West Pier

Z etymologického hľadiska pochádza anglické slovo pier, čiže mólo, z francúzskeho pile a latinského pila, čo znamená kamenná prekážka, a teda pilier. Rovnako znejúce anglické slovo peer zase znamená pozerať sa, no zároveň je to aj pojem označujúci aristokraciu, čím elegantne spája dve pôvodné charakteristiky, prímorského letoviska – šľachtických návštevníkov a koncept výhľadu na more.

Obyčajné rybárske dedinky na pobreží si žili svojim pokojným životom, až kým koncom 18. storočia nezačali šarlatánski lekári propagovať morskú vodu ako liek proti dne a zámožní ľudia, ktorí sa necítili dobre, sa odrazu začali objavovať pri mori. Vďaka záštite princa regenta a jeho svojráznej šľachtickej chásky sa spustnuté pobrežné mestečko Brighthelmsea v Sussexe znovuzrodilo ako Brighton, najvýznamnejšie prímorské letovisko, a stalo sa miestom, kam sa chodili mondénni ľudia zabávať aj liečiť. Prakticky v tom istom čase začal romantizmus idealizovať oceán ako čosi vznešené a krásne, na čo by sa malo pozerať s patričným úžasom.

Prvé prímorské móla, ktoré tu postavili, mali čisto praktickú funkciu. Umožňovali návštevníkom, ktorí sa sem priviezli loďou alebo parníkom, vylodiť sa, pretože v letoviskách chýbali prístavy. Prvé mólo v Brightone, Chain Pier, pontón podobný visutému mostu, čo naprojektoval kapitán Samuel Brown, bývalý námorný veliteľ, ktorý sa stal inžinierom-architektom, vzniklo v roku 1823 a slúžilo z veľkej časti rovnakému cieľu. Jeho nosné veže pripomínajúce egyptské obelisky mali však dosť priestoru aj pre obchody so suvenírmi, a tak sa mólo stalo atrakciou (najmä po príchode železnice do mesta v roku 1841). Slúžilo ako pobrežná promenáda, po ktorej sa dalo prechádzať ponad víriace vlny, vdychovať zdravý morský vzduch a vychutnávať okolitú scenériu. Postupom času na ňom pribudla čitáreň, camera obscura, umelci kresliaci siluety a fotografi fotiaci na fotografické platne, takže bolo rovnako dôležité pre potešenie ako pre dopravu.

Tento model sa opakoval aj v ďalších rozrastajúcich sa britských prímorských mestečkách a čoskoro chcelo mať svoje mólo každé jedno pobrežné letovisko -tie najväčšie postavili viac ako jedno, aby sa prispôsobili rastúcemu prílivu jednodňových turistov. Samotný West Pier vybudovali v roku 1866 ako luxusné korzo a sofistikovanejšiu alternatívu k jeho blízkemu susedovi, ale čoskoro ho rozšírili a prispôsobili, aby mohlo prijímať aj výletné parníky.

West Pier bol dielom Eugenia Bircha, ktorý dal Brightonu v roku 1869 aj akvárium. Bol ozajstnou kapacitou v stavaní mól. Ako inžinier zodpovedal za celkovo štrnásť prímorských mól v Anglicku a Walese, ako aj za stavbu dokov v Exmouthe, prístavu Ilfracombe, vodného diela West Surrey a dokonca sa podieľal aj na stavbe železnice Kalkata – Dillí. V čase svojej najväčšej slávy sa Birchovými mólami pýšili Aberyswyth, Deal, Hornsea, Lytham, Plymouth, New Brighton, Eastbourne, Scarborough, Weston-Super-Mare, Hastings a Bournemouth.

West Pier, ktoré pri jeho otvorení pamätne opísali ako akéhosi motýľa na oceáne, bolo majstrovským dielom, pri kotorm sa Birch skutočne prekonal z hľadiska estetiky aj konštrukcie. Na predĺženie tohto 400 m dlhého výbežku nad morom použil relatívne nevyskúšané konštrukčné metódy. Stavil na liatinové stĺpy so závitom, ktoré sa zaskrutkovali do morského dna. K ospevovaným (a často napodobňovaným) pôvodným prvkom móla patrili aj miesta na sedenia až pre 2 000 ľudí v podobe oblých liatinových lavičiek pre dve osoby, ktoré sa tiahli po stranách móla. Lavičky boli obrátené dovnútra, aby si návštevníci mohli sadnúť, odpočinúť si, porozprávať sa, poobzerať sa navzájom a užiť si výhľad na pobrežie.

