Mys Boujdour

Hoci návštevníci poznajú mýtický mys Boudjour z príbehov z 15. storočia, existuje tu jedno riziko. Nemusia sa však báť, že by tu stroskotali, hrozba je prozaickejšia: mohli by ľahko minúť objekt svojho záujmu. Tento mys je opradený legendou o hrozbe pre námorníkov, ale sám o sebe je veľmi nenápadný.

Človek by očakával, že uvidí ostrý skalnatý výbežok, ktorý jasne ohraničuje dve morské oblasti, ale namiesto toho je tu len malý záhyb pobrežia, ktorý je pri pohľade z mora sotva rozoznateľný. Dokonca sa ani nedvíha do výšky, ktorá by mohla upútať pohľad a aspoň naznačiť nejaké rozdelenie – panoráma je nízka a zúfalo monotónna; len maják a niekoľko ďalších budov sa snaží vyplniť prázdnotu scény. Podobne by ste márne hľadali všetky strašné nebezpečenstvá, ktorým celá oblasť vďačí za svoju povesť. Pod vodou sa nachádza niekoľko plytčín, ale to nie je veľký dôvod na obavy – v severnej časti marockého pobrežia ich je viac. Prúdov tu nie je ani viac, ani menej ako inde, ani tu nie sú žiadne nezvyčajné morské javy, snáď okrem veľkých atlantických vĺn, ktoré sa rozbíjajú o pláže po celej Afrike. Ani oblasť okolo Boujdour nie je mimoriadne náchylná na zlé počasie. Vetry sú tu pomerne pravidelné; v období pasátov, čo je väčšinu roka, vanú nezameniteľne na severovýchod, len občas na jeseň trochu zmenia smer. Obloha je tu väčšinou jasná, zatiahne sa len vtedy, keď náhle zafúka východný vietor alebo keď je vo vzduchu púštny prach.

Ak tu niečo zostáva záhadou, tak je to nepochybne skutočnosť, že miesto, ktoré je tak zdanlivo nevinné, dokázalo vystrašiť toľko námorníkov. Svojho času to celkom znemožnilo ďalšie objaviteľské plavby na juh Afriky. Vtedy, pred šesťsto rokmi, sa dokonca hovorilo, že na brehu stojí veľký stĺp, nad ktorým je rozkazovačne zdvihnutá ruka s prstom, ktorý ukazuje na odstrašujúci nápis. To preto, aby si každý uvedomil, že sa tu zahráva s diablom a jediné správne rozhodnutie je obrátiť kurz naspäť.

Samozrejme, stĺp nikdy neexistoval. Nebol ani potrebný: ktorý kapitán by bol natoľko hlúpy, aby sa odvážil pokračovať cez mys do “mora tieňov”, a tak si to namieril na istú smrť? V tom čase neboli známe žiadne svedectvá o tom, ako to vyzerá na juhu, a tak sa darilo rôznym poverám. Čo ak je v blízkosti rovníka neznesiteľne horúco a more sa zohrieva na bod varu? A nebude tam lode tlačiť nepremožiteľný prúd, takže nebudú mať šancu na návrat a budú sa rútiť možno až na samý koniec mora, kde ich čaká závratný pád do prázdna? Nehovoriac o tom, že za africkými dunami zrejme číha nepriateľské obyvateľstvo, zlé bytosti, ktoré nemyslia na nič iné, len na to, ako z úbohých námorníkov urobiť obed.

Najzvedavejší Európania už vtedy vedeli, že na brehoch Červeného a Arabského mora – ktoré sú napokon ešte južnejšie ako mys Boujdour – sa dajú vidieť veľké veci a že voda tam nevrie… Musíme si však uvedomiť, že sociálne siete vtedy neboli také silné ako dnes, a šírenie informácií bolo preto oveľa ťažšie. Gomes Eanes de Zurara, oficiálny kronikár portugalskej koruny v polovici 15. storočia, vo svojich spisoch dokonale zhrnul pocity, ktoré odrádzali námorníkov od plavby: “V skutočnosti nešlo o zbabelosť alebo nedostatok dobrej vôle, ale o to, že o mysoch sa vedelo málo a medzi španielskymi námorníkmi sa o nich šírilo veľa fám, ktoré sa odovzdávali po celé generácie. Preto boli všetci presvedčení, že im hrozí veľké nebezpečenstvo, a keďže tu nevideli žiadnu nádej na zisk alebo slávu, jednoducho sa vzdali.” A často si po návrate vymýšľali bizarné dôvody, prečo nemohli pokračovať…

A tak hoci v blízkosti mysu nečakali žiadne skutočné nástrahy, obklopovali ho nástrahy nevedomosti a okolo neho vyrástol nepreniknuteľný múr strachu. Paradoxne ju nakoniec prelomil suchozemec – portugalský princ Henrich, prezývaný Námorník, hoci sa nikdy na žiadnej výprave nezúčastnil. Presvedčil člena svojej výpravy Gila Eannesa, aby sa nenechal odradiť počiatočným neúspechom a skúsil šťastie v Boujdour znova. Ten síce od tohto návrhu trochu ustúpil, ale nakoniec v roku 1434 mys prekonal – bez toho, aby si to vôbec všimol. Tým sa Portugalcom otvorila cesta do Indického oceánu a Bojador, ako ho Španieli a Portugalci nazývali, postupne stratil svoje miesto na výslní. Zostal len poučný príklad toho, že z komára je naozaj ľahké urobiť ťavu.