Tá druhá ruská magistrála

Nech je zelené srdce Sibíru lemované betónovým brnením mies a spútané rachotiacou železničnou obručou, len cement a železo dokáže zabezpečiť bratské spojenie všetkých ľudí. Železné spojenie celého ľudstva je možné vybudovať len na betóne a železe, na bratskom spojení ľudí.

Vladimír Zazubrin, I. Sibírsky kongres spisovateľov

Z Tajšetu do Severobajklalsk (20 hodín, 1061 km)

Keď vlak 72 prechádza Bajkalským pohorím, už takmer svitá a za oknami kupé padajú veľké vločky snehu.

Nie je to nadýchaný sneh ako vo vianočných reklamách na Coca-Colu, ale neľútostný ruský sneh, taký ten typ, ktorý človeku dokáže zmraziť očné viečka, sfarbiť pokožku do červena a na nosné dierky zavesí malé cencúľe. Ticho šedá na zimnú krajinu sfarbenú do fialovej, ktorá tu panuje pred východom slnka, a prikrýva nekonečné brezové a borovicové lesy i dávno zamrznuté horské rieky.

V roku 1888 sa do tejto krajiny vydala skupina inžinierov, ktorí chceli preskúmať tunajší terén a postaviť najdlhšiu železnicu na svete – Transsibírsku magistrálu. Keď tu však narazili na Bajkalské pohorie, veci sa skomplikovali. Zistili, že stoja v úplnom zovretí horských vrcholkov a ešte horšie – v zovretí rojov komárov. K čertovi s tým, povedali si inžinieri a plány výstavby železnice upravili. Transsibírska magistrála viedla po novom cez mierumilovnejšiu južnú oblasť, kadiaľ si to vlaky veselo šinú dodnes.

Trvalo takmer storočie, než si ďalšia železnica trúfla na terén, ktorého sa ta Transsibírska zľakla. Nová linka jazdí priamo cez Bajkalské pohorie smerom do najchladnejšej a najopustenejšej krajiny, na ktorú kedy boli položené koľajnice. Vlak 72 začal svoju cestu na Bajkalsko-amurské magistrále (BAM), železnici, ktorá je súčasne triumfálnym i tragickým príbehom hodného minimálne jedného románu od Tolstého.

I keď mimo Rusko sa o BAM veľa nevie, v roku 1974, kedy výstavba železnice začala, bola označená za najväčší konštruktérsky projekt v dejinách ľudstva.

4 300 km dlhá železnica vedie cez zamrznutú divočinu severne od známejšej Transsibírskej magistrály. Sovietsky zväz považoval BAM za súboj medzi Matkou Rusi a Matkou prírodou – a to v jej najmenej hostinnej nálade.

Bol to slávny projekt, ktorého úlohou bolo otvoriť bránu do vzdialených a na minerály bohatých kútov Sibíru. Bol to projekt tak ambiciózny, že sa dá zrovnať s ruským vesmírnym projektom, pretože úlohou oboch projektov bolo prekonať približne rovnakú vzdialenosť.

Tí, ktorí sem nakoniec vyrazia, láka hypnotická nekonečná krajina za oknami vagónu. Jazda na BAM miestami pripomína skôr plavbu loďou ako tradičnú cestu vlakom.

Keď sa vlak vyrúti z tunelu, objaví sa pred nami krajina, s ktorou sa stavitelia BAM museli pobiť hneď na začiatku – lesy pripomínajúce Narniu a ľadovce, ktoré sa leskli v prvých ranných slnečných paprskoch.Jediné známky ľudského života okolo sú odrazy tvári v oknách skla v príjemne prehriatych vagónov, ktoré uháňajú pozdĺž obrovských kôp snehu nahromadených u trate.

„Keď sa západné generácie pýšili Woodstock-om, mladí komunisti sa miesto toho chválili novou magistrálou.“

V 70. rokoch prichádzali prichádzali pomôcť s výstavbou BAM mladí dobrovoľníci z celého ZSSR. Sovietska propaganda sľubovala novú, utopickú spoločnosť, ktorá mala vládnuť v mestách ležiacich na trati. A pokiaľ potenciálnych dobrovoľníkov neoslovila táto vízia, potom im ešte štát sľúbil auto zdarma. Bol to úsvit novej éry. Keď sa západné generácie pýšili Woodstockom, mladí komunisti sa miesto toho chválili novou magistrálou. Medzi jednotlivými prácami na výstavbe železnice sa dokonca organizovali hudobné festivaly (so sovietskymi glamrockovými kapelami).

