lovu, jastrabom, plachteniu na rieke Firth a lovu rýb v rieke Leven. Kým v tomto príjemnom prostredí naposledy vydáchol “približne tretí júnový týždeň roku 1329”, Bruce údajne požiadal, aby jeho srdce odviezli do Jeruzalema, aby splnil sľub, ktorý dal na začiatku svojej vlády, že podnikne krížovú výpravu do Svätej zeme. Podľa legendy sa tejto posvätnej misie ujal jeho najdôvernejší poručík sir James Douglas, ktorého však zabili v bitke proti Maurom. Douglasove kosti aj Bruceovo srdce (ktoré rytier nosil v striebornej urne ako náhrdelník) sa vrátili do Škótska, kde ich pochovali. Veľká zbožnosť tak napokon viedla k tomu, že Bruceove pozemské pozostatky boli rozdelené. Väčšina jeho tela spočívala v opátstve Dunfermline; srdce skončilo v opátstve Melrose v Roxburghshire – vo váženom cisterciánskom kláštore, ktorý dal Robert I. de Bruce obnoviť, keď ho v roku 1322 čiastočne zničil anglický kráľ Eduard II.

Bohabojného, hoci nakrátko pápežom exkomunikovaného kráľa by iste potešilo, že o viac ako 600 rokov neskôr vznikne v okolí jeho bývalého sídla v Cardrosse katolícka inštitúcia. To, že sa už v priebehu niekoľkých desaťročí od svojej výstavby premenila na ruiny, by ho tešilo asi menej. Keď v roku 1966 prvý raz otvorili brány Seminára sv. Petra, málokto si vedel predstaviť, že by mal čoskoro začať pustnúť. Budova vyzerala ako stelesnená budúcnosť. Až tak, že ju seminaristi žartom nazývali “vesmírna loď”. Dokonca aj dnes, keď sú budovy kňazského seminára v hroznom stave, stále pripomínajú nedávnu minulosť s odhodlanejšími a odvážne futuristickými vyhliadkami. Katolícka cirkev v tom čase reagovala na zmeny, ktoré v povojnovej spoločnosti vyvolal pokrok v oblasti vedy, medicíny a techniky, a sama sa vydala na cestu modernizácie. Druhý vatikánsky koncil, ktorý vyhlásili v roku 1959 a prvý raz zvolali v roku 1962, mal viesť k liturgickým zmenám, ktoré mali podporiť väčšiu účasť veriacich na bohoslužbách. Umožnil tiež, aby sa omša slávila nielen v latinčine, ale aj v miestnych jazykoch. Seminár sv. Petra bol plodom týchto čias, jednou zo série nápadne moderných cirkevných stavieb, ku ktorým patrili kostoly v Glenrothese, Dennistoune, Drumchapeli, Kilsythe, Duntocheri, Easterhouse, Cumbernaulde a East Kilbride. Pre rímskokatolícku cirkev v Škótsku ich vytvorili Andrew MacMillan a Isi Metzstein z glasgowskej architektonickej kancelárie Gillespie, Kidd & Coia.

Ani jeden z nich nebol katolík: McMillan bol bývalý presbyterián a Metzstein židovský prisťahovalec narodený v Berlíne. Pri stavbe seminára sa čiastočne inšpirovali inou cirkevnou stavbou, stroho krásnym brutalistickým dominikánskym kláštorom Sainte Marie de La Tourette v Eveux-sur-Arbresle pri francúzskom Lyone, ktorý bol dielom veľkňaza architektonického modernizmu Le Corbusiera. Budovu škótskeho seminára postavili pre vyše sto seminaristov a zahŕňala obytné priestory, refektár, knižniciu, prednáškové miestnosti a kaplnku. Kaplnka bola koncipovaná ako posvätné jadro komplexu a stála v samotnom srdci stavby – tento detail viedol historika architektúry Dr. Pattricka Nuttgensa k tomu, aby komplex označil za “boží dom, kde sa život, rozjímanie a práca spájajú do jediného aktu uctievania”. Samotní seminaristi ho chválili na stránkach svojho univerzitného časopisu. Jeden z nich napísal: “Veľké priestory ako kaplnka a refektár pôsobia priestranne a dôstojne, čím vnášajú do srdca pocit veľkej spokojnosti.”

Budova však nebola bez chýb, hoci väčšina z nich bola skôr výsledkom nekvalitnej konštrukcie než samotného dizajnu – najmä zle osadené dvere a okná, ktoré spôsobovali, že do nej pri daždi zatekalo. Pre jej dlhodobé vyhliadky sa stal osudnejším úpadok finančnej a kultúrnej situácie katolíckej cirkvi v Škótsku a nové predstavy o tom, ako by sa mali kňazi vzdelávať. V čase najvyššej obsadenosti žilo v kňazskom seminári len 56 študentov. To znamenalo, že priestory boli v lepšom prípade poloprázdne a najmä priestranné prednáškové sály sa zdali príliš priestranné na to, aby poskytovali pohodlie. Celý komplex bol nákladný na obsluhu, údržbu a vykurovanie. V roku 1980, len po štrnástich rokoch existencie, seminár ukončil činnosť, kaplnku odsvätili. Komplex potom slúžil ako rehabilitačné centrum pre drogovo závislých a koncom osemdesiatych rokov ostali budovy nadobro opustené a ponechané napospas vandalom.

Neskôr došlo k uznaniu historického a architektonického významu Seminára sv. Petra, ktorý sa často uvádza ako najlepšia škótska modernistická stavba. V roku 1992 ho zaradili do najvyššej ochrannej kategórie A. Plány na oživenie komplexu prostredníctvom obnovy jeho budov a prestavby na umelecké priestory však v roku 2018 stroskotali. Škótska vláda následne odmietla prevziať seminár do patery štátu. Argumentovala tým, že len samotné udržiavanie stavby v stave “kontrolovaného rozkladu” by si vyžadovalo asi 6 miliónov libier, čo je priveľká záťaž na verejné financie.

V júli 2020 prešlo vlastníctvo Seminára sv. Petra z cirkevnej diecézy do rúk charitatívnej nadácie Kilmahew Education Trust, ktorá údajne hľadá nové spôsoby, ako by mohol priniesť prospech miestnej komunite. Pustnúce budovy naďalej priťahujú pútnikov z celého sveta. Títo cestovatelia, aj keď väčšinou sekulárni, vidia v bývalej betónovej citadele duchovného vzdelávania takú slávu a veľkoleposť, akú zrejme kráľ Róbert I. de Bruce túžil nájsť v Palestíne.