Metodistický kostol v Gary

Mesto Gary, najmladšie z priemyselných miest Indiany, sa zrodilo v roku 1906 len 64 km od Chicaga na 4 046 hektároch močaristej pôdy na južnom brehu Michiganského jazera. Jeho vznik iniciovala spoločnosť United States Steel Corporation. Tá však vynaložila oveľa viac času, energie a peňazí na svoju najmodernejšiu fabriku než na nápadne odfláknuté sprievodné továrenské mestečko pre svojich zamestnancov. Návštevníci si napríklad všimli, že pouličné osvetlenie bliká, pretože elektrická sieť bola nastavená tak, aby uprednostňovala potreby továrne pred potrebami obyvateľov Gary. Napriek tomu si od priaznivcov vyslúžilo prezývky ako “zázračné mesto”, “magické mesto” či “mesto storočia”. Posledný prívlastok sa ukázal priam prorocký, pretože Gary bolo vydané na milosť a nemilosť premenám 20. storočia a jeho šťastie stúpalo a klesalo spolu s rozmachom a úpadkom priemyselnej výroby v USA. Počet obyvateľov mesta sa zvýšil prílevom prisťahovalcov z Európy, a migráciou Afroameričanov z juhu, kde vládli zákony Jima Crowa, neskôr ho vyčerpala nezamestnanosť a takzvaný bily útek v posledných desaťročiach minulého storočia. V roku 1960, keď bolo Gary na vrchole svojej slávy, malo 178 000 obyvateľov. Dnes ich je menej ako 78 000.

Mesto dostalo meno podľa istého Elberta H. Garyho, podnikavého právnika a okresného sudcu, neskôr priemyselníka, ktorého finančník John Pierpont Morgan vymenoval za predsedu predstavenstva spoločnosti US Steel. Hlboko veriaci sudca bol samoľúby moralista bez humoru, s aristokratickým vystupovaním, sivými vlasmi a úhľadne zastrihnutými fúzmi. Svoj odpor voči robotníckym odborom a právam pracujúcich neváhal dokonca zaštiťovať citátmi z Biblie. On sám predložil návrh, aby mesto Gary nieslo jeho meno. Prefíkaný manipulátor, ktorého raz sám Morgan označil za “pätolizača bez chrbtovej kosti”, dosiahol svoje aj napriek námietkam ostatných členov správnej rady, ktorí sa domnievali, že prezident spoločnosti William Ellis Corey si túto poctu zaslúži viac. Nepomohli ani preipomienky americkej pošty, ktorá sa obávala, že si ho budú pliesť s mestom Gary v štáte Maryland. Aj keď sa sudca narodil a vyrastal na Stredozápade, po založení mesta naďalej žil v New Yorku. Rád však tvrdil, že “jeho srdce je v Gary v Indiane”.

V dvadsiatych rokoch 20. storočia bol Gary jedným z najhorlivejších podporovateľov plánu na výstavbu nového metodistického kostola, ktorý mal slúžiť rastúcemu počtu obyvateľov mesta, pričom naň poskytol pozemok a odklepol 350 000 dolárov ako dotáciu od korporácie. Dokonca od jeho lode osobne daroval veľkolepý píšťalový organ so štyrmi klaviatúrami od Ernesta Skinnera.

Azda najviac ho lákalo to, že kostol má byť finančne sebestačný a pozostávať z troch prvkov, pričom centrálnu budovu určenú na bohoslužby mali dopĺňať spoločensko-vzdelávacie aj obchodné krídlo. Hybnou silou celého projektu bol miestny pokrokový pastor Dr. William Grant Seaman.

Rodák z Indiany, ktorý vyštudoval teológiu na Boston School of Theology a vyštudoval filozofiu na DePauw University v Greenfielde, prišiel do Gary v roku 1916 z Dakota Wesleyan University. V Gary si pre svoj optimizmus vyslúžil prezývku “Jim Slniečko” a významne sa zasadzoval za rasovú toleranciu a väčšiu integráciu. V roku 1924 naliehal na starost mesta R. O. Johnsona, aby zastavil premietanie filmu D. W. Griffitha Zrodenie národa (Birth of a Nation) v divadle Orpheum s odôvodnením, že film, ktorý zobrazoval Ku-klux-klan ako hrdinov, “podnieti rasové predsudky”. Žiaľ, neuspel a v meste Gary sa po premietaní filmu zvýšil počet rasistických útokov, pričom v decembri toho roku jedného černocha napadli, poliali benzínom a zapálili, v dôsledku čoho utrpel vážne popáleniny. Páchateľov nikdy nezadržali.