Jeden z dobrovoľníkov na BAM bol i Albert Ivanovič, bývali vodič buldozéru, ktorého kabát zdobí pôsobivá zbierka metálov udelených za výstavbu sovietskych železníc, ktoré cinkajú a zvonia vždy, keď urobí krok. Stretávam sa s ním, keď náš vlak zastaví v Severobajkalsk na severnom brehu Bajkalu, modelovom meste, do ktorého emigroval ako mladík.

„Keď som prvý krát prišiel do Severobajkalsk, bol august,“ spomína. „Na vrcholky hôr napadol prvý sneh a celé pohorie sa odrážalo v jazere. Vedel som, že tu bude môj nový domov.“

Albert ma vezme domov na prehliadku malého múzea venovaného BAM. Exponáty v ňom vyvolávajú mnoho spomienok na dni dávno minulé, kedy čistil trasu pre koľajnice na buldozéri, na letné noci, kedy s priateľmi spievali pri ohni v objatí horských vrcholov, ktoré ticho stáli okolo nich.

I Severobajkalsk sa na dni výstavby BAM pozerá s láskou. Pozdĺž širokých mestských bulvárov sú umiestnené cedule s nápismi ako „BAM JE PROJEKTOM NAŠEJ MLÁDEŽE“. Ďalší vyzýva prechádzajúcim motoristom rady typu „NAOZAJSTNÍ MUŽI STAVAJÚ TUNELY“. Je to typické mesto na trase BAM, s komunistickými betónovými panelákmi, s dymiacimi komínmi a spleťou potrubia. V domácnostiach visia podoby Panny Márie, u šporákov sa sušia kozačky a vzduchom sa šíri vôňa údených rýb.

V roku 1984 sa pri príležitosti dokončenia BAM Severobajkalsk pridal k oslavám v celom sovietskom Rusku. V múzeu je i niekoľko fotografií zo slávnosti – šťastní dospelí, pobehujúce deti… Hovorilo sa, že nad mestom vtedy lietali americké špionážne lietadlá, pretože USA mali byť týmto zázračným inžinierskym počinom patrične znepokojené.

Malo to však jeden háčik. V tej dobe ešte BAM nebola vôbec dokončená. Všetko to bolo len divadlo.

Zo Severobajkalsk do Tyndy (22 hodín, 1280 km)

Veci okolo BAM sa začali komplikovať dávno pred rokom 1984. Žiadne autá zdarma pre dobrovoľníkov sa (doteraz) neobjavili a niektorí z nich boli pre sklamaní.

Objavili sa správy, že niektorí vedúci projektu BAM sa i s fondami vytratili na „pracovné cesty“ na Filipíny. Niektoré učebnice histórie potom podávajú celkom čierny obraz neskorších dní výstavby BAM. Podľa nich šlo o nebezpečnú kombináciu odvážneho inžinierstva a podomácky vypálenej vodky.

Samotná trať bola navyše v zlom stave. V niektorých častiach permafrost koľajnice tak skrivil, že vyzerali ako horská dráha. Ďalšie časti boli zase tak hrboľaté, že stroj-vedúci trvali na tom, aby boli otvorené pre prípad, že by motor vypadol a oni by museli urýchlene vyskočiť.

Napriek tvrdeniam propagandy bola BAM v skutočnosti (s trochu tragikomickým načasovaním) dokončená až v roku 1991, hneď po páde ZSSR. Sľúbené nerastné bohatstvo, ku ktorému mala trať viesť, doteraz nebolo zmaterializované. Niektoré „utopické mestá“ na trati sa premenili na mestá duchov. Mnohí dnes vnímajú BAM ako trať nikam. Pre obyvateľov, ktorí v mestách okolo trate žijú, však BAM stále predstavuje životne dôležité spojenie s inými časťami krajiny.

