Tiraspol: Hlavné mesto neexistujúcej krajiny

Ešte pár mesiacov dozadu sme vôbec netušili, že existuje nejaký štát s názvom Podnestersko, aj keď v skutočnosti oficiálne neexistuje. Tento fakticky samostatný štát vyhlásený začiatkom roka 1992 s ruským obyvateľstvom na ľavom brehu rieky Dnester je medzinárodne neuznaný. Uznali ho iba štáty Náhorný Karabach, Abcházsko a Južné Osetsko, čo sú krajiny, ktoré tiež neboli medzinárodne uznané. A práve dnes smerujeme do hlavného mesta Podnesterska: smer Tiraspol.

Hľadanie spojenia

Do Tiraspolu sa môžeš dostať vlakom (2x za týždeň), alebo po ceste, či už súkromným autom, alebo využiješ spoje z Kišiňova. Len my vôbec netušíme, kde takýto spoj vôbec hľadať. Máme jedinú informáciu, a to od domáceho, že máme ísť na “Gara Auto Nord”, čo v preklade znamená autobusová stanica sever. Nejako sa maršrutkou sem dopravíme, vystupujeme takmer uprostred kruhového objazdu a nachádzame autobusovú stanicu. Obehávame všetky stanovištia, dekódujeme azbukou názvy, ale žiaden spoj nesmeruje do Tiraspolu. Dokonca ani do pohraničného mesta Bender, odkiaľ sa dá zviesť už trolejbusom. Podnestersko zas nie je tak veľké.

Vyberáme si náhodného šoféra týchto malých busov a pýtame sa lámanou ruštinou, prekladanou slovenskými a anglickými slovíčkami na spoj. Pokrúti hlavou a odkáže nás, že musíme ísť na “Gara Auto Centrala”, čo asi pochopíš, že sa jedná o hlavnú autobusovú stanicu. Ešte nám poradí akým číslom maršrutky sa tam dostaneme. OK. Naspäť na kruhový objazd na “neexistujúcu zástavku” maršrutiek a počkať si na ten správny spoj.

Pravidlá na neexistujúcich zástavkách

Ak si čítal prvý diel, vieš že, maršrutky nemajú nijak označené zástavky. Len domáci vedia kde stoja a akou trasou premávajú. Našťastie vieme kde sme vystúpili, tak sa chystáme na správny spoj nastúpiť. Naša skupina pozostávajúca z 9 ľudí, okamžite zaplní krajnicu kruhového objazdu a poslušne čakáme. Len domáci po nás divne zazerajú a trúsia nejaké poznámky. Chvíľu počúvame a nakoniec pochopíme, že musíme stáť v rade aj na autobus a nemáme sa predbiehať. Maršrutky sú nízko kapacitné a nemusíme sa všetci naraz dostať do vnútra. Na náš príchodzí spoj našťastie nik nenastupuje a nejako sa pomestíme s problémami všetci. Hoci aj uprostred križovatky. Len aby si trafil a veľa sa nenachodil.

Po zaplatení u šoféra za lístky (cca v prepočte 15 centov), ho prosíme, nech nám povie kedy máme vystúpiť, keď sa chceme dostať na “Gara Auto Centrala”. Ten nám sľubuje, že zastaví priamo na križovatke, odkiaľ pôjdeme vpravo len pár metrov. Paráda, uprostred križovatky asi nebude zástavka. V týchto krajinách stačí povedať kde chceš vystúpiť a s veľkou pravdepodobnosťou ti aj zastavia.

“Medzištátne” spojenia

Z centrálnej autobusovej stanice v Kišiňove chodia autobusy do vybraných miest Európy. Dokonca aj do Bratislavy. Ak chceš ísť o niečo bližšie, musíš sa presunúť do zadnej časti autobusovej stanice. U okienka, ktoré si ľahko pomýliš s výdajným okienkom na kávu, kupujeme lístky a pani s podávaním lístkov na náš štekne v ruštine či rumunčine číslo nástupišťa.

