Port Royal

O Port Royal sa píše, že je to “neobyčajne obyčajné malé mestečko”. Jeho obyčajnosť je neobyčajná najmä pre to, aký bol kedysi veľkolepý. Hoci ani slovo veľkolepý dostatočne nevystihuje, čím bola táto ospalá rybárska dedinka s 1 600 obyvateľmi, ležiaca na piesočnatom výbežku pri ústí Kingstonskej zátoky, kedysi taká známa, či skôr neslávne známa.

Trochu nám napovie meno miestneho hotela Morgan’s Harbour. Toto nóbl zariadenie hostí tých niekoľko turistov, ktorí sem prídu buď pre možnosti rybolovu jedinečných plachetníkov, alebo preto, aby si pozreli pozostatky Port Royal z čias, keď ho kapitán Henry Morgan nazýval svojím domovom. Morgan bol waleský farmár, z ktorého sa stal nemilosrdný korzár. Vyplienil Panamu a prepadával španielske kolónie v Amerike, až kým ho nepasovali za rytiera a nespravili z neho zástupcu guvernéra Jamajky.

V tom čase, na konci 17. storočia, ľudia opisovali Port Royal rôzne, ale rozhodne to neboli lichotivé prívlastky. Či už to bolo “hnojisko vesmíru” alebo “najskazenejšie mesto na svete”, ani jedna z týchto prezývok neopisovala miesto, ktoré by bolo útulným domovom, kde by chcel človek po celom dni poctivej práce skloniť hlavu. Niet sa však čomu diviť. Britský Port Royal bol totiž rajom pirátov, v ktorom mohli títo zjazvení a opálení morskí vlci s poďobanými tvárami bez problémov vyložiť korisť ulúpenú zo španielskych galér. Následne mohli využiť pohostinnosť miestnych krčiem a nevestincov, ktoré tvorili údajne až štvrtinu všetkých budov v meste.

Táto bezbožná karibská Sodoma bola priamym, hoci neúmyselným dôsledkom takzvanej kampane Western Design Olivera Cromwella. V rámci tohto odvážneho nápadu, ktorý si lord protektor vysníval hneď po svojom víťazstve nad katolíckym Írskom, chcel rozšíriť anglický parlamentný protestantizmus do Ameriky tak, že sa zmocní teritórií v Západnej Indii patriacich pápežskému Španielsku. V roku 1654 vyslal obrovskú armádu pod vedením admirála Williama Penna a generála Roberta Venablesa, vrchých veliteľov námorníctva a armády, aby pre Birtániu získali Hispaniolu (dnešné Haiti). V Santo Domingu však Španieli ich útok odrazili a Briti sa museli 10. mája 1655 potupne stiahnuť do Kingstonskej zátoky. Penn s Venablesom sa báli vrátiť k lordovi protektorovi s prázdnymi rukami, a tak sa rozhodli z pomsty prepadnúť aspoň oveľa redšie obývanú a menej chránenú Jamajku. Najprv to brali ako akúsi cenu útechy, no keď Španielov porazili, začali si vyčerpaní a dyzentériou sužovaní Angličania upevňovať svoju pozíciu na ostrove. Na najzápadnejšom výbežku pieskovej ostrohy, ktorá vytvárala prirodzený prístav, postavili obrannú kamennú pevnosť, ktorú pomenovali po Cromwellovi.

Angličania to miesto poznali ako mys Cagway, Španieli ho využívali na opravy lodí počas odlivu, no ešte predtým ho po stáročia využíval domorodý kmeň Tainov ako rybársky prístav. Tainovia, pôvodní obyvatelia Jamajky pri stretoch so Španielmi, ktorí na ostrov dorazili prvýkrát v roku 1494 s Krištofom Kolumbom, trpeli dvojnásobne. Stovky z nich conquistardori povraždili mečmi a mušketami a zvyšok zotročili. Okrem priameho fyzického násilia však Tainovia museli čeliť aj bežným európskym chorobám, proti ktorým nemali žiadnu imunitu. Následný nedostatok domorodého obyvateľstva, ktoré by mohli Španieli vykorisťovať na ťažkú prácu, potom vyústil do masového dovozu zotročených Afričanov. Po Španieloch v dovoze otrokov na Jamajku pokračovali aj Briti.

