Strážcovia ohňa: Po stopách tajomného zoroastrizmu

Hotelová posteľ sa nedala porovnať s jej mäkkou posteľou doma, v sedem hodín vzdialenom meste Pune. Obliekla sa a pri čistení zubov sa opatrne vyhýbala miestam, kde jej chýbali dva predné zuby. Potichu si recitovala verše zo svätej knihy, ktorú sa učila naspamäť celé mesiace. Sedemročné dievčatko, staršie z dvoch súrodencov, sa chystalo pripojiť k svojej rodine ako vyznávačka jedného z najstarších náboženstiev na svete.

Horúce slnko vykuklo nad hmlistým obzorom, keď Ariya, jej rodina a priatelia kráčali po prašnej ceste k Iránšáh átáš béhrám, rozľahlému chrámovému komplexu z bieleho kameňa a dreva obklopenému vysokým múrom. Po oboch stranách vstupnej brány stáli dve obrovské sochy okrídlených býkov s ľudskými hlavami a stráž dohliadala na to, aby do areálu chrámu vstupovali len tí, ktorí sa rituálne očistili. Chrám je jedným z najposvätnejších miest v celej Indii. Všeobecne sa verí, že zoroastriánski predkovia Ariya prišli na pobrežie Gudžarátu pred 1300 rokmi, aby hľadali ochranu pred náboženským prenasledovaním zo strany arabských moslimov, ktorí krajinu napadli. Tu, na brehu Arabského mora, obnovili zásady a rituály svojej viery vrátane ohňa, ktorý sa získaval zo šestnástich rôznych ohňov zapálených rôznymi spôsobmi – bleskom, ale aj iskrami z kováčskej vyhne. Tento oheň odvtedy nepretržite horí pod dohľadom bielo odetých mo’badov, teda kňazov.

Dnes však horí pre čoraz menšie spoločenstvo veriacich. Vo vnútri chrámového okrsku sa Árijá vykúpala v posvätnej vode, vypila tri dúšky očisteného býčieho moču, obliekla si čisté biele rúcho a pripojila sa k mo’badom. Zhromaždili sa okolo ohňa, ktorý horel v striebornej urne. Vzduchom sa niesli modlitby v jazyku, ktorým sa naposledy bežne hovorilo pred 3 500 rokmi. „Fravaráné mazdajasnó zarathuštriš vídaévó ahura-tkaéšó,“ spievala Árijá, „hlásim sa k uctievaniu Stvoriteľa Ahury Mazdy, som stúpencom náboženstva zjaveného prorokovi Zarathuštrovi.“

Árijá a jej rodina patria k malej a zmenšujúcej sa skupine ortodoxných veriacich v tej časti sveta, kde sa zoroastrizmus objavil a rozšíril. V bývalej Perzskej ríši a na jej periférii – v Iráne, Indii a Pakistane – zostalo menej ako 100 000 stúpencov tohto náboženstva. V poslednom storočí sa však viera dostala ďaleko od miesta svojho vzniku – do miest ako Los Angeles, Mexico City a Štokholm – a inšpirovala nové a progresívne komunity, v ktorých sa za zoroastriána môže považovať každý, kto sa riadi zásadami starovekého proroka Zarathuštrou.

V mysliach väčšiny ľudí je zoroastrizmus niečo starobylé a trochu exotické. Jeho základné princípy sú však pre ľudí na celom svete zásadné: dobro verzus zlo, vzkriesenie a život po smrti. Jeho jadrom sú humata, húchta, huvaršta: „dobré myšlienky, dobré slová, dobré skutky“.

Podľa tradície bol Zarathuštra – grécka podoba jeho mena je Zoroaster – rozčarovaný kňaz starovekého polyteistického náboženstva, a keď sa jedného dňa ponoril do rieky, zjavil sa mu Ahura Mazda, najvyššia bytosť. Nie je jasné, kde a kedy mohol Zarathustra žiť. Mnohí vedci vychádzajú z Avesty, súboru posvätných zoroastriánskych textov, a Zarathuštru umiestňujú do strednej Ázie, možno do dnešného Afganistanu alebo Tadžikistanu, medzi roky 1700 a 1000 pred Kristom. Hovorí sa, že Zarathuštra mal spočiatku len jedného nástupcu, svojho synovca. V 6. storočí pred n. l. sa však zoroastrizmus začal spájať s Achajmenovskou perzskou ríšou, jednou z najstarších a najväčších svetových veľmocí, a Zarathuštrove zásady sa nakoniec rozšírili do veľkých skladov tovaru na Hodvábnej ceste v západnej Číne a do malých horských svätýň na Balkáne.