Na danom nastúpišti parkuje maršrutka Mercedes 316 CDI, čo je vlastne 20 miestny mini bus. Sme správne, aj za oknom má tabuľu s našim cieľom. Pred odchodom si dávame ešte kávu z bufetu (ozajstné presso za 26 centov) a vyrážame do krajiny, kde zajtra znamená včera. Prekvapením je, že po celú cestu máme k dispozícii dostatočne rýchly WiFi signál s internetom, čo veľmi oceňujeme. Moldavsko nepatrí totiž do EÚ a tak roamingové dáta sú inak veľmi drahé. Domov dávame všetci vedieť, že sme v poriadku, a nech sa o nás neobávajú. Prinajhoršom nás otočia priamo na hranici.

Posledný skanzen sovietskeho komunistického režimu v Európe

Aby si pochopil, ako to momentálne s Podnesterskom aktuálne je. Aj keď Podnestersko je oficiálne súčasťou Moldavska, tak sa od Moldavska úplne dištancujú a majú vlastného prezidenta, vlastnú vládu, zástavu, hymnu či peniaze. Dokonca keď cestuješ na ich územie, tak prekračuješ regulárne hranice, kde ťa skontrolujú a dostaneš víza. Víza nedostaneš priamo do pasu (to nemôžu), ale dostaneš tzv. “Migračnú kartu”, ktorá ťa oprávňuje na 10 hodinový pobyt. V prípade, že máš zabezpečené ubytovanie, môžeš pobudnúť v krajine 24 hodín. Následne si to musíš predĺžiť. Migračnú kartu dostaneš na hranici úplne bezplatne. Pre turistov funguje pre vstup/výstup s Moldavskou hranicou iba jeden hraničný prechod, a to cez mesto Bender.

Okrem toho, že majú vlastnú menu, ktorá ti náhodou zostane, nikde inde nezameníš, len v Podnestersku. Majú aj vlastný systém bankomatov a platobných kariet. S našimi kartami typu VISA či MasterCard si tu vôbec neškrtneš. Na to nezabudni. Cestuj sem s hotovosťou. V zmenárňach akceptujú najmä eurá a doláre, ale pochodíš aj s menami zo susedných krajín ako ukrajinské hrivny či moldavské lei. Samozrejmosťou je akceptácia ruských rubľov. Aktuálny kurz si môžeš overiť na stránkach ich banky.

Kontrola dokladov na hranici

Asi kilometer pred mestom Bender sa pred nami objavuje štátna hranica. Žiadne ukončenie Moldavska, ale rovno hraničný prechod do Podnesterska, Zastavujeme pred kontrolnou budovou, kde musíme všetci vystúpiť a naženú nás do maličkej miestnosti s jedným okienkom, kde sedí prísne a dôležito tváriaci sa vojak kontrolujúci doklady. Väčšina z našich spolucestujúcich má moldavské či ukrajinské pasy u ktorých kontrola ide veľmi rýchlo.

Keď sa dostaneme na radu my, spozornie. Slovenské pasy sa tu veľmi často nevyskytujú. A to s nami ešte cestuje jedna osoba, čo má chorvátsky pas. Zoberie prvý pas a pýtajú sa na bežné otázky, kam ideme, čo budeme, či máme ubytovanie a kam pokračujeme. Jednoslovné odpovede strážnikovi bohato postačujú a začína niečo z pasu prepisovať do počítača. Za pár minút už držíme všetci v rukách “migračnú kartu”. Nemuseli sme dávať žiadne úplatky, ani siahodlhé vypovedania, ako strašia na niektorých blogoch. Len nám nejde do hlavy, prečo máme “víza” len na 10 hodín, keď sme mu jasne oznámili, že pokračujeme až na druhý deň smerom do Odessy. Nevadí. Na našom ubytovaní nejako vyriešime.

Vitaj v komunizme

Ihneď po prekročení hranice vidieť, že sme vošli do úplne iného obdobia. Do minulosti. Bender je prvé mesto, ktoré v Podnestersku uvidíš a je to druhé najväčšie mesto tejto krajiny. Na cestách je ľudoprázdno a keď občas prejde nejaké auto, tak je to vo väčšine starý žigulák, ale vidieť tu aj aktuálne modely automobilov. Všade sú prítomné pamätníky oslavujúce komunizmus. Či už sochy s podobizňou Lenina, kosáky s kladivom alebo žiariace hviezdy ukazujúce svetlú budúcnosť. Do očí nám udiera až neprirodzený poriadok na uliciach. Nikde nevidíš ani smietky. Dokonca ani poletujúce listy. Celý tento absurdistán ti dotvárajú ruskí vojaci, strážiaci tento navonok tváriace kľudné prímerie.

