Stále živý New York

Newyorská poisťovňa New York Life Insurance Company v časoch, keď sa v 90. rokoch 19. storočia usadila v Maďarsku, sa usilovala efektne dokázať svoju pevnú finančnú pozíciu. Preto požiadala Alajosa Hauszmanna, staviteľa okrem iného aj kráľovského paláca, aby navrhol štvorposchodovú budovu s charakteristickými kontúrami a vežičkami a do nej veľkolepú kaviareň s priestorom rozčleneným na tri podlažia, kde sa v márnotratnej hojnosti dostalo mramoru, bronzu, hodvábu, zamatu, fresiek a sôch.

Od tých čias už spustnutá budova kráľovského paláca stále čaká na dôstojnú renováciu. No stále živa, medzičasom viackrát obnovená kaviareň New York, otvorená v roku 1894, naďalej neochvejne prijíma svojich hostí. Tí sem chodia nielen preto, aby sa v legendárnej “hlbokej vode” príjemne naobedovali, navečerali alebo pohodlne porozprávali pri nemenej legendárnych mramorových stoloch galérie, ale aj aby sa nadýchali atmosféry dávnominulých čias.

Táto úžasná ustanovizeň očarila umelecký svet a jeho okruh od prvej minúty po otvorení. Rýchlo sa vytvorili stále stoly a ustálilo sa obecenstvo, meniace sa podľa dennej hodiny – život tu bol rušný od úsvitu do úsvitu. (Podľa anekdoty za jedného veselého svitania spisovateľ Ferenc Molnár hodil do Dunaja kľúč od kaviarne so živým súhlasom svojich priateľov, aby New York café nemohli nikdy zavrieť.)

“New York… priťahoval rovnako aristokratov, malomeštiakov i bohémov…. Jeho čaru nevedel odolať nik. Každý tu poznal každého,” píše najpeštianskejší spisovateľ Jenő Heltai. Je nemožné vypočítať, kto všetko z velikánov maďarskej literatúry patril medzi pravidelných návštevníkov a zároveň i “na miestie tvoriacich”. Babits, Móricz, Osvát, Ady, Bródy, Gárdonyi, Karinthy, Kosztolányi, Árpád Tóth, Milán Füst, Lajos Nagy, Tersánszky, Ernő Szép, Gyula Krúdy, Sándor Hunyady, Miksa Fenyő, Ignotus, Miklós Radnóti, Gyula Illés, György Sárközi, Sándor Weöres, Déry, Ottlik, Zelk…

Tu sa odštartovali aj mnohé svetové kariéry. Jedna z ústredných postáv maďarského filmového priemyslu, cupkajúceho ešte v detských topánočkách, žiadala svojho spolusediaceho, aby mu odporučil niekoho, z koho by sa dal vykresať režisér. Ten ukázal na cigaru fajčiaceho adepta žurnalistiky: “Akýsi Korda… Vyskúšajte ho…” Z toho mladého dlháňa sa potom stal Sir Alexander Korda, ktorému britská kinematografia vďačí za tak veľa. Stálym hosťom kaviarne New York tu bol aj vedľajšie úlohy hrajúci mladý herec, ktorý neskôr v Hollywoode pod menom Michael Curtiz režíroval okrem iného film Casablanca, no a Imre Kálmán, autor Čardášovej princeznej, Gréfky Marice a mnohých ďalších operiet. Zoznam by sme mohli doplniť o mená tých, ktorí zavítali do slávnej kaviarne v čase, keď už boli celebritami a zapísali svoje meno do knihy hostí. Táto kniha prekonala historické búrky, no od nedávnej renovácie je na neznámom mieste…

Kroniky evidujú okrem slávnych návštevníkov aj meniacich majiteľov a hlavných čašníkov (našli sa medzi nimi takí, čo pre maďarské umenie vykonali toľko, ako ani jedna zo vznešených spoločností), menšie či väčšie prestavby. Zaznamenané je aj smútočné obdobie, po obliehaní Budapešti v roku 1944, keď spoza rozbitých okien predávali zemiaky a melasu, neskôr krátke obdobie espressa, ako aj to, že niekto dal New York uzavrieť ako dúpä buržoázneho ducha, aby sa na tomto mieste potom niekoľko rokov predávali športové potreby.