Jeho najväčšou prednosťou bol „neobmedzený panoramatický výhľad“ na more a pobrežie s mólom vo Worthingu ďalej na západe a kriedovými útesmi Newhavenu na druhej strane. Zážitok spríjemňovali aj okrasné liatinové a sklené zásteny, ktoré podľa jedné z prvých komentátorov „náramne zvyšovali pohodlie návštevníkov móla“, najmä preto, že počas slnečných zimných dní umožňovali invalidom „vychutnávať miernu teplotu a blahodarný vzduch s dokonalou slobodou a bez poryvov mrazivého vetra“. Paluba West Pier bola štyrikrát širšia ako paluba móla Chan Pier a nachádzali sa tu orientálne stánky, ktoré svojim vzhľadom vzdávali hold nepravej mogulskej architektúre Kráľovského pavilónu, ako aj mýtne búdky v talianskom štýle a plynové osvetlenie. Neskôr pribudlo elektrické osvetlenie, koncertná sála a lunapark.

Ako napovedá jeho názov, mólo sa nachádzalo na západe letoviska smerom k Hove, priamo oproti námestiu Regency Square, ktoré je jedným z najvýznamnejších miestnych prvkov zo začiatku 19. storočia. Jeho budovy sa zvyčajne pripisujú miestnym plodným staviteľom a špekulantom Amonovi Wildsovi a jeho synovi Amonovi Henrymu Wildsovi. Poloha námestia bola však takmer rovnako dôležitá ako jeho dizajn a vybavenie. Postavenie móla rozčúlilo niektorých vysokopostavených obyvateľov námestia, ktorí sa obávali, že ohrozí ich výhľad na more a priláka nežiaduce osoby. V konečnom dôsledku však vstupné, ktoré v roku 1875 dosiahlo priam zderských šesť pencí, nariadenia ohľadom patričného oblečenia, ktoré trvali až do tridsiatych rokov 20. storočia, a impozantná dvojica vstupných brán s turniketmi udržiavali situáciu pod kontrolou. Napriek tomu tu však až do konca 19. storočia zaznamenávali viac ako 600 000 vstupov ročne.

V roku 1896, keď Chain Pier zničila búrka, jeden z priekopníkov britskej kinematografie Esmé Collings, fotograf z Hove a bývalý obchodný partner Williama Friese-Greena, nasmeroval svoju filmovú kameru na dovolenkárov na brightonských plážach. Film Chlapci hľadajúci drobné pod West Pier (Boys scrambling for pennies under the West Pier) ponúka len niekoľko letmých záberov na mládežníkov v plavkách siahajúcich od krku po kolená, ako sa márne snažia vydolovať zo štrku nejaké mince. Podobne ako mozaiky, ktoré v starovekých mýtoch oživuje voda, však aj tento film dojímavo oživuje West Pier v celej jeho kráse strateného sveta imperiálnej istoty. Sveta, ktorý prvá svetová vojna rozbila na márne kúsky. Aj ona sama sa stala predmetom filmového spracovania s pobrežným motívom, a to vo filme Oh! What a Lovely War (Aká rozkošná vojna!) z roku 1969. Známy muzikál Joan Littlewoodovej v spracovaní Richarda Attenborougha podáva tento tragický konflikt prostredníctvom starých piesní, ktoré sú zasadené do prostredia vtedy už, žiaľ, spustnutého West Pier.

Niekoľko mesiacov po uvedení filmu museli koniec móla pre zlú statiku uzavrieť. V roku 1975 napokon uzavreli celé mólo, ktoré po viac ako storočí bičovania dažďom, vetrom a neprestajným prílivom a odlivom oceánu už nutne potrebovalo rozsiahle opravy. Uskutočnili sa početné kampane na získanie finančných prostriedkov aj záchranné akcie a boli predložené plány na obnovu móla, to však už nikdy neotvorili. Ostalo napospas vandalom a po silnej búrke v roku 1987 z neho zostala len žalostná kostra. Posledná rana prišla v roku 2003, keď sa stalo obeťou podpaľačov. Odvtedy si rozvírené vody odnášajú posledné kúsky jeho ohorených zvyškov. Prakticky jediné, čo z neho dnes zostalo, sú časti liatinového skeletu a základov vrátane niekoľkých Birchových skrutkových pilierov, ktoré trčia z vĺn ako nohy dávno mŕtveho pavúka.