Zoroastriánska viera v najvyššiu bytosť a v dobro proti zlu mala hlboký vplyv na abrahámovské náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam. Kýros Veľký, zakladateľ Achajmenovskej perzskej ríše, v roku 539 pred n. l. oslobodil Židov z babylonského zajatia a umožnil im návrat do Jeruzalema, kde obnovili svoj chrám. Mnohí vedci sa domnievajú, že ich stretnutia so zoroastriánstvom v Babylónii a Perzii pomohli posilniť základné prvky židovskej viery vrátane posmrtného života a posledného súdu. Starovekí Gréci si všimli múdrosť zoroastrijských mudrcov, čo dalo vzniknúť legende o troch kráľoch z Nového zákona. Vedci si všimli aj podobnosti medzi zoroastriánskou a moslimskou praxou modliť sa päťkrát denne a rituálnym očisťovaním, ktoré tieto modlitby sprevádza.

Zoroastrijský boh nie je vyjednávajúce ani trestajúce božstvo. V tomto náboženstve neexistuje koncept prvotného hriechu, ktorý by vyžadoval pokánie. Zoroastrijský boh skôr pripomína gravitačnú silu, ktorej je ľahostajné vaše každodenné blaho. Vašou úlohou je bojovať za ašá (pravdu, spravodlivosť a poriadok) a proti drúžom (zvrátenosti, lži a chaosu). Po smrti sa vaša duša alebo urvan opäť spojí s vaším strážnym duchom, fravashi, a žije vo svete piesní alebo očistci. Potom nastane záverečný boj, v ktorom dobro zvíťazí nad zlom a všetci sú vzkriesení, aby žili v dokonalom svete bez vojen, hladu a pozemských túžob.

Stručná história zoroastrizmu

„Zarathuštrovo učenie v istom zmysle vytvorilo základy abrahámovských náboženstiev,“ hovorí profesor Jamsheed Choksy, ktorý sa zaoberá stredoeurázijskými štúdiami na Indiana University v Bloomingtone. „Začínate debatami o boji dobra so zlom a o tom, že my ľudia máme svoju úlohu, že neprechádzame životom len tak. A na druhom konci je odmena: všetko bude v poriadku a zlo bude porazené.“

Pre človeka, ktorý nie je prívržencom zoroastrizmu, ako som napríklad ja, sú prístupné len niektoré aspekty tejto viery. Prísne zákony o čistote nedovoľujú cudzincom vstúpiť do chrámového komplexu Iránšáh ani do ďalších menších chrámov ohňa v meste Udvada. Ráno, kedy bola Ároijá vysvätená, prišla Zarina Bhardá na svojom bielom skútri do iného ohňového chrámu. V sajdkáre sedela jej dcéra, približne v rovnakom veku ako Árijá. Zarina Bhardá, celá v bielom, s ospravedlňujúcim úsmevom odmietla podať mi ruku a dotknúť sa mojej spotenej dlane. „Keby som ti podala ruku, musela by som sa pred vstupom do chrámu ešte raz celá vykúpať,“ vysvetlila a ukázala na bielu šatku uviazanú na hlave.

Zarina Bhardá je bývalá inžinierka zo zoroastrijskej rodiny žijúca v Kanade a teraz pracuje ako inštruktorka zdravého životného štýlu pre ženy. Je vydatá za mo’bada, ktorý pracuje v chráme Iránšáh, a preto podlieha najprísnejším požiadavkám na čistotu. Napríklad počas menštruácie odchádza z domu do iného bytu v meste, kde má iné oblečenie a nádoby. „Tak je to jednoduchšie,“ povedala. Iné veriace oblečené v bielom prišli do chrámu a jej dcéra netrpezlivo ťahala Zarinu za rukáv. Bol čas ísť dovnútra.

