India: 9. deň – Hlavné mesto Indie

To bol znova dnes extra náročný deň. Ten už začal vstávaním o 06:00. Vlak mal ísť o 08:18, ale ranné zbalenie, sprcha, presun na stanicu, vylúštenie správneho nástupišťa zaberie dosť času.

Znova vlakom

Konečne som spoznal známu dochvíľnosť železničných spojení v Indii. Vlak dorazí s 2 hodinovým meškaním (pre Indiu slušný čas) na stanicu a tak už namiesto plánovaného príchodu doobeda do Dillí bolo z toho poobedie. Ešte aby som sa nenudil a bol stále v strehu, 10 min. pred príchodom zmenili samozrejme nástupište. Našťastie na stanici v Ágre boli na nástupištiach elektronické cedule, ktoré zobrazovali číslo vlaku. Inak by som sa obával, či som nastúpil do toho správneho.

Už po skúsenosti z predchádzajúcej cesty vlakom, som už vedel kde mám v tom extra dlhom vlaku hľadať svoj vagón. Mám pocit, že krátke vlaky do 10 vagónov tu ani neexistujú. Kupé som už poznal a keďže bolo prázdne, mohol som si vybrať kde budem ležať či sedieť. Nakoniec som si vybral kupéčko s posteľou, ktoré bolo otočené v smere jazdy a mohol tak sledovať ubiehajúcu krajinu.

To je nudááááá. V časti Uttar Pradesh je asi iba samá rovina. Veľmi mi to pripomínalo jazdu vlakom z Bratislavy do Komárna a späť. Pozriem naľavo – rovina, pozriem vpravo a na prekvapenie tiež rovina. Ani žiadne zvlnenie. Ak tu majú náhodou krtkov a urobí im krtinec, budú to veľhory. Keď si to skombinuješ s priemernou rýchlosťou vlaku, čo bolo okolo 55 km/h je isté, že človek musí o chvíľu zaspať.

Dillí

O 14:30 (namiesto naplánovaných 11:35) s radosťou vyskakujem znova z idúceho vlaku. Však ten vlak sa doslova vliekol. I slimák by ho predbehol. Dosť veľký časový sklz na naplánované pamiatky čo som tu chcel vidieť, musí ísť zo zoznamu preč. Zoznam sa scvrkol približne o 50%. Ale nechávam tie najatraktívnejšie a hlavne musia byť v okolí cesty z vlaku k hotelu.

Jama Masjid

Už sa nebudem opakovať s mojim handrkovaním o cenu, a v prepočte aj o 50 centov. Patrí to k miestnemu „folklóru“. Indovia si myslia, že sme bohatí a my zas o nich, že na každom rohu nás odrbavajú. Bohužiaľ je to tak. Zo stanice mierim rovno do mešity Jama Masjid.

Je to jedna z najväčších mešít v Indii, tak i na svete. Naraz sa sem zmestí až 25.000 veriacich. Mešita je postavená predovšetkým z červeného pieskovca doplnená o kopuly z bieleho mramoru, lemované zas čiernym mramorom. Celú mešitu má na „svedomí“ úplne ten istý architekt, ktorý projektoval aj Taj Mahal.

Ten červený pieskovec je dobrá brutalita a pomsta od moslimov. Do mešít sa chodí v zásade na boso a rozhorúčené indické slnko (celý deň 34ºC v tieni) robí z podlahy rozžeravené miesto. Skôr musíš po nej behať, aby si sa nepopálili, alebo sa presúvať popri stene, kde je ako taký tieň a na niektoré časti podlahy nesvieti slnko. Inak pre mňa, ako ateistu tam nebolo nič extra zaujímavé.

Námestie bolo dosť morbídne veľké, kde v strede dominoval akýsi „bazén“ slúžiaci na očistu pred modlitbou. Na druhej strane, ten nebol naprojektovaný s nejakým rozumom. Neviem si predstaviť, ako sa k nemu hrnie 25.000 veriacich. V hlavnej sále je ešte zo stropu zavesený nádherný luster. No skôr ma zaujalo, že do jednej z dvoch najvyšších mešít o výške 40m sa dá vyjsť. Pre ten panoramatický výhľad to stojí.