V Severobajkalsk nastúpim na vlak smerujúci na východ, kde práve väčšina pasažierov obeduje. Ide predovšetkým o učiteľov alebo zubárov, ktorí cestujú do odľahlých dedín, alebo inžinierov, ktorých úlohou je opraviť zvlnené koľajnice na niektorých častiach trate. Keď sme na úseku trate lemujúca breh Bajkalu, všetci sme natlačení na oknách v uličke pri kupé. Sledujeme obrovské vnútrozemské more, v zime pokryté takmer dvojmetrovou vrstvou ľadu. Raz jeden nešťastník urobil zlé rozhodnutie a rozhodol sa položiť v zime koľajnice na ľad. Následkom toho sa dnes v Bajkali kúpe minimálne jedna parná lokomotíva. Míňame rybárske dediny s drevenými chalupami a zamrznutými prístavmi. V diaľke vidím rybárov veľkých ako špendlíkové hlavičky, ako do ľadu vŕtajú diery.

Život na palube vlaku čo nevidieť naberá lenivý rytmus. Inžinieri hrajú vo svojom kupé karty. Sprievodca v kancelárii štrikuje červený šál. Deň sa pomaly premení na noc, sedadlá v postele a so vstupom do ďalšej časovej zóny sa automaticky zmení i čas na telefónoch.

Keďže Rusi žijú v enormne obrovskej zemi, sú na cestovanie vlakom na veľké vzdialenosti zvyknutí. Trocký vymýšľal vo vlaku bojové taktiky, cárovia v ňom jedli kaviár v kráľovských kupé, ktorých súčasťou boli i knižnice, vane a priestor pre kravu, aby mali neustále čerstvé mlieko. po ruských tratiach už cestovali vesmírne rakety, mobilné nemocnice a dokonca i jedna kaplnka.

Z Tyndy do Nového Urgalu (22 hodín, 950 km)

V utorok 30. júna 1908 doľlo len kúsok severne od dnešnej trasy BAM k mimoriadnej udalosti. Ráno sa do zemskej atmosféry vrútil asteroid, ktorý na Sibíri spôsobil tisícnásobne silnejší výbuch než atómová bomba v Hirošime. Tzv. Tunguská udalosť vyvolala požiar, ktorý zničil milióny stromov a obrovský kus územia premenil na spálenisko. Počet obetí? Nula. Dokonca si toho sotva niekto všimol. Nikto si každopádne v nasledujúcich desiatich rokov nedal tú námahu, aby zisťoval, čo sa vlastne stalo.

Táto udalosť síce s traťou BAM nijak nesúvisí, ale je to nádherný dôkaz toho, aké obrovské je územia Sibíru, a ako prázdne dokáže v niektorých častiach byť – až tak, že si nikto nevšimne jednej z najviac apokalyptických udalosti, k jakej na Zemi došlo.

Najdezolátnejšia odnož trate vedie východne od Tyndy. V oblasti medzi Arktickým morom a ruskou hranicou s Čínou prakticky neexistujú cesty. BAM je jediná možnosť pozemnej dopravy z východu na západ a tiahne sa po dĺžka 2 400 inak celkom prázdnych kilometrov tajgy.

Keď vyrážame z Tyndy, krajina za oknami vagónov opakuje, ako by sme sa pozerali na zaseknutú kazetu – brezové lesy, rieky, lúky a stanice, kde sú zaparkované staré parné lokomotívy (s cencúľmi nad kotlami), a potom zase lesy.

Nebolo to však tu vždy tak prázdne. Kedysi sa táto krajina prehýbala pod váhou chlpatých mamutov, ktorých kly sa v tajge ešte stále čas od času objavia. Pretým ako Sibír osídlili Rusi, potulovali sa tu nomádske kmene, ako sú Evenkovia, ktorí spávali v stanoch z brezovej kôry a v krajine sa orientovali jednoducho tak, že tu a tam lámali vetvičky stromov. Dnes žije väčšina Evenkov v mestách. Posledný ruský mamut zahynul pred viac ako 4 000 rokmi, krátko potom, čo boli na pyramídu v Gize uložené posledné kamene.