Keď znova otvorili kaviareň, ktorej duch napriek všetkému žil ďalej, prechodne ju – aspoň oficiálne – nazývali Hungária, potom však staré meno znova nadobudlo právoplatnosť. Na čas sa sem vrátili novinári a spisovatelia – čo bolo prirodzené nielen preto, že New York v Maďarsku znamená to isté ako intelektuálny život, ale aj preto, že v budove do vysťahovania fungovalo množstvo redakcií.

Po stopách strateného sveta KAVIARNE

Je neuveriteľné, koľko kaviarní dokázalo toto mesto uživiť v prvej polovici 20. storočia! Dnes už s ťažkosťami nachádzame ich stopy v bufetoch, pobočkách bánk, v obchodoch s obuvou s nezvyčajne veľkými výkladmi, halovými interiérmi, zdobenými vchodmi,. Pôsobí ešte aj mechanizmus pamäti, podľa ktorej je viacero európskych ulíc nazvaných menami dávno zabudnutých hostincov: mnohí si ešte dohovárajú schôdzky pri EMKE, či Abbázii…

Ak nerátame inštitúcie tureckých okupantov, kam mali vstup len prívrženci učenia proroka Mohameda, prvá kaviareň na dnešnom území mesta bola otvorená na samom začiatku 18. storočia. Jej majiteľom bol istý budapeštiansky Srb menom Blázsó, ktorý mal potom vzápätí nespočetné množstvo nasledovníkov: ako meštianstvo získavalo pozície, čoraz dôležitejším centrom diania sa stávali kaviarne, ktoré sú všade vo svete typickým obrazom meštianskeho života.

Významná udalosť neprestajne sa meniacej minulosti, revolúcia v roku 1848, sa začala v kaviarni Pilvax – toto sa naučí každé dieťa dosť zavčasu. Kult kaviarní však skutočne rozkvital počas rakúsko-uhorskej monarchie, v ére bleskovej kapitalizácie, a žil, kým druhá svetová vojna a po nej nasledujúce radikálne zmeny nezmietli spoločenskú vrstvu, ktorá ho živila.

Kto čo len trochu pozná maďarské dejiny, má takmer osobné zážitky s kaviarňami, a keby pri svojich cestovaniach niekedy zablúdil do niektorej z nich, nemusel by plytvať energiou na orientáciu. Bohatý literárny život v prvej polovici 20. storočia sa odohrával zväčša práve v kaviarňach, vďaka čomu nespočetné množstvo prozaických i veršovaných diel dôveryhodne opisuje spôsob života, ktorý sa s nimi spájal.

Tak ako spisovatelia mali svoje obľúbené kaviarne, kam stále chodili, mali ich aj predstavitelia mnohých profesií; iní si zas bez ohľadu na svoje povolanie vybrali jednu alebo viacero kaviarní, ktoré potom spravidla navštevovali. Kaviarne sa podobali jedna na druhú: boli priestranné, náročne zariadené, cez ich obrovské okná bolo možné pozorovať ulicu, boli otvorené dlho do noci a svojim návštevníkom poskytovali noviny, jedlo a ďalšie možnosti na krátenie času. Poskytovali teda priestor ľuďom s podobným okruhom záujmov na neviazané spoločné trávenie času, stali sa salónom tých, ktorí inak salónom nedisponovali.

Najpopulárnejší nápoj KÁVA

Isté je, že keby frázy držali krok s dianím vo svete, silnú čiernu kávu talianskeho typu by evidovali ako maďarský národný nápoj. (Skutočnosť, že napodobeninou uvarenou s veľkým množstvom vody sa všeobecne opovrhovalo, dokazujú občasné takmer hororové príbehy, objavujúce sa v mestskom folklóre a hovoriace o následkoch osudného omylu, keď rôzni návštevníci považovali tmavú priesvitnú tekutinu za maďarský čaj.) Čierna káva sa v priebehu niekoľkých desaťročí postupne stala nenahraditeľným každodenným nápojom mešťanov i dedinčanov, robotníkov aj intelektuálov, bohatých i chudobných. Pred druhou svetovou vojnou väčšinou len v meštianskych kruhoch pripravovali fekete z pravej kávy, aj to len pri výnimočných príležitostiach, všedným dňom panovala náhradná káva.

