Detský raj na najsmutnejšom mieste na svete

Homérov epos Odysea približne z roku 700 pred našim letopočtom popisuje Odysseovu cestu z trójskej vojny domov. Plaví sa okolo ostrova Ógygia, na ktorom žije nymfa Kalypsó, dcéra titána Atlanta. Potom čo Odyseova loď v búrke stroskotá, vezme ho nymfa do zajatia a po sedem rokov ho väzní a prehovára ku svadbe.

Medzi historikmi panuje zhoda, že Odysea je obecne založená na skutočných udalostiach a že bájnu Ógygiu môžeme stotožniť s ostrovčekom Sazan v južnej časti Jadranského mora. Slabinou teórie je však fakt, že sa na Sazan nevyskytuje žiaden zdroj vody. Ako tu mohla prežiť samotná nymfa, navyše ešte v spoločnosti náročného Odysea, zostáva záhadou.

I keď je ostrov suchý, a tým pádom i neúrodný, nebol nikdy neobývaný. Už dávno pred našim letopočtom ho osídlili piráti – možná len triezvejší termín pre nymfu -, neskôr ho ovládali veľmoci ako Turecko, Grécko a Anglicko, a opakovane taktiež Taliansko. Jeho poloha u Valonského zálivu – dnešného Vlorského zálivu v Albánsku – umožňovala plne kontrolovať lodnú dopravu Otrantským prielivom, čo z neho urobilo Gibraltar Jadranského mora.

V roku 1914 ostrov strážil asi tucet zle vyzbrojených gréckych vojakov. Keď sa tu jedného októbrového večera vylodili jednotky talianských bersaglierov v modrých uniformách ozdobených perím, vzdali sa Gréci bez boja. Nedostatok pitnej vody zapríčinil, že invázia rýchlo pokračovala na pevninu, kde vojaci obsadili prístavné mesto Valona – dnešné Vlora. Valonu Albánci znovu dobili v roku 1920 a Taliani na Sazan museli v nasledujúcich rokoch ďakovať za nechutnú vodu, ktorú im v sudoch privážali z poloostrova Salento, tvoriaceho podpätok talianskej topánky.

Sazan sa rozkladá asi na šiestich kilometroch štvorcových a vystupuje z more ako chrbát dvojhrbej ťavy, ktorej hrby dosahujú výšku niečo cez tri sto metrov. Na západe sa do Otrantského prieplavu noria strmé útesy, zatiaľ čo východné pobrežie smerom k Albánsku klesá voľnejšie a tvorí ju úzka kamenitá pláž nachádzajúca sa medzi dvoma plytkými zátokami. Ako najvýhodnejšie pre vybudovanie móla a prístaviska bola vybraná severná zátoka Svätého Mikuláša.

Zakrátko tu zriadili námornú základňu, najprv len s malými torpédovými člnmi. Potom čo sa Mussolini dostal v roku 1922 k moci a v štýle Rímskej ríše prehlásil Stredozemné more za Mare monstrum, posilnil základňu flotilou ponoriek, ktoré považoval za rozhodujúcu súčasť celej stratégie.

Rina Duranteová to však videla celkom inak. Na ostrov sa presťahovala ako trojročná, spolu s matkou, otcom a troma sestrami a medzi 1500 vojakmi tak boli jedinými civilistami. Otec pôsobil ako veliaci dôstojník a rodina sa usadila v domčeku na vrchole južného pahorku, ďaleko od vojenskej základne. Podľa vlastných slov žila v izolácii, ako v príbehu vystrihnutom z červenej knižnice.

Rina Duranteová sa neskôr stala známou novinárkou a spisovateľkou, ako socialistka a feministka sympatizovala so študentskými búrkami v roku 1968. Neustále sa vracala ku svojim spomienkam na detstvo na ostrove, v lete celom žltom vďaka kvetom prútnatca, takže vyzeral “ako hruda zlata v azúrovom mori”.

Spomína na bohatý, hoci nie príliš rozmanitý zvierací život – hnedú krátkonožku, jaštericu dalmatskou a zelenú jaštericu balkánsku, málokedy dlhšie než dvadsať centimetrov. Spomína na chlpatú mačku, ktorú dostala od jedného námorníka a nakoniec si ju cez otcové silné protesty mohla ponechať. Spomína na sesterskú lásku, výlety za kúpaním a potápaním v mori.

Rina Sazan milovala, i keď ho rodina nakoniec musela opustiť po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939.

Od roku 1943 okupovali ostrov nemecké jednotky, nasledujúci rok ho dobili Albánci a premenovali z talianskeho Saseno na Sazan.

V priebehu prvých rokov studenej vojny vybudovalo sovietske námorníctvo na ostrove vysunutú základňu ponoriek. Neskôr sa činnosť ešte rozšírila o továreň na výrobu biologických a chemických zbraní. Po náhlom ochladení vzťahov medzi Albánskom a Sovietskym zväzom základňu v roku 1961 zrušili. O prevádzku zariadení na ostrove sa potom s podporou Číny starali niekoľko rokov sami Albánci.

Dnes je mólo v zátoke Svätého Mikuláša v rámci spolupráce medzi Albánskom a Talianskom využívané ako základňa pobrežnej stráže. Na vrchole najbližšieho pahorku sa nachádzajú zbytky vyblednutých žltých funkcionalistických budov pôvodnej základne, tu a tam taktiež omnoho zachovalejšie exempláre špeciálne postavených albánskych bunkrov, ktoré sa v tisícoch nachádzajú na pevnine. A okolo sú pravidelne rozosiate hromady zhrdzaveného železa a plynových masiek ako pripomienka sovietskych experimentov.

Ostrov sa zdá byť čím ďalej suchší a najskôr bude ešte horšie. Prognózy predpovedajú pre južnú časť Jadranského mora veľký úbytok zrážok. Zároveň má v priebehu tohto storočia dôjsť k zvýšeniu priemernej teploty minimálne o päť stupňov. Sazan sa skoro premení v oblak prachu. To by možno nebol problém pre gréckych bohov, a už vôbec nie pre Rinu Duranteovú, ktorá si viac ako kto iný priala ostrov znovu vidieť. Opakovane sa tam pokúšala dostať i po páde železnej opony avšak jej žiadosť z dôvodu vojenského využitia ostrova vždy zamietli.

Niekoľko rokov po Rininej smrti sa Catarine Gerardiovej, spisovateľke, filmárke a Rininej blízkej priateľke, podarilo získať povolenie ku vstupu. Vzala so sebou filmový štáb a natočené zábery použila v dokumente o Rininom detstve.

Do septembra 2017 bol ostrov Sazan vojenskou základňou a prístupný iba obmedzenému množstvu ľudí. Potom však albánska vláda oznámila, že ostrov bude otvorený pre turistov. Dnes je ostrov Sazan prístupný turistom, ktorí sa môžu zoznámiť s jeho bohatou históriou a nádhernou prírodou. Tí, ktorí ho navštívia, majú možnosť objaviť zvyšky bunkrov a vojenských zariadení, ktoré sú stále prítomné na ostrove. Zároveň môžu prechádzať po pobreží, obdivovať panorámu a relaxovať na pláži. Otvorenie ostrova pre verejnosť prinieslo novú kapitolu v jeho dlhej histórii a umožnilo ľuďom objaviť jeho mnoho tvárí, od vojenskej stratégie až po prírodnú krásu.