Záliv Chesepeake Bay, 320 kilometrov dlhý estuár, ktorý sa tiahne od Havre de Grace v Marylande po Norfolk vo Virgínii, už veľakrát dokázal, aký vie byť zradný. V jeho vodách stroskotalo nespočetné množstvo plavidiel, od kanoe domorodých Američanov cez britské plachetnice dovážajúce čaj až po bojové lode z občianskej vojny a dnešné moderné člny pobrežnej stráže. Záliv je väčšinou plytký, ale na niektorých miestach dosahuje hĺbku až 18 metrov. Posledných sto rokov má však oveľa ničivejší vplyv pobrežná erózia, ktorá spolu so stúpajúcim prílivom devastuje časti Marylandu, kedysi miestnymi považované za skvelé miesto na život.

Keď v júni 1608 priplával do Chesapeake Bay anglický kolonista kapitán John Smith, v prvom rade zúfalo hľadal jedlo pre svoju posádku, no popri tom sa mu podarilo celkom slušne zmapovať celý záliv a zaznamenať aj množstvo ostrovov, ktoré sa v ňom nachádzali. Jedným z nich bol Hollandov ostrov. Pol druha kilometra dlhý ostrov s rozlohou asi štyri štvorcové kilometre, ležiaci vyše deväť kilometrov od pobrežia, osídlili koncom 17. storočia prisťahovalci, ktorí sem prišli zväčša z Cornwallu v juhozápadnom Anglicku. Pomenovali ho po jednom z prvých obyvateľov Danielovi Hollandovi (nie po európskej krajine známej svojimi priehradami a odvodňovacím systémom). Názov sa dnes zdá byť silno ironický, keďže od roku 2013 sa Hollandov ostrov nachádza takmer celý pod vodou. Predtým však istý Stephen White takmer dvadsať rokov statočne bojoval – hoci napokon zbytočne -, aby uchránil posledný stojaci dom a dva cintoríny pred nemilosrdnými vodami, ktoré z ostrova odhrýzali čoraz viac. White bol príliš mladý na to, aby videl Hollandov ostrov v jeho najlepších rokoch na konci 19. storočia. Začiatkom 20. storočia lemovalo východné aj západné hrebene 60 domov a na ostrove bývalo dovedna 360 obyvateľov. Patrilo medzi nich 620 detí, pre ktoré zriadili školu a dokonca aj obchod so sladkosťami. Bol tu obchod so zmiešaným tovarom, kostol s vlastným pastorom, lekár a spoločenský klub Red Man’s – centrum spoločenského života ostrova. Komunita mala dokonca aj vlastný bejzbalový tím, ktorý zvykol cestovať na pevninu na zápasy. Väčšinu obyvateľov živili miestne vody a obchod s ustricami, krabmi a mušľami. Ten prosperoval aj vďaka predĺženiu pennsylvánskej železnice, ktorú v roku 1866 priviedli až po mesto Crisfield ležiace na brehu prielivu Tangier. Názov zálivu Chesapeake, mimochodom, pochádza z algonkinského výrazu pre “veľký záliv kôrovcov”, ktorými je Maryland známy dodnes.

Hojnosť úlovkov bola síce pevným základom života rybárskej komunity Hollandovho ostrova, ale jej skutočné základy až také pevné neboli. Tak ako množstvo iných ostrovov v zálive, aj Hollandov ostrov tvorili skôr nánosy bahna a ílu než pevná hornina. Do roku 1915 už postupovala erózia takým znepokojivým tempom, že ľudia začali ostrov opúšťať. Väčšina rozobrala svoje domovy z dosák a kúsok po kúsku ich previezla na suchšiu pevninu, kde ich znovu postavila. V priebehu pätnástich rokov ostali na ostrove bývať už len pelikány, volavky a rybáre. Naďalej sem však chodieval správca, ktorý sa staral o niekoľko zvyšných opustených domov a cintoríny. V štyridsiatych rokoch 20. storočia, keď bol White ešte malý chlapec, vykonával túto úlohu jeho strýko. White ho pri cestách na ostrov veľmi rád sprevádzal, a kým strýko opravoval rozpadávajúce sa domy a zbieral odpadky a naplavené drevo, chlapec sa hral na Robinsona Crusoe.

Keď White vyrástol, odsťahoval sa a prešli celé desaťročia, kým znovu prišiel na Holland. Pôvodne pracoval ako marylandský lodník, neskôr sa z neho stal metodistický pastor. Na dôchodku si kúpil loď a v roku 1989 prišiel na ostrov, na ktorý celé roky s láskou spomínal. Po vylodení miesto sotva spoznal; otriaslo ním, aká veľká časť ostrov zmizla. Ostal tu len jediný poschodový dom z osemdesiatych rokov 19. storočia, a aj ten už výrazne spustošili prírodné živly. Ohromene sa vybral k jednému z dvoch premočených cintorínov a naďabil na zlomený pomník ležiaci na zemi. Patril dievčaťu menom Effie Wilsonová, ktoré zomrelo v roku 1893 vo veku len trinásť rokov. Bol na ňom vyrytý nápis: “Nezabudnite na mňa, to jediné žiadam, nič viac by som žiadať nemohla.” Keď to White videl, vyhŕkli mu slzy, a na tom mieste si prisahal, že urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby ostrov Holland zachránil.

Pustil sa teda do práce, loboval na úradoch, oslovoval politikov a napokon odkúpil dom a väčšinu zeme za 70 000 dolárov. So svojou ženou Diane trávil na ostrove takmer každý víkend a snažil sa zahnať neúprosný príliv. Spoločne vybudovali drevené vlnolamy, ukladali vrecia s pieskom a vlastnoručne premiestnili na breh dohromady až 23 ton skál. Ani to však nestačilo. More si našlo cestu, a keď sa v roku 2003 oblasťou prehnal hurikán Isabel, strhol viac ako polovicu stromov na ostrove a poslednú stavbu narušil ešte viac. Niektoré média si Whitea doberali a nazývali ho Sizyfom z Dorchester Country, čím chceli naznačiť, že Maryland tak či tak príde každý rok vplyvom erózie o kilometer štvorcový pobrežia. On sa však odmietal vzdať. V roku 2010 vážne ochorel a v októbri toho istého roka sa posledný dom na ostrove, ktorý už viac nedokázal vzdorovať živlom, zrútil. V priebehu nasledujúcich mesiacov ho vody zálivu nadobro pohltili a to málo, čo dnes z ostrova ostalo, pri vysokom prílive úplne mizne pod vodou.