Lalibela: Srdce afrického kresťanstva

Lalibela leží v strednej Etiópii, na sever od Addis Abeby, na Ahmarskej planine, a za svoju slávu vďačí skalným chrámom. Ako prvý doniesol do Európy chýr o 11 chrámoch vytesaných do žulových skál v XVI. storočí portugalský mních Francisco Alvarez.

Pôvodný názov mesta bol Roha, svoje neskoršie pomenovanie dostalo po najvýznamnejšom panovníkovi dynastie Zagweovcov. Samotné slovo lalibela značí “včely ho uznávajú za panovníka”; podľa legendy totiž následníka trónu po jeho narodení obklopil roj včiel. Veriacemu kresťanskému panovníkovi boh zoslal vidiny týkajúce sa Jeruzalema, preto sa rozhodol, že podľa jeruzalemského vzoru vystavia chrámové mesto. Kvôli tomu dal doviezť alexandrijských kamenárov a podľa legendy tí cez deň pracovali a v noci v stavbe chrámov pokračovali anjeli. Na vydolovanie takého veľkého množstva kameňa bolo treba času na niekoľko generácií, preto sa vytvorenie Lalibely nemôže viazať len k času jedného panovníka. po smrti panovníka v roku 1212 pokračovala vo výstavbe jeho vdova.

Lalibela bola po dlhé storočia náboženským centrom a pútnickým miestom, ale niekoľko zrúcanín nasvedčuje tomu, že tu mohli byť aj budovy s vojenským účelom. Podľa predpokladov výstavba prebiehala takto: Z ľahko opracovateľnej skaly najprv vydolovali kamennú platňu tak, že z jej okolia odstránili kamene. Kamenári postupujúc zhora vytvárali poschodia, vytesávali okná, potom vytvorili vnútorné priestory. Z pieskovca vedeli ľahko vytvarovať oblúky aj stĺpy. Ti neskôr dostali dôležitú úlohu podpier.

Lalibelské skalné chrámy sú monumentálnymi pamiatkami takzvaného monofyzitského kresťanstva. Etiópia žila dlhé storočia odtrhnutá od sveta, jej obyvatelia prestúpili na kresťanskú vieru len pod vplyvom činnosti misionárov v IV. storočí. Etiópska abesínska cirkev patrí medzi monofyzitské cirkvi a v podstate je to najstaršia štátna cirkev.

Vývojom učenia sa monofyzitská cirkev od dovtedajšej formy kresťanstva odtrhla počas Chalcedónskeho koncilu v roku 451. Podľa jej vlastnej definície je táto cirkev jediným legitímnym dedičom všesvetového kresťanstva, ktorá ako jediná uchovala učenie Ježiša a jeho 12 apoštolov bez zmien. Najpodstatnejší rozdiel, z ktorého pochádza aj jej meno, je myšlienka, podľa ktorej sa v osobe Krista nachádza v jednom tele (“mono”) spojená božská aj ľudská podstata bez toho žeby sa rozdvojila alebo miešala. Táto myšlienka vznikla ako odpoveď na nestorianizmus, ktorý tvrdil, že Kristus má dve rozličné podstaty, božskú a ľudskú. Chalcedónsky koncil napokon uznal za oficiálny toto duofyzitské stanovisko (podľa ktorého sa v osobe Krista spájajú dve podstaty v jedinom tele), následkom čoho sa monofyzitská cirkev s konečnou platnosťou odtrhla od ďalších “oficiálnych zástavok” rozvoja kresťanského učenia.

V meste Lalibela sa kostol Merkurios a Kostol svätého Juraja nachádzali zo strategického hľadiska na dobre ubrániteľnom mieste, tak sa dá predpokladať, že boli súčasťou toho obranného systému, ktorý vystavali po období rozkladu Aksumskej ríše v polovici VII. storočia n. l.

Najväčšiu budovu tohto územia je Kostol Spasiteľa, Beit Madhane Alem, ktorý je 33.7 metra dlhý, 23.7 metra široký a 11.6 metra vysoký. Okrem neho veľkú úctu požíva aj Kostol Panny Márie, teda Beit Mariam, ktorého vonkajšie okná majú tvar gréckeho a latinského kríža. Podľa tradícií sa v jednej z Lalibelových vidín objavil Kristus, ktorý, dotknúc sa stĺpa, napísal naň osud ľudstva. Túto víziu predstavuje centrálny stĺp nachádzajúci sa vo vnútri kostola, ktorý pokryli hlinou. Hlinená pokrývka mala za cieľ zakryť pred očami ľudí božský nápis, na ktorý ľudstvo ešte nie je dostatočne silné. Táto budova je teda obklopená najväčšou úctou.

Súčasťou komplexu pozostávajúceho z 11 skalných kostolov je ešte Krížový kostol, teda Beit Maskal, ktorý stojí v severnej časti nádvoria, oproti nemu sa nachádza Beit Danaghel, Kostol Svätej Panny, ktorý tiež stráži pamiatku života Panny Márie. Ku skalným kaplnkám vedie labyrint. Ďalšou zaujímavosťou je kostol postavený na počesť ochrancu Etiópie aj Anglicka, svätého Juraja, Beit Giorgis, ktorého pôdorys má tvar gréckeho kríža. Môžeme sa k nemu dostať cez tunel a samotný kostol stojí v mohutnej vytesanej “priehlbine”.

Etiópska monofyzitská cirkev do dnešných dní stráži v Aksume predmet, ktorý okrem mníchov – strážcov nikto nemôže vidieť a o ktorom netvrdia o nič menej než to, že je to samotná archa zmluvy. Jej kópia sa nachádza v každom etiópskom kostole, tu kópie zohrávajú rolu tabernákula, kde opatrujú oltárnu sviatosť. Príbeh archy zmluvy sa viaže k príbehu putovania Židov v pustatine; podľa svedectva biblických textov totiž Mojžiš práve v tomto čase dostal na Sinajskom vrchu od Boha dve kamenné tabule, na ktorých stálo Desatoro a ktoré uchovávali v arche zmluvy spolu s miskou plnou manny a s Áronovou rozkvitnutou vetvičkou. Archu najprv strážili v stanovej svätyni, neskôr, v čase kráľa Šalamúna, dostala miesto v najvnútornejšej komnate svätyne postavenej v Jeruzaleme, kam okrem kohanitského hlavného kňaza nemal prístup nikto iný. O ďalších osudoch archy zmluvy a o jej zmiznutí vzniklo množstvo teórií.

Etiópske legendy hovoria o tom, že z manželstva kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby, Makedy, sa narodilo dieťa, ktoré sa stalo cisárom Etiópie pod menom Menelik I. Menelik si od otca vyžiadal archu zmluvy, ktorú aj dostal. Archa, ktorá predtým zahubila každého nepovolaného, túto zmenu akceptovala, čo len potvrdilo domnienku, že to, čo sa stalo, bolo Božou vôľou.