S príchodom do Tiraspol sa situácia veľmi nemení. Len sa objavujú navyše paneláky a budovy s typicky socialistickou architektúrou a trochu viac automobilov na cestách. Do centra mesta prichádzame po širokom 6 prúdovom bulvári. Až keď naša maršrutka odbáča a vzdiaľuje sa od nášho ubytovania sa rozhodujeme vystúpiť. Ocitáme sa pred podnikom značky KVINT. Sem máme naplánovanú prehliadku až na druhý deň.

Máme Podnesterské rubľe

Plánujeme sa najesť a na našom objednanom ubytovaní odložiť si veci. Na to všetko potrebujeme peniaze. A to vyššie spomenuté podnesterské ruble. To ani nie je veľký problém. Zmenárni v meste je dosť. Stačí nájsť tabuľu s kurzami a v blízkosti určite nájdeš zmenáreň. Samotná výmena prebieha takmer bez slova. Stačí podať vlastnú hotovosť a výmenou dostaneš ruble aj s potvrdením. Ani žiaden doklad nepotrebuješ preukazovať.

Problémom je, len trochu väčší obnos bankoviek. Najväčšia bankovka je 500 rubľov (tú sme za celý čas nevideli; asi bežne nie je k dispozícii), ale dostávame všetko v 200 rubľových bankovkách, 200 rubľová bankovka má hodnotu cca 25,- €. Nie je sa čo diviť. V samotnom Moldavsku je priemerná mesačná mzda 284,- € a v Podnestersku je mzda na úrovni 170,- €.

Ла Токанэ

Pre obed volíme osvedčený podnik La Tocana. Ak ti tento názov nič nehovorí, je to vlastne to isté, ako La Placinte na druhej strane rieky Dnester, v Moldavsku. Ten sa nám osvedčil a aj sme si ho obľúbili. Keďže sa jedna o franchising, jedlo je vynikajúce a nie je mu čo vytknúť. Len tá obsluha. Tá je príšerná. Žiadne emócie. Ako roboti. Od čašníčky, cez obsluhu za barom až po kuchára vidieť, že proste musia robiť. A veľa na výber nemajú. A aj tu vidieť tzv. “vymieľanie mozgov”, ako si môžu pamätať tí skôr narodení.

Na pokladni sme si všimli, že neustále je zobrazený propagandistický komiks, ktorý vysvetľuje, že sa vždy musíš prihlásiť, správne vystaviť účet, dať ho zákazníkovi, vydať peniaze a nezabudnúť sa následne odhlásiť. A všetci budú spokojní, šťastní až do smrti.

7 Pyatnits Cafe

Večer sa ešte zastavujeme na kávu a zákusok v nádhernej kaviarni na ulici 25. októbra, ktorá takmer zíva prázdnotou, ale interiér je nádherný a veľmi veľký, čo je pre nás vyhovujúce. Občas máme problém, aby naša skupina 9 ľudí sedela pri jednom stole. Tu nebol problém. Mohli sme si ešte vyberať. Problém je niekde inde. Ani po 15 minútach k nám nik neprichádza. A to okrem nás sú v podniku len 4 ľudia, ak nerátame 5 čašníčok! Nakoniec si objednávame pri bare a dozvedáme sa informáciu, že tu sa “trpí” samoobsluhou. Asi nie sú platení od tringeltov a od tržby, takže im to je jedno. A rozvinutý turizmus v tejto krajine asi nebude ešte pekne dlho. To sa presvedčujeme aj na našom ubytovaní.

Гостиница Аист (Hotel Aist)

V Tiraspole nemáš tak veľa možností ako v iných turistických mestách, čo sa týka ubytovania. Ak cestuješ sám, alebo v páre, tak určite si niečo prijateľné vyberieš v rozumnej cene. Pre nás je jediná možnosť, ak chceme zostať v centre mesta a neplatiť horibilné sumy. Tou možnosťou je Hotel Aist. Cena 10,- € / os / noc je pre nás prijateľná, navyše s výhľadom na rieku Dnester. V tesnej blízkosti sa nachádza De Wollant Park, ktorý sľubuje kľudnú noc.