Indickí stúpenci zoroastrizmu – známi ako Parsíovia – tvrdia, že sú skutočnými ochrancami tohto náboženstva. V Iránskej islamskej republike, bývalom centre Perzskej ríše, boli zoroastriáni prenasledovaní a nútení odísť do ilegality. V časoch najväčšieho rozkvetu malo toto náboženstvo milióny stúpencov, dnes však v Iráne žije približne 15 000 až 20 000 zoroastriánov. V Indii žije v okolí Bombaja a v štáte Gudžarát približne 50 000 Parsíov a v susednom Pakistane necelá tisícka. Tí najortodoxnejší považujú za pravých Parsíov len deti zoroastrijských rodičov a neschvaľujú manželstvá s ľuďmi mimo komunity. Tieto obmedzenia spolu s klesajúcou pôrodnosťou viedli k rýchlemu poklesu počtu obyvateľov Parsí.

Ramijar Karanjia je riaditeľom parsíjského seminára v zelenej enkláve Dadar v centre Bombaja, kde synovia mo’badov absolvujú dôkladnú prípravu v oblasti rituálov a náboženskej literatúry spolu s výučbou matematiky a geografie. Šlachovitý a mierny Karanjia navštevoval tú istú internátnu školu pred 50 rokmi, učil sa naspamäť texty z posvätných kníh a podstupoval vyčerpávajúce očistné obrady, ktoré sa vyžadujú od budúcich mo’badov. Patrí k nim dvadsaťpäťdňová izolácia v chráme ohňa, kde sa predpubertálni chlapci nesmú nikoho a ničoho dotknúť, a nariadenie jesť len medzi východom a západom slnka.

Základný posvätný text Avesty obsahuje sedemnásť spevov (gát). Sú to slová, ktoré Ahura Mazda oznámil svojmu prorokovi Zarathuštrovi. Najstaršie pasáže sú napísané v starobylom avestskom jazyku. Predpokladá sa, že týmto jazykom sa hovorilo v strednej Ázii v dobe bronzovej približne pred 3500 rokmi. Ďalej je tu Vendidad, zbierka duchovných a spoločenských zákonov, ktorá sa považuje za jednu z dvadsaťjeden kníh tvoriacich pôvodný zoroastriánsky korpus. Je to jediný súbor textov, ktorý prežil bez poškodenia plienenie Alexandra Veľkého – alebo Alexandra Prekliateho, ako ho poznajú v tejto časti sveta – ktorému v roku 330 pred n. l. podľahla Perzská ríša. Do dnešných dní sa zachovalo možno 10 percent zoroastrijských posvätných kníh, povedal Ramijar Karanjia. Zoroastriánske spoločenstvo hľadá vedenie u svojich mo’bádov. Podľa parsíjskej tradície sa kňazmi môžu stať len synovia kňazov. Ramijar Karanjia vysvetlil, že mo’bad zarába len 50 000 rupií ročne – to je asi 15 000 korún a žalostne málo aj v najchudobnejších častiach Indie – a táto suma nezahŕňa zdravotné ani dôchodkové poistenie. Väčšina mo’badov preto slúži len na čiastočný úväzok a pracuje aj v iných oblastiach. Ešte nedávno navštevovalo seminár v Dadare viac ako dvadsať študentov. „V súčasnosti ich máme len štrnásť,“ sťažuje sa Karanjia. Jediný ďalší parsíjský seminár už takmer desať rokov nemá žiadnych študentov.

Nedostatok študentov je odrazom nízkej úhrnnej pôrodnosti v parsíjských komunitách. Náboženskí vodcovia a vedci si všimli, že muži a ženy tejto komunity sa ženia vo vyššom veku, ak vôbec, a majú menej detí. Odhaduje sa, že pomer narodených detí a úmrtí medzi Parsími je jedna ku štyrom. Program Jiyo Parsi, ktorý sa začal v roku 2013 a čiastočne ho financuje indická vláda, podporuje väčšie parsíjské rodiny finančnými stimulmi, poradenstvom, liečbou neplodnosti a vtipnou informačnou kampaňou. „Buďte zodpovední. Dnes večer nepoužívajte kondóm,“ vyzýval jeden z plagátov. Niektorí Parsíovia majú na budúcnosť svojej komunity humorne fatalistický pohľad. „Poznáte film Štyri svadby a jeden pohreb?“ opýtal sa ma jeden parsíjský novinár. „U nás sú to štyri pohreby a jedna svadba.“

