Podchod Crystal Palace

Podchody sú zo svojej podstaty priestory medzi dvoma miestami. Zvyčajne sú skôr účelným prostriedkom, ako sa dostať z bodu A do bodu B, než samotným cieľom. Často predstavujú funkčnosť v tej najskromnejšej podobe ako prosté betonové podzemné koridory pre peších. Priestory, ktoré dnes vďaka svojej prázdnote pôsobia takmer exoticky, sú zároveň pripomienkou obdobia povojnového urbanizmu, keď bol chodec často, podobne ako Persefona, vyhnaný do podsvetia, aby napomohol rýchlejšiemu prejazdu vozidiel poháňaných benzínom nad zemou. Aj podchod Crystal Palace mal byť čiastočne obeťou prechodu od železnice k cestám. Dokončili ho v roku 1865 a spolu s novou železničnou stanicou High Level mal slúžiť len jedinému účelu – umožniť cestujúcim z prvej triedy priamy a pohodlný presun zo stanice priamo do Crystal Palace.

Crystal Palace (ako ho pokrstil časopis Punch), čiže Krištáľový palác, bol takou Popoluškinou črievičkou medzi budovami. Za návrhom tohto skvostu z prefabrikovaných modulovaných skiel a liatinových stĺpov stál záhradník, inžinier a architekt Joseph Paxton, pričom ho pôvodne postavili v roku 1851 v Hyde Parku pri príležitosti Veľkej výstavy. Tento veľtrh medzinárodného obchodu a priemyslu bol projektom princa Alberta a pod sklenou strechou Paxtonovej veľkolepej haly sa vystavovalo viac ako 15 000 exponátov z vyše štyridsiatich krajín vrátane diamantu Koh-i-Noor a prvého plynového sporáka. Po skončení výstavy však celú stavbu rozobrali a presunuli na juh do ešte stále prevažne vidieckeho Norwoodu, kde ju znovu zmontovali, zväčšili o ďalšiu polovicu a premenili na klenot koh-i-noorovských rozmerov v centre nového zábavného parku. Park, ktorý si vyslúžil prezývku “ilustrovaná encyklopédia”, otvorili v roku 1854 ako odpočinkové miesto vyššej úrovne. Boli v ňo záhrady s fontánami, maketa egyptského dvora v životnej veľkosti so sarkofágmi odliatymi z pravých artefaktov, ktoré má v držbe Britské múzeum, s replikami dinosaurov v životnej veľkosti potulujúcimi sa po upravenej zeleni. Medzi jeho vybrané atrakcie patrila najmä široká ponuka koncertov klasickej hudby a séria festivalov venovaných Händelovej hudbe, ktorú sa tu konali až do dvadsiatych rokov 20. storočia. Čestné miesto v hlavnej sále mal aj masívny organ so štyrmi klaviatúrami pomenovaný na počesť tohto nemeckého skladateľa, ktorý zhotovili londýnski výrobcovia nástrojov Gray a Davison.

Jedným z dôvodov, prečo si Paxton a jeho podporovatelia vybrali toto miesto za nové sídlo paláca, bol fakt, že neďaleko už viedla železničná trať spoločnosti London, Brighton and South Coast Railway. Na kraji parku preto postavili stanicu , ktorá bola spočiatku napojená na sieť prostredníctvom krátkej odbočky do stanice Sydenham cez Penge Woods. Do roku 1860 už na stanicu Crystal Palace pravidelne premávali vlaky z Victoria Station a West Endu, ale návštevníkov vysadili pod strmým, 450 metrov dlhým stúpaním, ktoré museli zdolať, ak sa chceli dostať k samotnému palácu. Železničná spoločnosť London, Chatham and Dover Railway vycítila príležitosť, predĺžila odbočku z Peckham Rye a umiestnila svoju stanicu High Level Station hneď vedľa Crystal Palace Parade na západnej strane parku Dulwich, čím cestujúcim skrátila cestu do kopca. Koncová stanica, na ktorej sa nachádzali štyri koľaje, bola extravagantná budova z červených terakotových tehál so štyrmi vežičkami a strechou zo skla a železa. Zrodila sa na rysovacej doske Edwarda Middletona Barryho, syna Charlesa Barryho (architekta, ktorý mal spolu s Augustom Puginom na svedomí Westminsterský palác a jeho hodinovú vežu Big Ben). Pod promenádou Crystal Palace Parade viedol podchod, ktorý podľa miestneho historika Alana R. Warwicka “pripomínal hrobku nejakého faraónu”. Nie div, klenutý podchod z krémovo-červených tehál inšpirovaný byzantskou architektúrou bol takmer taký veľkolepý ako samotný palác. Bol to exkluzívny koridor pre cestujúcich z prvej triedy, ktorí si vybrali do Paxtonovho skleného zábavného centra.

Návrh podchodu sa spočiatku pripisoval Edwardovi Barrymu, neskôr ho však noviny Illustrated London News pripísali jeho staršiemu bratovi Charlesovi juniorovi, ktorý navrhol Dulwich College a jeho park. Autorstvo je však naďalej sporné. Nepodarilo sa s istotou dokázať ani často opakovanú historku, že veľkolepé tehlové murivo bolo dielom “staviteľov katedrál z Talianska”, ktorých zručnosti ďaleko prevyšovali zručnosti domácich murárov. Nech už ho vymyslel a postavil ktokoľvek, jeho užitočnosť rapídne poklesla po tom, ako 30. novembra 1936 zachvátil Krištáľový palác oheň – požiar, ktorý nedokázalo uhasiť 500 hasičov a 90 vozidiel, a tragédia, ktorú Winston Churchill označil za “koniec jedného veku”. Počas druhej svetovej vojny, keď zámerne zničili dve neoklasicistické vodné veže v parku (dielo Isambarda Brundela) v obave, že by mohli slúžiť ako navigačné majáky pre nepriateľské bombardéry, bola stanica zatvorená, ale podchod sa naďalej požíval ako protiletecký kryt. Keď stanicu po vojne opäť otvorili, padla klesajúca návštevnosť takmer na dno. V roku 1954 ju zatvorili a predpokladalo sa, že obyvatelia, ktorí nevyužívali iné stanice v štvrti, budú teraz dochádzať po ceste.

Stanicu a koľaje čoskoro zlikvidovala nová zástavba, ale podchod dostal milosť a od roku 1972 je zapísaný na zozname pamiatok II. stupňa. Zamurovali ho, aby zabránili vandalizmu, a jeho viktoriánska veľkoleposť ostala akoby visieť v prázdnote, bez stanice aj bez paláca, ktorým mala slúžiť. Aj keď sa podchod sprístupňuje verejnosti iba zriedkavo, je v relatívne dobrom stave a v roku 1996 dokonca poslúžil ako kulisa k videoklipu skupiny Chemical Borthers. Od roku 2010 má vlastnú miestnu skupinu priateľov, ktorí hľadajú spôsoby, ako zlepšiť prístup k jeho podzemnej kráse.