Prvé prekvapenie dochádza okamžite, ešte pred vstupom do hotela. Hlavný vchod je uzamknutý a vyzerá, že dlho ani nebol otvorený. Cez sklo vidieť, že tu prebieha veľmi pomalá rekonštrukcia. Kus oznamu nalepeného na skle napísaný rukou v azbuke hovorí o tom, že vchod je zo zadnej strany. Aspoň že to. Neostaneme na ulici.

Druhé prekvapenie sa dostavuje okamžite po vstúpení do hotela. Však sme na stavenisku! V malej zafajčenej kancelárii je strážnik, vrátnik a hoteliér v jednej osobe. Ten o nás vie. Aspoň nejaká pozitívna správa. Zapisuje si údaje z pasu vedúceho výpravy a ideme s ním k našim izbám. Trochu sa obávame, aké prekvapenie nás čaká.

Izby máme na 6. poschodí, pretože ostatné poschodia sú v rekonštrukcii, alebo na nich sídlia nejaké firmy. Veľmi rozmýšľame, či ísť peši alebo zveriť naše životy jedinému fungujúcemu výťahu, ktorý by u nás dávno odstavili a radšej zbúrali aj celou budovou. Nakoniec to ale riskujeme. Keď sme prežili 60-ročné lanovky v gruzínskom meste Chiatura, prežijeme aj toto. v Ledva sa zavrú dvere a už frčíme niekoľko metrov hore so škrípaním drevenej konštrukcie výťahu.

Izby sú také, aké sme očakávali. Sovietsky štýl sa tu nezaprie. A nepomáha tomu ani ladenie interiéru do ružova. Skôr si pripadáme ako v nejakom hodinovom hoteli, čo sa nám neskôr čiastočne potvrdí (Večer stretávame na chodbe dve pekné mladé pracovníčky najstaršieho remesla s príšerným piskľavým hlasom a sukňami krátkymi tak, že keby boli o centimeter kratšie, sú z toho opasky). Vrcholom techniky na izbách sú staré CRT televízne prijímače. Kto sa chce ubytovať v múzeu sovietskeho/komunistického dizajnu, tento hotel nesmie vynechať. Napriek tomu, všetko je čisté a upratané.

Prehliadka mesta

Mesto Tiraspol so 130 000 obyvateľmi nie je príliš veľké. Ani veľa pamiatok tu nenájdeš, aj keď mesto fungovalo ako kolónia už okolo roku 600 pred našim letopočtom. Rozvíjať sa začalo až v roku 1792, kedy tu ruská armáda postavila opevnenie, aby strážila západnú hranicu. Za zakladateľa mesta Tiraspol sa považuje poľný maršal Alexander Suvorov. Ak chceš zažiť tie pravé socialistické oslavy, navštív mesto 14. októbra, kedy mesto oslavuje každý rok svoje výročie.

Skutočné dejiny mesta sa začali písať až začiatkom 20. storočia po ruskej revolúcii, kedy mesto Tiraspol fungovalo ako hlavné mesto Moldavskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky až do roku 1940. Zlatá éra mesta Tiraposol skončila v januári 1990, kedy vyhlásili spolu s blízkym mestom Bender nezávislosť od Moldavska. Dovtedy celé Podnestersko tvorilo až 40% HDP celého Moldavska.

Šerif je vždy s vami!

Väčšinu krajiny a mesta ovláda firma Sheriff. Tú začiatkom 90. rokov založili dvaja bývali členovia bezpečnostnej agentúry sovietskej KGB. V priebehu času sa firma rozrástla o takmer všetky formy ziskového súkromného podnikania v tejto malej krajine a výrazne sa zapojili aj do podnesterskej politiky a futbalu.

Sheriff vlastní sieť čerpacích staníc, reťazec supermarketov, televízny kanál, vydavateľstvo, stavebnú spoločnosť, reklamnú agentúru, továreň na liehoviny (KVINT), továreň na chlieb, mobilnú sieť, futbalový klub FC Sheriff Tiraspol a mnoho ďalšieho. Na všetko čo si spomenieš, má v tom nejakým spôsobom prsty Sheriff. Dokonca aj ich heslá zrazu naberajú iný význam: “VŽDY VO VAŠOM OKOLÍ!” a “VŽDY S VAMI!“. Viac o tejto firme sa dočítaš napr. na Wikipedii. Nezabudni si kliknúť aj na jednotlivé mená. Nakoniec budeš rád, že si na Slovensku.