Róhintan Naríman, mo’bad a bývalý sudca indického najvyššieho súdu, dospel k záveru, že predsudky voči zmiešaným manželstvám odsúdia Parsíov na zánik. „Severná Amerika je dnes jediným miestom, ktoré akceptuje partnerov, ktorí nepochádzajú z komunity Parsíov, a deti, ktoré z týchto zväzkov vzišli,“ povedal. „A som si istý, že zoroastrizmus tam bude prekvitať.“

Sklad športových trofejí Behnama Abadiana sa nachádza v priemyselnej oblasti v kalifornskom Glendale. Regály vnútri sú plné lesklých bronzových, sklenených a pozinkovaných predmetov určených pre obchodných manažérov, profesionálnych športovcov a scientológov. Behnam Abadian je stavebný inžinier, ktorý opustil Irán v deň, keď ho Irak v roku 1980 napadol, a nakoniec sa oženil „s moslimkou v katolíckom kostole v New Yorku,“ povedal. Dnes je členom správnej rady kalifornského zoroastriánskeho centra a distribuuje knihy o viere svojim bratom v Severnej Amerike. Okrem kníh je pán Abadian obzvlášť hrdý na svoj najnovší výtvor: trojmetrovú bronzovú sochu Kýra Veľkého.

S Behnamom Abadianom a jeho priateľom Armanom Arianom som obedoval v obľúbenej perzskej reštaurácii neďaleko skladu pána Abadiana. Čašníci nosili podnosy plné chlebíčkov a grilovaného mäsa a obratne sa preplietali medzi stolmi, pri ktorých sedeli sviatočne oblečené rodiny. Bol práve Norouz, zoroastriánsky sviatok oslavujúci marcovú jarnú rovnodennosť.

Dnes nevieme povedať, do akej miery sa Kýros Veľký riadil Zarathuštrovo zásadami, ale súčasní zoroastriáni hrdo poukazujú na to, že perzský vládca obnovil chrámy mnohých náboženstiev pod záštitou jednej z prvých svetových veľmocí – v podstate vytvoril prvú mnohonáboženskú ríšu. „Viedlo to k prvej deklarácii ľudských práv,“ hovorí Arman Ariane, módny návrhár a majiteľ obchodu s oblečením Xerxes for Gents v neďalekom Claremonte. Arman Ariane pochádza z Iránu a študoval na internátnej škole v Rakúsku, keď sa ajatolláh Chomejní začiatkom roku 1979 dostal k moci. Ariane náhle prišiel o domov a rok pracoval ako vodič nákladného auta. Potom začal opäť pracovať v Los Angeles ako roznášač pizze.

Prvé skupiny zoroastriánov sa v Severnej Amerike objavili v 50. rokoch 20. storočia, po získaní nezávislosti Indie a rozdelení Indie a Pakistanu. V 70. a 80. rokoch 20. storočia došlo k exponenciálnemu nárastu počtu zoroastriánov – podnietili ho Iránci utekajúci pred revolúciou, ktorá sa začala v roku 1979. Nasledovala vojna s Irakom a ekonomická migrácia zoroastrijcov z južnej Ázie. Profesor Choksy konštatuje, že dnes sú zoroastriáni stabilnou komunitou; nezrútili sa pod tlakom etnických a náboženských obmedzení. Rodiny sú mladšie a zmiešané manželstvá sú bežnejšie. „Vyhliadky sú dobré, pretože máme mladú komunitu, ktorá vidí svoje možnosti,“ hovorí profesor Choksy.

Federácia zoroastrijských združení Severnej Ameriky (FEZANA) bola založená v roku 1987 ako zastrešujúca organizácia približne dvoch desiatok zoroastrijských skupín v Kanade a Spojených štátoch. Arman Ariane zastáva funkciu vo viacerých zoroastrijských organizáciách v Kalifornii a inde a pomáha spravovať skupinu pre konvertitov na Facebooku. Táto skupina je jednou z mnohých zoroastriánskych komunít, ktorým sa darí na internete. Patrí k nej aj nórska skupina Veľký návrat, ktorá oslovuje zoroastrijcov na celom svete.

