Psychiatrická liečebňa vo Volterra

Múry, ktoré obklopovali takmer všetky prvé mestá ľudstva, sa vztyčovali predovšetkým ako obrana proti vstupu votrelcov. Časti opevnenia, ktoré obklopujú Volterra v provincii Pisa v Toskánsku, pochádzajú z 5. a 4. storočia pred n. l., keď bolo toto malebné mesto na vrchole kopca významným etruským sídlom s obhospodarovanými poľami, lomom na alabaster a ozdobnými fontánami a kúpeľmi. Múr však môže slúžiť aj na to, aby zabránil ľuďom odísť. Hradby Volterra poslúžili aj tomuto účelu, keď v nich osemdesiatych rokoch 19. storočia zriadili ústav učený na väznenie duševne chorých. Ústav bol pôvodne považovaný za akýsi maják v starostlivosti o duševne chorých, no neskôr sa stal neslávne známym pre neľudské zaobchádzanie s pacientmi.

Založili ho v roku 1888 a vznikol z charitatívneho hospicu pre chudobných, ktorý sídlil v inom opevnenom zariadení – bývalom kláštore San Girolamo. V roku 1900 za jeho riaditeľa vymenovali pokrokového psychiatra Luigiho Scabiu. Scabia sa rozhodol premeniť hospic na špecializované psychiatrické zariadenie a aktívne vyhľadával pacientov z celej provincie; počet obyvateľov Volterra sa počas jeho pôsobenia zvýšil z približne 280 na 1 900 a v roku 1939 dosiahol najvyšší počet takmer 5 000. Na zabezpečenie potrieb takého množstva nových pacientov postavili nový súbor ubytovacích blokov, prepojených sieťou vnútorných ciest. Nazývali sa pavilóny a dostali mená po takých popredných intelektuálnych osobnostiach medicíny, ako boli Krafft-Ebing, Charcot, Kraepelin a Ferri.

Hlavnou Scabiovou myšlienkou bolo, aby chovanci žili čo najnezávislejšie a aby ústav vyzeral a fungoval ako sebestačná dedina, na ktorej údržbe a chode sa podieľajú aj pacienti. Ústav mal preto aj vlastný vodovod a generátor elektrickej energie, drevársku dielňu, kováčsku vyhňu, skláreň, pec na pálenie tehál, pekáreň, obchod, záhrady a farmu s husami a králikmi. Chovanci pracovali v práčovni a kuchyni, starali sa o záhradu a pomáhali pri stavebných projektoch a dokonca aj pri niektorých miestnych vykopávkach starovekej architektúry. Každoročne sa konali aj koncertné večierky s vystúpeniami zamestnancov a pacientov. V roku 1933 bola zavedená miestna mena, vďaka ktorej mohli chovanci zarábať. Nasledujúci rok však Scabia odišiel do dôchodku a krátko nato zomrel. Na vlastnú žiadosť ho pochovali na cintoríne ústavu spolu s tými, o ktorých sa s takou vervou staral.

Za jeho vedenia nebolo všetko také jednoduché a skvelé, ako by sa mohlo zdať. Scabiovi nástupcovia si však osvojili oveľa prísnejší, niekto by mohol povedať, že až brutálny prístup k liečbe. No treba poznamenať, že čelili vážnym problémom s prekročením kapacít, keďže sa počet chovancov zdvojnásobil a ústav sa rozrástol na jeden z najväčších v Taliansku. Symptómy chovancov sa často riešili obmedzovaním osobnej slobody, na chodbách hliadkovali sestry, ktoré pôsobili skôr ako dozorkyne, a atmosféra vo Volterra v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa prirovnávala viac k väznici ako k nemocnici. Po traumách z druhej svetovej vojny sa jednotlivci, ktorí neboli schopní dodržiavať sexuálne, morálne alebo politické štandardy spoločnosti, prípadne trpeli miernymi formami depresie, klasifikovali ako devianti alebo delikventi. Zaradili ich do systému duševného zdravia a mali len málo príležitostí spochybniť svoju diagnózu.

Farmakologické riešenia duševného zdravia boli ešte len v plienkach. Existovali len ťažké sedatíva, ktoré sa zrejme podávali skôr na uľahčenie práce personálu, ako pre dlhodobé zlepšenie stavu pacientov. Bežne sa tu vykonávali rôzne hrôzostrašné procedúry ako inzulínová kóma či elektrošoková terapia, rovnako ako v nespočetných podobných zariadeniach v Európe a Amerike v tomto období. Ku krutosti však prispievalo aj to, že mnohých chovancov pripravili o akýkoľvek kontakt s vonkajším svetom. Listy, ktoré usilovne písali rodinám, ošetrovatelia nikdy neodoslali a namiesto toho ich jednoducho založili medzi nemocničné záznamy.

V roku 1978 ústav, našťastie, zatvorili. Taliansko totiž prijalo takzvaný Basagliov zákon pomenovaný podľa reformného psychiatra Franca Basagliu, ktorý viedol kampaň proti represii a zadržiavaniu duševne chorých v takýchto zastaraných zariadeniach.

Budova starého ústavu naďalej stojí v tieni stromov za múrom, ktorý dlho zastieral pohľad na hrôzy, čo sa v ňom odohrávali. Dodnes z nej mrazí viac než z iných, oveľa starobylejších ruín Volterra. Obzvlášť pôsobivé sú pozostatky zvláštnej sekvencie figurálnych obrazov a básní, ktoré do stien vyryl Oreste Fernando Nannetti, pacient, ktorého v roku 1958 premiestnili do zabezpečeného oddelenia nemocnice, kde zostal nasledujúcich štrnásť rokov. Rytiny vytvoril sponou svojho opaska a neskôr za ne dokonca dostal občianske vyznamenanie za zásluhy. Sú však v zlom stave a hrozí, že sa navždy stratia, pretože omietka praská a odlupuje sa.