Nahá pravda

V meste St. Louis v štáte Missouri je nemecká národnosť dlhodobo prítomná, a preto po smrti významných osobností miestneho novinárskeho priemyslu, Dr. Emila Preetoriusa, Carla Schurza a Carla Daenzera, hľadala komunita spôsob, ako si ich pripomenúť. Vzniklo združenie Preetorious-Schurz-Daenzer Memorial Association, ktoré vyhlásilo súťaž o návrh. Adolphus Busch z pivovarníckej spoločnosti Anheuser-Busch bol čestným predsedom a zároveň hlavným darcom.

Prišli návrhy, ktoré preskúmala 26-členná porota a vybrala návrh Wilhelma Wandschneidera, sochára z Berlína. Wandschneider bol síce jediným nemiestnym umelcom, ktorý sa do súťaže prihlásil, ale komunita ho poznala, keďže nedávno získal zlatú medailu za sochárstvo na nemeckej výstave na svetovej výstave v Saint Louis v roku 1904.

Wandschneiderov návrh obsahoval ženskú postavu sediacu na lavičke s rozpaženými rukami, ktorá symbolizovala pravdu. V rukách drží pochodne, ktoré symbolizujú osvietenie Nemecka a Spojených štátov. Tri medailóny nad jej hlavou predstavujú „Krásu a kultúru prekračujúcu oceán“, „Boj proti základným pudom“ a „Let génia“.

Porota poslala umelcovi telegram, v ktorom ho informovala o výbere a nariadila mu, aby sa vydal na cestu do USA, ale zabudla o svojom rozhodnutí vopred informovať zvyšok Pamätnej asociácie. Keď členovia združenia videli víťazný návrh, boli zhrození. Dôvod? Umelec sa rozhodol zobraziť nahú ženskú postavu. Augustus Busch bol pobúrený. Miestne noviny uverejnili skicu návrhu a tvrdili, že dostali viac ako 250 nahnevaných listov od urazených obyvateľov.

Celá správna rada sa stretla a odmietla výber poroty. Predseda poroty, doktor Kolbenheyer, sa obrátil na skupinu so slovami: „Páni, vy ste samí zatratení hlupáci. Odstupujem. Teraz, páni, majme pokoj.“ (Neskôr sa do komisie vrátil, keď všetok rozruch pominul.)

Adolphus Busch poslal Wandschneiderovi ďalší telegram, v ktorom odvolal udelenie ceny, ale bolo mu povedané, že je už na ceste do USA. Umelec neskôr priznal, že telegram skutočne dostal, keď odchádzal na železničnú stanicu, ale aj tak ho roztrhal a vydal sa na cestu.

Wandschneider dorazil do New Yorku so svojou manželkou Annou a spor pokračoval. Výbor požadoval, aby bola postava zahalená, čo Wandschneider odmietol. V mene umelca, ktorý nevedel po anglicky, Anna novinárom povedala, že „postava je symbolom ‚nahej dôvery‘. Otvorené ruky znamenajú, že nie je čo skrývať. Postava je v každom ohľade cudná a nevidí dôvod, prečo by sa mala voči návrhu robiť nejaká výnimka kvôli chýbajúcej drapérii.“

Po návšteve nemeckého veľvyslanectva v New Yorku Anna a Wilhelm pokračovali do St. Louis, kde si prezreli mesto a očarili pamätné združenie a miestne noviny. Adolphus Busch nakoniec stiahol svoje námietky voči návrhu, keď si preštudoval model, a výbor rozhodol, že socha sa môže realizovať, pokiaľ bronz získa tmavú patinu. Zostal jeden zdržanlivý člen výboru Gustav Cramer, ktorý hlasoval proti pamätníku a na protest odstúpil s výrokom: „Prosím vás, umiestnite ten nahý pamätník na nejaké obskúrne miesto, kde ho nikto nikdy veľmi neuvidí.“

O necelý rok neskôr bol pomník dokončený a v roku 1914 ho odhalili Marie a Clara Buschové, vnučky Adolfa, ktorý v tom čase už nežil.

Sláva sochy mala trvať krátko, pretože čoskoro vypukla prvá svetová vojna a nálady sa obrátili proti nemeckým Američanom. Ženský kresťanský zväz miernosti navrhol, aby sa socha roztavila na muníciu, ale tento plán sa nikdy neuskutočnil a pamätník prežil.

V roku 1969 si výstavba diaľnice Interstate 44 cez severný okraj parku vyžiadala premiestnenie sochy. Vtedy bola vyhlásená za pamiatku a premiestnená na roh Grand Blvd a Russel Blvd, kde sa nachádza dodnes v celej svojej obnaženej kráse.