Mladí zoroastriáni sa združujú na WhatsApp a Instagrame, hovorí Arzán Sám Vádija, newyorský architekt a súčasný prezident FEZANA. Vedie tiež skupinu s názvom Návrat ku koreňom, ktorá spája mladých zoroastrijcov žijúcich v diaspóre s komunitami ich predkov v Indii.

V súčasnosti žije v Severnej Amerike viac ako 25 000 zoroastriánov. Nie je ľahké povedať, či ich je viac, ani to, ako rýchlo pribúdajú. Iránski zoroastriáni sa nechcú dať spočítať, vysvetlila mi Vadiya. „Povedia vám: ´Tu sú moje členské príspevky, ale nedám vám svoje telefónne číslo a e-mailovú adresu. Stále sa obávajú Veľkého brata.“

Novo prisťahovaní indickí zoroastriáni v Severnej Amerike, ako aj potomkovia druhej a tretej generácie prisťahovalcov, sa niekedy nepripájajú k miestnym komunitám kvôli hrozivému vplyvu ortodoxných parsíov. „Povedia vám, že sa vydali za amerického mládenca alebo že sa vydali za hinduistu, a preto ich pravdepodobne neprijmú,“ rozpráva Vadiya. „A ja poviem: ‘Kto vám to povedal? Každý môže prísť. Aj tí, ktorí nie sú zoroastriánmi, môžu prísť na miesto, kde horí náš oheň, a môžu sa zúčastniť na pobožnosti. Tu sa neriadime rovnakými zásadami a pravidlami ako v Indii.“

Arman Ariane sa označuje za zoroastriána z vlastného rozhodnutia – vyrastal v sekulárnej rodine a jeho rodičia boli moslimovia. Útechu nachádza v náboženstve, ktoré kladie dôraz na slobodnú vôľu a osobnú zodpovednosť.

„Volant držíme v rukách my a musíme prevziať kontrolu. Môžeme zlepšiť svet a nemusíme čakať, kým sa objaví spasiteľ,“ hovorí. „Stúpenci mnohých náboženstiev čakajú na spasiteľa, ktorý príde a vyrieši všetky problémy. My však zabúdame, že sa musíme pohnúť sami.”

“Dostali sme rozum a poznanie,“ pokračuje. „Je našou povinnosťou využiť ich na dobré veci.“

Podľa progresívnych prívržencov, ako je Arman Ariane, je zoroastrizmus otvorený pre všetkých, nezaťažený obmedzeniami a rituálmi, ktoré sa k nemu viažu až v neskoršej literatúre. Ústredným prvkom viery sú gaty, spevy vyjadrujúce rozhovory medzi prorokom Zarathuštrom a najvyššou bytosťou Ahura Mazdou. V gáthách chýbajú akékoľvek príkazy. Zoroastriánska modlitba je väčšinou sériou meditácií o tom, čo by mal človek robiť. „Ako to nazývajú mileniáli?“ Arman sa spýtal. „Premýšľanie o cieli, aby sa uskutočnil?“

Malabar Hills je jednou z najdrahších štvrtí v rozrastajúcej sa metropole Bombaj, kde sa viac ako 20 miliónov obyvateľov pretláča o miesto na bývanie v bytových domoch s čoraz vyšším nájomným. Ale uprostred tohto chaosu zostáva Dúngarvádí, 22 akrov zalesneného pokoja, kde Parsíovia po stáročia pochovávali svojich mŕtvych, ako oáza pokoja. „Toto sú pľúca Bombaja,“ povedala mi Rashna Pardivala a mávla rukou k vysokým figovníkom a mangovníkom okolo nás. Rašna patrí ku komunite Parsíov a je zakladateľkou indického Centra pre environmentálny výskum a vzdelávanie. Vyrastala v blízkosti týchto miest ako praktizujúca zoroastriánka.