Čas od času náš vlak zastaví, aby nechal prejsť nákladný vlak. Na chvíľu sa ozve rachot, objaví sa prúd svetla a oblak prašanu a potom zase ticho. Čo nevidieť už zase ideme.

V ruských predstavách je Sibír miestom, ktoré dáva vzniknúť množstvu hororových príbehov. Legendy rozprávajú príbehy o tak krvilačných tigroch, že by si pochutnali i na mŕtvolách na cintorínoch, o sibírskych medveďoch, ktorí si namáčali srsť v riekach, aby mohli uhasiť ohne pionierov a v tme ich zabiť a zožrať. Údajne tu bolo tak silné zemetrasenie, že sa otvorila zem a kostolné zvony začali zvoniť samé o sebe. Nič z toho ale nie je tak desivé ako prázdno, ktoré sa rozlieha po celej Sibíri. Predstava toho, že by sa človek stratil v tajge bez známky civilizácie okolo a bez spoločnosti ďalšej ľudskej bytosti, je neuveriteľne strašidelná.

Keď sa náš vlak blíži k Novému Urgalu, popoludňajšie slnko sa ešte drží na obzore a spodné vrstvy mrakov sa zafarbujú do ružova. Potom sa na oblohe objaví mesiac a s ním hviezdy a krajinu osvetlí fosforeskujúce svetlo. Čo nevidieť sa už zvuky hrkotajúcich vagónov miešajú s tlmených chrápaním z vedľajšieho kupé. Vlaky na BAM idú pomaly a cestou vydávajú hlasitý buchot. Pekne sa u toho zaspáva, pretože rytmická jazda pripomína tlkot ľudského srdca.

Z Nového Urgalu do Komsomoľska na Amure (13 hodín, 520 km)

Keď náš vlak opustil Nový Urgal, dostal sa do záverečnej časti trati BAM a na ceste k Tichému oceánu križoval i širokánske rieky. Dostal sa tak do regiónu s temnou históriou.

„V gulagoch pozdĺž ruského pobrežia Tichého oceánu zahynuli milióny ľudí, ktorých uväznili neprekonateľné vzdialenosti.“

V roku 1974 sa pracovníkom na tejto časti BAM poskytol surreálny pohľad – opustený železničný tunel. Po ďalšom prieskume boli nájdene hrdzavejúce nástroje, ľudské telá, držiak na svietnik z ľudskej lebky a busta Josefa Stalina. To, na čo tu pracovníci narazili, boli relikvie tajné železnice z 30. rokov, ktorú postavili otroci zo Stalinových gulagov. Boli to pripomienky z dávnych časov, kedy milióny ľudí zahynuli v táboroch pozdĺž ruského pobrežia Tichého oceánu. Boli to zajatci z vojny a politickí disidenti, ktorí neboli uväznení medzi steny tradičných ciel, ale ktorých väznili neprekonateľné vzdialenosti. Keď sem dorazili robotníci stavajúci železnicu, takzvaný tunel Dusse-Alin bol už plný ľadu.

Železniční inžinieri potom prišli s veľkolepým plánom (ktorý tentokrát vyšiel), kedy sa im vďaka tryskovým motorom podarilo ľad v tuneli roztopiť, aby mohol byť opätovne použitý. Niekoľko hodín potom, čo sme tunelom prešli, sa ocitáme v stanici Komsomoľsk na Amure – poslednej veľkej zastávke na trati BAM, v meste, kde bol kedysi tiež gulag.

Rovnako ako trasa tejto magistrály ani príbeh BAM nemá šťastný koniec. Bol to odvážny utopický experiment, ktorý však dnes považuje za chybu dokonca i prezident Putin. Ozývajú sa ale nádejné hlasy bývalých pionierov, ktorí dúfajú, že jedného dňa sa starý sovietsky sen splní a trať bude pokračovať ďalej na sever k Beringovej úžine, dostane sa až na Aljašku a bude tak prvou železničnou traťou, ktorá prepojí Euráziou s Amerikou. Sochy v mestách na BAM so zdvihnutou pravou rukou a zaťatou päsťou by tak dávali o niečo väčší zmysel.