Sovietske symboly všade kam sa pozrieš

Náš hotel je tak dobre situovaný, že stačí vyjsť z neho a okamžite si v centre mesta Tiraspol. Hotel leží na kraji mestského parku “De Wollant Park” umiestneného pri rieke Dnester. Park je v tomto ročnom období opustený, ale v letnom období slúži na príjemné posedenie. Navyše cez blízky most sa dá prejsť na druhú stranu na piesočnaté pláže. Hneď v parku narážame na prvé pomníky významných osobností. Okrem Kataríny Veľkej a de Wollanta, nám mená ako Viktor Sinyov, Valentina Solovyova či Ignat Daychenko nič nehovoria. Asi sú to významné osobnosti mesta Tiraspol, ktoré nejakou mierou prispeli k rozvoju.

Naším prvým cieľom je pomník tanku z vojny v roku 1992 za nezávislosť Podnesterska. Vidieť že architekti sa tu nad ničím nepozastavujú, keď je umiestnený v blízkosti nejakej náboženskej budovy. Fotografia s týmito dvoma objektami je veľmi zvláštna. Hneď neďaleko je pomník slávy ktorý pripomína veteránov a mŕtvych Veľkej vlasteneckej vojny, sovietsko-afganskej vojny a podnesterskej vojny.

Najväčšou atrakciu Tiraspol, je určite socha Lenina v nadživotnej veľkosti pred Podnesterským parlamentom. Lenin je tu stále živý, ako nás kedysi učili. V pozadí nad parlamentom vlajú dve vlajky. Ruská a Podnesterská. Podnesterská vlajka má stále v zástave znaky kladiva a kosáka. To už aj samí rusi od týchto znakov opustili.

Keď chceš všetko najdôležitejšie vidieť, stačí sa prejsť po bulvári 25. októbra približne 2km a uvidíš všetko najdôležitejšie. Socha zakladateľa Suvorova sa týči priamo na Suvorovom námestí. Minieš národnú banku, nádherné zdravotné stredisko, okázalu budovu ruskej Sberbank až dôjdeš k monumentálnej radnici (Dom sovietov). Stačí zísť po Leninovej ulici a narazíš na okázalý predražený hotel Russia spolu s kasínom. Samozrejme že ho vlastní firma Sheriff.

Čo nás zarazilo, je neskutočná čistota. O tú dbajú príkladne. V žiadnom európskom meste nebude tak čisto, ako tu. Žiadne špaky, či papieriky. Dokonca ani staré lístie či konáre. A určite v časoch osláv natierajú aj trávu na zeleno. Je to dané asi nastoleným režimom. Všetci sú zamestnaní, všade je bezpečne a žiadny žobrajúci bezdomovci (môžeme potvrdiť). Len v tichosti v pozadí tu určite funguje neustále sledovanie (neskutočné množstvo kamier v meste), udavačstvo, podplácanie a intrigy. Ešteže sme tu len na 24 hodín. Vždy na niečom pozitívnom je niečo negatívne.

Nákupy v potravinách ťa vrátia do minulosti

Na večer si chceme na hotel zobrať nejaké to víno a skúsiť niečo z miestnych potravín. Samozrejme že musíme zájsť k Sheriff-ovi. Ten máme najbližšie. A je jedno či zájdeš do iných potravín (skúsili sme), všade je tá istá ponuka s malým výberom alternatívy. Viď nižšie naša fotogaléria z nákupov.

Nákup skúšame zaplatiť našou Curve kartou (MasterCard). Pokladníčka sa na nás pozrie z otázkou v očiach “Odkuda vy inostranci?”. Evidetne naozaj sa vôbec nikde v Tiraspol nedá platiť kartami použiteľnými v celom svete. Chceli sme skúsiť. Vždy sa nájde biele miesto na mape sveta, kde platobnú kartu máš maximálne na natretie masla na chlieb.

Na záver ešte pár bizarnosti

Zajtra, hneď ráno, nás čaká prehliadka liehovaru KVINT spojená s ochutnávkou niekoľkých koňakov. Zas budeme sponzorovať firmu Sheriff. Nenechaj si to ujsť.