Posvätné knihy zoroastriánov opisujú starostlivosť, s akou sa ľudia musia vyhýbať znečisťovaniu vody, pôdy a ohňa. Už tisíce rokov to zoroastriáni robia okrem iného tak, že telá svojich mŕtvych ukladajú na vrcholky hôr a do dahmov, veží ticha, kde mäso mŕtvych požierajú mrchožrúti. Parsíovia začali stavať svoje veže ticha pred tristo rokmi na mieste zvanom Dúngarvádí, vtedy na okraji Bombaja. Dnes je päť okrúhlych veží zatienených obrovskými obytnými blokmi. Komplex je obohnaný kamenným múrom a vedie k nemu jediná cesta, ktorá sa končí na kopci, na ktorom stojí niekoľko nízkych budov.

Ľudia, ktorí nepatria k zoroastriánskej komunite a prichádzajú na pohrebné obrady v Dúngarvádí, môžu vstúpiť len do dvoch otvorených pavilónov pre hostí a nesmú sa priblížiť k veži. Dokonca ani Parsovia sa nesmú voľne prechádzať po lese a narúšať čistotu krajiny. Môžu sa prechádzať len po chodníkoch vedúcich k vežiam. Rashna Pardeep však presvedčila komunitnú radu, ktorá les spravuje, aby jej umožnila študovať dvojhektárový pozemok. Odvtedy oživila časť lesa viac ako 12 000 sadenicami viac ako 50 druhov miestnych stromov.

Tichý, zelený priestor Dúngarvádí, obklopený obrovským moderným mestom, je neustálou pripomienkou nekonečného prúdu pokroku a jeho nezamýšľaných dôsledkov, ktoré môžu zmeniť aj tie najstaršie náboženstvá. Pôvodné supy, na ktoré sa zoroastriáni spoliehali, že odprevadia zo sveta pozostatky svojich mŕtvych, už dávno z lesa zmizli – v 90. rokoch 20. storočia ich nechtiac otrávili liekmi používanými na liečbu dobytka. Dnes správcovia cintorína používajú solárne reflektory, ktoré sústreďujú slnečné lúče, aby urýchlili rozklad tkanív mŕtvych tiel a znížili počet sťažností zo susedstva.

S Rašnou Pardivalovou sme sedeli na ťažkej drevenej lavici v storočnom pavilóne pre návštevníkov. Pavilón nedávno zrekonštruovala jej rodina. Rašne potichu poznamenala, že jej mama zomrela krátko pred dokončením prác a nevidela, ako obnova dopadla. „Pozrite sa na vitráže,“ povedala a ukázala na vitrážový panel, na ktorom sú zobrazení mo’bady modliaci sa nad posvätným ohňom a pes – pes je u zoroastriánov považovaný za stáleho duchovného priateľa, ktorý sprevádza dušu človeka z posmrtného života do toho, čo nasleduje.

Už viac ako tritisíc rokov sa Zarathuštrovi nasledovníci učia naspamäť modlitbu Ašem Vohu, ktorá je jednou z ich najdôležitejších modlitieb. Jeden z prekladov znie takto:

Spravodlivosť je najvyššie dobro a šťastie.
Šťastie patrí tomu, kto je spravodlivý.
v záujme najvyššej spravodlivosti.

V chaotickom prvom desaťročí 21. storočia, keď sa rúcajú staré poriadky a je čoraz ťažšie rozlíšiť pravdu, aša, od klamstva, drudž, prináša táto modlitba útechu v jednoduchosti svojho posolstva a výzvy, ktorú obsahuje. Zoroastriáni sa podľa nej snažia žiť už tisíce rokov, od duchovných vodcov a strážcov stáročných ohňov až po príslušníkov moderných generácií, ktorí sa snažia posunúť vesmír k dokonalejšiemu poriadku.

Medzi vysokými stromami v lese Dúngarvadi krúžili obrovské vrany a ich vytrvalé krákanie naplnilo vzduch. Zrazu z neďalekej budovy vyšli dvaja bielo odetí moabovia so psom na vôdzke. Nasledovalo ich telo nedávno zosnulého Parsa, zabalené v bielom rubáši a nesené na kovovej tyči. „Postavte sa,“ zašepkala Rašné. Pohrebný sprievod prešiel okolo nás a zamieril na kopec k Veži ticha. Niekoľko ďalších psov vyčkávajúcich v tieni sa zdvihlo a nasledovalo sprievod. Potom všetci zmizli v lese, zlatistom v popoludňajšom slnku.

Zdroj: National Geographic 05/2024