Vlak 963 je medzitým pripravený na odchod do Tyndy zo stanice Komsomoľsk. Po nástupišti prechádza veľa cestujúcich – babičky a dedkovia sa vydávajú na cestu, aby prvý krát stretli svoje vnúčatá, a študenti idú domov na prázdniny. Ľudia kývajú na rozlúčku svojim milovaným, kráčajú pozdĺž vagónov a zrýchľujú, pokiaľ sa im vlak nestratí z očí v snehovej hmle.

Istým spôsobom by sa dalo povedať, že mladí pionieri, ktorí pomáhali s výstavbou BAM, toho nakoniec na Sibíri našli viac, ako by im dali minerály alebo zlato. Podarilo sa im dosiahnuť niečoho viac ako len útopie sľubovanej vtedajším štátom. BAM sa hlboko zakusla do jedného z posledných obrovských území na Zemi a urobila si z neho domov.

Pustite sa do toho

Ako sa tam dostať

Dobrými východzími bodmi BAM sú Irkutsk a Chabarovsk. Najviac leteckých spojení do týchto odľahlejších miest na Sibíri poskytuje spoločnosť Aeroflot, pri ceste z Prahy alebo Viedne budete musieť prestupovať v Moskve. Na vlakovú stanicu sa potom dostanete autobusovými spojeniami.

Lístky na vlak

Pasažieri si môžu vybrať z komplikovanej rady lístkov v rôznych triedach. Najkomplexnejšie informácie nájdete na seat61.com. Lístky sa dajú kúpiť online (lístok z Irkutska do Severobajkalska v kupé vyjde cca 120,- €, rzd.ru)

Výlet v deviatich krokoch

1. Cestu začnite prehliadkou starých drevených domčekov v Irkutsk. Ľahko sa odtiaľto dostanete i na jednodenní výlet k južným brehom Bajkalu. Denne odtiaľto jazdí priame vlakové spojenie do Severobajkalsk (vlak potom nadväzuje na BAM v Tajšet)
2. Severobajkalsk leží v horách na severnom brehu Bajkalu a je skvelým príkladom mesta na BAM. Za návštevu stojí malé, ale zaujímavé múzeum s exponátmi súvisiacimi so železnicou, ale i s mamutími kosťami.
3. Hotel Olymp v Severobajkalsk stojí kúsok od stanice. V jeho suteréne nájdete najlepšiu reštauráciu v meste. Obsluha nehovorí anglicky, ale konkrétny druh mäsa si môžete objednať napríklad tak, že napodobníte zviera, z ktorého pochádza.
4. Pred odjazdom do Tyndy stojí za návštevu dedina Bajkalskoe – zhluk domov a budov na útesoch nad Bajkalom v čele s dreveným kostolom. Zo stanice v Severobajkalsk sa tam dostanete za 45 minút ranným a popoludňajším autobusovým spojením.
5. I keď Tyndu moc turistov nenavštevuje, je to najväčšie mesto na trase BAM. Sprievodcovia návštevníkom ukazujú mesto počas prehliadky, ktorej súčasťou je i návšteva múzea BAM a dedina Evenkov so sobími stanmi.
6. Hotel Yunost sídli v typickej brutalistickej betónovej budove a je to jediný väčší hotel v Tynde. Funkčné izby majú výhľad do parku a v malej farebnej kaviarni sa podávajú slušné raňajky. Wifi je tu drahá.
7. Posledná väčšia stanica a súčasne architektonicky najzaujímavejšia na trati BAM je Komsomoľsk na Amure. Zaujmú vás tu sovietske mozaiky, hlavne ta z 2. svetovej vojny v Paláci kultúry a mozaika elektrikára na elektrickej stanici TET.
8. Hotel Voskhod disponuje kompaktnými izbami a sídli v klasickom panelákovom dome v Komsomoľsk. Má dobrú reštauráciu. Na prechádzke môžete zájsť sa pozrieť k mestskému Polytechnickému inštitútu, zdobenom krásnou mozaikou.
9. V Komsomoľsk sa s BAM rozlúčime a naskočíme na vlak na juh do Chabarovsk, príjemného mesta so širokými bulvármi a promenádami na sútoku riek Amur a Ussuri. Ubytovať sa môžete v Butikovom hoteli s priestrannými jasnými izbami.

Zdroj: Lonely Planet 12/2021