Timbuktu

Oxfordský slovník angličtiny pri hesle Timbuktu ponúka vysvetlenie, že ide o mesto na severe Mali, a dodáva, že sa toto meno často používa v súvislosti s odľahlým alebo veľmi vzdialeným miestom. Ten krik by bolo počuť odtiaľto až do Timbuktu, uvádza príklad.

Asociácia s niečím, čo je veľmi ďaleko, pochádza z 30. rokov 19. storočia, keď európski cestovatelia konečne dorazili do tohto odľahlého mesta na južnom okraji Sahary. Okrem povesti nedostupného miesta sa dostalo do povedomia ľudí z viktoriánskej éry ako čosi exotické a romantické, priam z iného sveta. Básnik lord Alfred Tennyson oslavoval Timbuktu vo svojej básni ako tajomné a nepostihnuteľné a porovnával ho so stratenou Atlantídou a mýtickým zlatým mestom El Dorado.

Mesto, ktoré založili Tuaregovia približne okolo roku 1100, však bolo od začiatku centrom diania. Stálo na križovatke západoafrických a transsaharských obchodných ciest a rozrástlo sa na najbohatšie sídlo v regióne. Bohatlo najmä na obchodovaní so soľou, koreninami, zlatom a otrokmi. Aj keď Timbuktu záviselo od obchodu, bolo tiež centrom vzdelanosti s niekoľkými univerzitami a mnohými knižnicami. Niektoré z nich mimoriadne vzácnych rukopisov, napísaných na pergamene, kôre, či antilopej koži, prežili až dodnes v súkromných zbierkach aj napriek hrozbám v podobe termitov alebo pochybných priekupníkov.

Od 14. storočia sa z mesta stalo centrum vzdelanosti a duchovna, z ktorého sa šíril islam do celej Afriky. Z tohoto obdobia pochádza aj hlavná a najstaršia Mešita Djingareyber a dve menšie mešity Sankore a Sidi Yahia. V tomto období bolo mesto aj domovom islamských učencov známych ako veľvyslanci mieru.

Tak ako všetky budovy v Timbuktu (až na niekoľko nedávnych stavieb z betónu), aj mešity sú postavené výhradne z miestnej hliny. Tú miešali s ryžovými otrubami a tvarovali do blokov, ktoré potom nechali vyschnúť na slnku. Hotové budovy potreli ešte vrstvou bahna, ktoré slúžilo ako umietka, a celú stavbu vystužili drevom. Mešita Djingareyber, ktorá dominuje srdcu mesta, vyzerá ako úchvatný, priam nadpozemský pieskový hrad so zubatými vežičkami. Vytŕčajúce brvná minaretu pripomínajú pichliače ježka alebo možno obrovský kyjak jaskynného muža.

Hlinené mešity už od ich vzniku nahlodávajú saharské vetry a dážď, a tak ich musia neustále opravovať a nanovo omietať, aby prežili. Tieto opravy už po stáročia obyvatelia vykonávajú každoročne počas týždňového rituálu, ktorý má pre komunitu veľký náboženský význam a spoločenskú hodnotu. Predsa sa však ukazuje, že toto úsilie nedokáže udržať krok s pokračujúcim rozkladom. Mešitu Djingareyber, ktorej strecha z hliny a palmového dreva sa už takmer zrútila, pridali v roku 1988 na zoznam ohrozených budov UNESCO.

O takmer dvadsať rokov neskôr zasponzoroval charitatívny fond aga chána, duchovného vodcu moslimskej ismailitskej diaspóry, veľkú obnovu tejto mešity. Zlé jazyky síce tvrdili, že sa tým môže narušiť integrita miestnej architektúry, no rozpad stavby sa vtedy podarilo zastaviť.

Neskôr sa však vynorili oveľa hrozivejšie problémy. V roku 2012 okupovali Timbuktu militantné skupiny pod vedením Al-Káidy a Ansar Dine, ktoré považovali starobylú formu islamu v Mali za kacírstvo. Bojovníci z Ansar Dine zničili osem mauzóleí a dvere do Mešity Sidi Yahia. Mierové zbory OSN a francúzska armáda vtedy znovu nastolili poriadok, no budovy aj naďalej čelia hrozbe útokov zo strany fundamentalistov.

Ďalšie nebezpečenstvo predstavujú klimatické zmeny. Pred pol storočím siahali bočné ramená rieky Niger až k Timbuktu, no dnes sú od neho vzdialené 10 km. Palmy, z ktorých sa vyrábali trámy na dvere, tu už nerastú, a tak sa musí dovážať drevo až z Ghany, aby sa tieto očarujúce chrámy uprostred čoraz suchšej oblasti podarilo zachovať.