Počas prvých rokov sa anglická kolónia snažila hlavne udržať kontrolu nad ostrovom. V roku 1657 sa už väčšina pôvodnej flotili vrátila a mnohé z plavidiel, ktoré ostali, by sa rozhodne nedali použiť v boji. Guvernér Edward D’Oyley sa bál, že by sa Španieli mohli pokúsiť získať Jamajku späť, a preto sa rozhodol obrátiť s prosbou o pomoc na dosť nezvyčajných ľudí. Vedel, že na severnom pobreží Hispanioly a na ostrove Tortuga sú poschovávaní anglickí a fancúzski piráti, ktorí číhali na španielske lode plaviace sa cez Windwardský prieliv medzi Kubou a dnešným Haiti. Pozval ich, aby prišli na Jamajku a usadili sa v Pointe.

Ostrov ležiaci v srdci Karibiku mal skvelú polohu a ľahko sa z neho prepadávali španielske lode plné pokladov (zlata, korenín, tabaku a dreva), ktoré smerovali z kolónií späť do Cádizu. Takto vznikla nepísaná dohoda, podľa ktorej mali piráti podať pomocnú ruku námorníctvu a za to tu mohli legálne odpredať svoju korisť ulúpenú nepriateľským (španielskym) lodiam. To všetko sa dialo pod dohľadom pochybného koristného súdneho systému, ktorý nad takýmito obchodmi privieral oči, keďže sa vďaka nim plnili koloniálne pokladnice. Okrem toho D’Oyley udeľoval pirátom licencie a povolenia na to, aby podnikali prepady nepriateľských plavidiel a území. Dal im k dispozícii prístav, v ktorom mohli opravovať svoje lode, plátať vlajky s lebkami a prekríženými hnátmi a dopĺňať zásoby pre ďalšie lúpežné výpravy. V okolí mesta sa začala rozrastať ponuka služieb, väčšinou v súvislosti s omamnými látkami a potenciálne infekčnými kratochvíľami, na ktoré mohli míňať svoje nepoctivo zarobené peniaze.

Boli, pravdaže, aj situácie, keď sa pirátom slovami jedného historika “nechcelo rozlišovať medzi nepriateľskými a anglickými loďami, najmä pri vyhliadke na slušnú korisť.” Okrem toho D’Oyley nemal ktovieakú záruku, že keby naozaj išlo do tuhého a Španieli by v plnej sile zaútočili, tak by piráti pri prvej príležitosti nerozvinuli plachty a neodplávali do západu slnka s fľašou rumu v ruke a veselým popevkom na perách. Predsa sa však zdalo, že ich prítomnosť na ostrove odrádzala prípadné gerilové akcie zo strany tých Španielov a ich sympatizantov, ktorí ešte ostali na ostrove. Bránilo to tiež náhlej invázii na ostrov a na dlhý čas zabezpečilo budúcnosť kolónie, či už v dobrom alebo v zlom.