Kávu, typicky východnú pochúťku, priviezli na toto územie Európy so sebou (a pre seba) Truci; prvý evidovaný náklad prišiel do Budy v roku 1579 pre tureckého kupca Behráma. To, že si Maďari nenavykli na kávu už vtedy, má pravdepodobne psychologickú príčinu: podľa závideniahodnej východnej etikety sa pri jedle nehovorilo o nepríjemných veciach, no s kávou, ktorá sa podávala na záver, prišiel na rad aj zoznam vyberača daní… (Aj dnes sa po maďarsky hovorí: zostáva ešte čierna polievka.)

Samotné slovo kávé (káva) sa už v súčasnej podobe objavuje v epose Mikuláša Zrínskeho s názvom Postrach ostrova, napísanom v polovici 17. storočia, kde sa opisuje hrdinský protiturecký boj autorovho pradeda rovnakého mena. Táto vzdialená minulosť má však pramálo spoločného s kultom kávy dnešných dní.

Desaťročia okolo kávovaru ESPRESSO

Keď dal v roku 1924 majiteľ kaviarne Spolarich doviezť z Talianska prvý stroj na výrobu espressa značky La Pavoni, nemohol tušiť, že spustí zmenu, ktorá ovplyvní celú spoločnosť. Rýchly a efektný typ stroja, ktorý varil oveľa silnejšiu kávu ako jeho predchodcovia, sa dostal z kuchyne medzi hostí a postupne sa stal kultovým predmetom, okolo ktorého sa so spoľahlivou pravidelnosťou schádzali jeho prívrženci.

Po druhej svetovej vojne zaujali pozíciu kaviarní espressá, ktoré sa predtým vyskytovali len zriedka a boli miestom stretnutí starých mládencov – mesto kaviarní vystriedala krajina “espress”. Tak ako sa život stával skromnejším, menej náročným, tak espresso sa stalo menej náročným ako kaviareň: úzka miestnosť, zariadenie bez ozdôb, na pulte obsychajúce chlebíčky a zákusky, pri stoloch, stojacich pri sebe v tesnej blízkosti, nepohodlné stoličky, kabáty zavesené na operadlách či preplnených vešiakoch – takéto na prvý pohľad nepríťažlivé miesto sa napriek všetkému stalo nezabudnuteľným dejiskom života celých generácií. Cez cigaretový dym sa predierala vôňa kávy, cez šum hovorov syčanie pary vždy, keď osoba variaca kávu stlačila rúčku kávovaru ako rušňovodič – vtedy sa k susedovi priklonil aj ten, kto to inak nemal v úmysle…

Žena, obsluhujúca kávovar sa považovala za sexuálny symbol, páni na jej adresu radi trúsili poklony, aj keď sa zastavili len na šálku kávy, ktorú vypili postojačky. Na dôvažok ich spomínali s podozrievavou úctou aj príslušníčky starších ročníkov ako niekoho z malej skupiny tých, ktorých legendárny príjem netvorí len štátny plat. Cenu kávy síce bolo potrebné vyúčtovať v pokladni, ale tí, ktorí nechceli takú, čo sa varila z usadeniny, pod pokladničný blok podsunuli jeden alebo dva forinty aj napriek akokoľvek nápadnému nápisu “Uvedomelý pracovník nedáva a neprijíma prepitné!”

Ako plynuli desaťročia, zlepšoval sa výzor espress, ponuka jedál aj nápojov, ale čoraz dokonalejší kávovar zostával v centre. Mládež druhej polovice 90. rokov už nezaujímala táto kategória, legendárne miesta sa zatvárali zo dňa na deň, hrdina dnešných dní trávi svoj čas v puboch…