Seaman dúfal, že jeho cirkev spojí všetky komunity v Gary dohromady, ale segregácia a odpor mnohých bielych farníkov nakoniec zmarili jeho sny o vytvorení plne inkluzívnej kresťanskej inštitúcie. V brožúre, ktorú vydal s cieľom získať finančné prostriedky, Seaman predstavil svoju víziu kostola a napísal:

Jeho mestský metodistický kostol, dielo chicagskej architektonickej kancelárie Lowe & Bollenbacher, mal byť epickým dielom v gotickom štýle a najväčším metodistickým kostolom na stredozápade. Stavba z indianského bedfordského vápenca trvala dvadsaťjeden mesiacov. Seaman predniesol svoje prvé kázanie v dokončenej budove 3. októbra 1926 a jej otvorenie sa nieslo v znamení týždňových večerných osláv. Za kostolom sa nachádzala deväťposchodová budova, v ktorej boli rôzne kancelárie, telocvičňa a divadelná sála. Prebiehal tam ambiciózny program vzdelávacích prednášok a besied, dramatických predstavení, športových podujatí (vedúci atletického krúžku bol jedným zo šiestich zamestnancov na plný úväzok), verejných podujatí, hudobných koncertov, medzináboženských slávností a dokonca aj premietania filmov. Architektúra kostola sa však niektorým z jeho 1 700 veriacich zdala príliš pápežská a údržba celého komplexu bola drahšia, než Seaman pôvodne predpokladal. To bol vážny problém, pretože celému zariadeniu ustavične chýbali finančné prostriedky. Návrh na zriadenie kaviarne, ktorá by prilákala neveriacich návštevníkov a zlepšila finančnú situáciu, zmaril jeden z popredných metodistických majiteľov reštaurácie v Gary, ktorý nechcel prísť o zákazníkov vo svojej prevádzke. Podľa všetkého sa uvažovalo aj o zriadení bowlingovej dráhy, ktorá sa však nikdy nerealizovala. Nariadenia zakazujúce tanec a vulgárny jazyk znižovali príťažlivosť cirkevných zariadení pre mladých robotníkov. Tí, ktorí hľadali bezstarostnejšie úniky z každodennej driny, radšej navštevovali krčmy, kde sa mohli napiť a nemuseli si dávať pozor na jazyk. Seamana napokon v roku 1929 vyhnali jeho vlastné ovečky a preložili ho na farnosť v Lancasteri v štáte Ohio. Napriek tomu stále tvrdil, že Gary miluje, a v čase svojho odchodu vyhlásil, že toto mesto má “pravého západného ducha pokroku a pohostinnosti”. Po pastorovej smrti pri autonehode v roku 1944 v súlade s jeho posledným želaním preniesli jeho popol späť do Gary a uložili ho v kostole, ktorý pomáhal založiť.

V päťdesiatych rokoch 20. storočia, v období povojnovej náboženskej obrody, sa mestský metodistický kostol pýšil 3 000 veriacimi. Prevažovali medzi nimi belosi, príslušníci strednej triedy, čo odrážalo hrubé rasové nerovnosti v samotnom meste Gary, ktoré bolo v tom čase jedným z najsegregovanejších severných miest v Amerike. V nasledujúcom desaťročí sa bohatí belosi začali sťahovať na predmestia a v centre mesta sa zvýšila kriminalita, ktorú zhoršilo prepúšťanie v oceliarskom priemysle v dôsledku zahraničnej konkurencie a väčšieho využívania automatizácie. Počet veriacich v kostole začal klesať a do roku 1973 zostalo len úbohých 320 členov, pričom pravidelne navštevovala kostol len tretina z nich. O dva roky neskôr mestský metodistický zbor zatvorili. Kým časť susednej haly prevzala univerzita v Indiane, pre kostol sa nenašlo žiadne zmysluplné využitie. V roku 1993, keď si Gary vyslúžilo nezávideniahodný titul “hlavné mesto vrážd Spojených štátov”, bol kostol už len rozpadajúcou sa troskou. O štyri rok neskôr budovu zachvátil požiar, ktorý zdanlivo zmaril všetky nádeje na jej obnovu. Počas nasledujúceho desaťročia sa zadalo, že jediným možným riešením je demolácia, ale teraz sa črtá možnosť, že sa kostol premení na verejnú záhradu. Možno to bude mestský raj, ktorý bude pôsobiť ako balzam na dušu tohto najviac sužovaného mesta bývalého železného pásu, miesta s pohnutou nedávnou minulosťou a neistým zajtrajškom.