Prítomnosť pirátov na Jamajke ovplyvňovala aj obchod. Istý statkár sa v roku 1669 posťažoval, že sa obchodovalo “hlavne s peniazmi šperkami a ďalšími predmetmi, ktoré priniesli korzári”. Ľudia ako on sa však snažili o udržateľnejšiu budúcnosť ostrova založenú na poľnohospodárstve. To sa postupne začalo dostávať do popredia vďaka stabilným výnosom z pestovania cukrovej trstiny, pri ktorom sa využívala otrocká práca. Príjmy rýchlo rástli a čoskoro prevýšili aj ľahko zarobené peniaze z nepravidelných námorných lúpeži. Na geopolitické vzťahy Jamajky malo zase veľký vplyv obnovenie anglickej monarchie a korunovácia Karola II., po ktorej pevnosť Fort Cromwell rýchlo premenovali na Fort Charles a z Pointu sa stal Port Royal. Zlepšenie vzťahov so Španielskom malo španielskym lodiam v Karibiku priniesť ochranu pred lúpežnými britskými korzármi, no rýchlo sa ukázalo, že piráti si z citlivých diplomatických vzťahov ťažkú hlavu nerobia a krehký mier jednoducho nerešpektovali.

Napokon žiarivú slávu Port Royal sťaby zhýralého hlavného mesta Karibiku ukončilo zemetrasenie, ktoré veriaci obyvatelia vnímali ako božie znamenie.

V stredu 7. júna 1692 celou Jamajkou otriasli silné záchvevy. Najtvrdšie však zasiahli práve Port Royahl. Zem popraskala a ulicami mesta sa prehnala vlna, ktorá zmietla celé budovy. Kostol vo východnej časti sa rozpadol a zmizol v mori, ako keď sa vrecúško cukru nasype do kávy.

Istý svedok opísal katastrofu takto: “Piesok v uliciach sa vzpínal ako morské vlny, zdvíhal do vzduchu všetkých ľudí, čo na ňom stáli, a okamžite mizol v jamách. V tom istom okamihu sa prihnala veľká voda a zmietla všetko, čo jej stálo v ceste. Niektorí sa držali klád a trámov domov, iných našli v piesku, keď opadla voda, s roztiahnutými rukami a nohami.”

Kým na zvyšku ostrova zomrelo len päťdesiat ľudí, v Port Royal si zemetrasenie vyžiadalo životy až 2 000 zo 6 000 obyvateľov mesta. Mnohí z tých, čo prežili, navyše prišli o strechu nad hlavou a pitnú vodu. Ďalších 2 000 ľudí preto následne umrelo na horúčky a choroby. Keďže pri zemetrasení popraskala aj zem na cintoríne, prívalová voda vyplavila z hrobov mŕtvoly v rôznom štádiu rozkladu, čo rozhodne nepridalo na hygiene tých, ktorí katastrofu prežili.

Port Royal, z ktorého ostalo len 10 hektárov, vystavali nanovo, avšak na oveľa menšej ploche. Novovznikajúci Kingston ho navyše pripravil o titul hlavného mesta obchodu a politiku. V januári 1703 prišlo ďalšie nešťastie, keď sa mestom prehnal požiar a spálil prakticky všetko okrem pevnosti, 28. augusta 1712 sa zas prihnal hurikán, ktorý poškodil väčšinu lodí v prístave, a smrteľnú ranu zasadila mestu “strašlivá búrka”, ktorá dorazila 28. augusta 1722, “rozpoltila pevnosť”, “zrovnala so zemou kostol a dve tretiny mesta” a zabila 400 ľudí.

Po tejto udalosti sa z Port Royal stala britská námorná základňa, ktorá pretrvala až do 20. storočia. Jeden čas jej dokonca velil mladý Horatio Nelson. Kúsok od zálivu a ani nie tak hlboko pod hladinou však stále ležia ulice a budovy, v ktorých sa piráti spíjali do nemoty a utrácali aj 3 000 dublonov za večer. Okrem toho sa predpokladá, že v bahne na dne tmavých hlbín okolitého oceánu odpočíva najväčšia zbierka lodných vrakov na svete. Niektoré z lodí tam ležia aj preto, lebo sa pred tristo rokmi odmietli vzdať svojho drahocenného nákladu. Postupne ich vyťahujú nad hladinu aj s dávnymi predmetmi, ktoré svedčia o tom, že Port Royal bol kedysi naozaj mimoriadnym mestom.