Olympijský komplex Hellinikon

Zakladateľ moderných olympijských hier barón Pierre de Coubertin vždy rád zdôrazňoval, že “nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa”. V posledných desaťročiach sa však nebojuje len na tratiach, ihriskách, dvorcoch či v bazénoch. Rovnako ostré súboje prebiehajú aj o to, ktorému mestu bude udelené privilégium usporiadať olympijské hry. Príbeh Hellinikonu však ukazuje, že korisť pre víťazov tohto zápolenia nie je vždy taká zlatá, ako sa zdá.

Predchodkyňa modernej olympiády pochádza zo starovekého Grécka a konala sa vždy na tom istom mieste – v Olympii v Élide na západe Peloponézskeho polostrova. Podobne ako moderná verzia, aj staré olympijské hry sa konali každé štyri roky a vznikli z náboženského sviatku na počesť Dia, vládcu gréckych bohov a bohýň. Legenda hovorí, že športy sa do programu pridali v roku 776 pred n. l., keď kuchár menom Koroibos triumfoval v šprintérskych pretekoch na 180 metrov. Vo vojenskej spoločnosti, pre ktorú bola fyzická a atletická zdatnosť znakom vznešenosti a dôležitým atribútom vzdelaného a disciplinovaného človeka, boli však šport a hry často dôležitou súčasťou obradov a rituálov, a to ako duchovných, tak aj občianskych. Olympijských víťazov v starovekom Grécku považovali takmer za bohov, korunovali ich vencami z olivových listov, obdarúvali darmi a ich športové výkony oslavovali veršami básnici ako Pindaros.

Olympijské hry pokračovali aj po dobytí Grécka Rímom v roku 146 pred n. l., dokonca sa rozšírili, keďže sa na nich mohli zúčastniť súťažiaci z celej Rímskej ríše. Poctivosť hier však začala upadať a za vlády rímskeho cisára Neróna utrpel ich morálny kredit vážnu ujmu. V roku 67 sa Nero vyhlásil za víťaza pretekov vozov aj napriek tomu, že pred ich koncom zo svojho voza vypadol. Úplný zánik hier mal napokon na svedomí jeden z Nerónových nástupcov, Theodosius I., ktorý ustanovil kresťanstvo za oficiálne náboženstvo Rímskej ríše. Olympijské hry považoval za nebezpečný prežitok z pohanských čias a v roku 394 nariadil ich zrušenie.

Trvalo vyše 1 500 rokov, kým boli olympijské hry obnovené. Vtipné je, že hnacou silou tejto renesancie bol de Coubertin, francúzsky aristokrat a pedagóg menšieho vzrastu s výraznými fúzmi a silnou vierou v hodnotu organizovaných hier pre spoločnosť, ktorého inšpirovala doktrína označovaná ako “svalnaté kresťanstvo”. Spája sa hlavne s výchovným režimom, ktorý zaviedol v anglickej verejnej škole v Rugby jej obdivovaný riaditeľ Dr. Thomas Arnold. Škola sa v roku 1857 dostala do povedomia širšieho sveta prostredníctvom knihy Tom Brown’s School Days (Školské dni Toma Browna). Napísal ju Thomas Hughes, bývalý žiak z Rugby, a nebol to ani tak román, ako skôr poučný traktát o cnostiach tímových športov a súťažných hier pri vštepovaní dobrého charakteru. Kniha, ktorú de Coubertin po prvý raz čítal vo francúzskom preklade, keď mal dvanásť rokov, mala mať na jeho ďalší život obrovský vplyv. Francúz sa nakoniec vybral na púť do Rugby a navštívil aj Arnoldov hrob v školskej kaplnke. Pri ďalšej návšteve Anglicka v roku 1890 sa však zúčastnil na športovom zjazde v olympijskom štýle v Much Wenlock v grófstve Shropshire, ktorý už tridsať rokov organizoval sociálny reformátor a lekár Dr. William Penny Brookes. Brookes presvedčil de Coubertina, že by sa malo usporiadať nejaké podobné podujatie v skutočne medzinárodnom meradle. Barón sa teda pustil do uskutočňovania tohto sna a na medzinárodnom atletickom kongrese, ktorý zorganizoval o štyri roky neskôr na parížskej Sorbonne, vznikol Medzinárodný olympijský výbor. Kým de Coubertin predpokladal, že sa súťaž obnoví vo francúzskom hlavnom meste, jeho členovia navrhli, aby sa hry vrátili do Grécka, čím by sa vzdala pocta ich pôvodu. Keďže so samotnej Olympie zostali len jej nedávno vykopané ruiny, dejiskom prvých moderných olympijských hier sa v roku 1896 stali Atény. Na podujatí sa zúčastnilo viac ako 60 000 divákov a súťažilo 280 športovcov (ženy sa mohli zúčastniť až o štyri roky neskôr) z 13 krajín.

Trvalo ďalších 108 rokov, kým sa olympijské hry znovu vrátili do Grécka. Atény vtedy tesne porazili Rím a ďalších uchádzačov o usporiadanie olympijských hier v roku 2004 – Kapské Mesto, Štokholm a Buenos Aires. Grécka vláda sa zaviazala, že na mieste bývalého letiska na okraji Atén v štvrti Elliniko vybuduje celý rad najmodernejších športových štadiónov, ktoré by im závidel celý svet. Na projekt vynaložila približne 9 miliárd eur a celé hry stáli krajinu napokon dvojnásobok predpokladaného rozpočtu. V čase konania olympijských hier vládla medzi Grékmi patričná hrdosť – zariadenia boli na vysokej úrovni a vďaka projektu sa výrazne zlepšila aj miestna dopravná infraštruktúra. Národ sa oprávnene tešil zo slávy, ktorú mu priniesla úspešná organizácia takého veľkolepého športového predstavenia, aké si jeho predkovia ani nevedeli predstaviť. Po finančnom krachu v roku 2008, keď sa grécke hospodárstvo zrútilo, sa však mnohí začali zamýšľať nad dlhodobými dôsledkami takýchto nadmerných verejných výdavkov. Krajina totiž nemala dosť peňazí na nákladnú údržbu zariadení, pričom mnohé boli po konci olympiády úplne zbytočné, čo len prisypalo soľ do rán.

Napriek možnému plánu na rekonštrukciu sú zariadenia v areáli vodných športov v Hellinikon vypustené a zaprášené, pričom na terasách, ktoré boli kedysi plné povzbudzujúcich divákov, sa usadila burina. Softbalový štadión a ihrisko na plážový volejbal ponúkajú podobný obraz zanedbanosti a rozkladu. Všetky športoviská nápadne pripomínajú oveľa staršie ruiny v samotnej Olympii, kde sa v roku 2004 na zvyškoch antického štadióna konala súťaž vo vrhu guľou. Aj ten je odvtedy opäť opustený. Olympijské hry však boli vždy o triumfoch a tragédiách. De Coubertin zomrel v roku 1937 prakticky bez peňazí a Medzinárodný olympijský výbor, ktorý pomáhal vytvoriť, ho odsunul na vedľajšiu koľaj. Pravdou totiž je, že v každej poriadnej hre sú vždy aj porazení.