Aj hádanie pomôže

Idem teda tam a tesne pred vstupom do veže ma zastavuje nejaký moslim, že či mám vstupenku. Jasné. Však mi ju nanútili za 300 ₹, že ako turista si ju musím kúpiť. Tú vstupenku im aj ukazujem. Ten mi zas vysvetľuje, že to je vstupenka na fotenie. A vstupenka do veže stojí 100 ₹. V tom mi to docvaklo. Vstup je do mešity zdarma. Mne lístok doslova nanútili, lebo som mal na krku zavesenú zrkadlovku. Keby som ju nemal, môžem fotiť mobilom koľko chcem a neplatím za vstup nič. Tak keď vy na mňa takto, tak aj ja obraciam list a začínam hrať divadlo rozčúleného turistu.

Dole mi bolo povedané, že kupujem vstupenku všade a nie len na fotenie, ale keď chcú, môžu si kľudne skontrolovať obsah môjho fotoaparátu. K tomu pridávam historku, že pýtal som si vstup do veže a toto mi dali. Oni si omieľali svoje a ja tiež so stúpajúcou tendenciou hlasu. Nakoniec ustúpili a pustili ma ďalej. YES!

Kam oko dohliadne, len mesto

Ani toto nebola nejaká extra výhra. Úzke točiace schodisko, kde som sa ledva zmestil na šírku ramien a navyše s obojsmernou premávkou. Vystúpať 40m v kombinácii s vražedným teplom, je brutálne kardio cvičenie. Keď som vyšiel hore, určite by si mi nameral tlak blížiaci sa k infarktu. Za to zhora je neskutočný výhľad na väčšinu Dillí. Celé ho ani nie je možné vidieť. Však je to najväčšie mesto Indie s rozlohou 1 483 km² a má 15.3 milióna obyvateľov! To je 3x viac, ako celé Slovensko.

Z tejto výšky vidím aj známu červenú pevnosť (Red Fort). Ako ju sledujem z tej výšky, som rád, že tam nejdem. Tá je ale obrovská. Len obvodové múry pevnosti sú v dĺžke 2.5km. Vo vnútri je tiež množstvo pamiatok a určite to je na celý deň. Takto som na ňu nahliadol aspoň zvrchu.

Qutub complex

Toto miesto sa rozhodne oplatí navštíviť, aj keď je trochu viac mimo centra mesta, ale za to neďaleko letiska. Tuk-tuk ťa sem odvezie za cca 200 ₹ (2.70,-€). V samotnom parku môžeš vidieť prierez niekoľkých storočí indickej architektúry. Parku dominuje Qutub minar a záujmu sa teší aj 1600 rokov nehrdzavejúci železný stĺp.

Qutub minar je minaret z 13. storočia vysoký presne 72.8m (reštaurácia v televíznej veži na Kamzíku v Bratislave sa nachádza vo výške 70m) postavený z červeného pieskovca. Patrí k najvyšším výškovým stavbám v islamskom svete.

Iron Pilar

Len o pár metrov ďalej nájdeš aj 7m vysoký železný stĺp. Jeho zaujímavosťou, že už vyše 1600 rokov nenesie žiadne známky hrdze a to je vystavovaný všetkým poveternostným podmienkam.

Ubytovanie

Viac vyhradeného času na Dillí mi už neostáva, čo je veľká škoda. Zajtra musím vstávať veľmi skoro, skôr ako je zdravé. Lietadlo naspäť do Bombaja mi odlieta už ráno 05:50 a vyžaduje sa byť hodinu pred tým na letisku. Preto aj ubytovanie rezervujem len pár kilometrov od letiska.

Hotel Global Inn je banda prižívnikov. Okrem toho, že tu je na okolí kopec ďalších Inn hotelov (Holiday Inn, Airport Inn, India Inn,….), tak služby sú mizerné. Vyberám si z ponuky na pitie nealko a pikolík si vopred pýta peniaze a beží do obchodíku cez ulicu mnou objednané pitie kúpiť! A ešte si nahodí na to svoju maržu. Keby som to tušil, pôjdem tam aj sám.

Na druhej strane ich obdivujem, na čom všetkom dokážu zarábať. Len pre istotu ich upozorňujem, že check-out budem mať veľmi skoro ráno. Ponúkajú mi aj objednanie taxi. Po zistení ceny, ktorá je veľmi prehnaná, si radšej o takom nekresťanskom čase zoženiem niečo vlastné. Ešte sa ma snažia prehovoriť, že tuk-tuky majú zákaz vjazdu na letisko v Dillí a informáciou, že tak skoro ráno určite nič nezoženiem. To už ma dostávajú do kvalitnej neistoty. Narýchlo v mobile ešte overujem, koľko to prinajhoršom trvá peši a čo hovorí mestská doprava. Ale to už je predmetom ďalšej kapitoly.

Suveníry

Indovia majú trochu medzeru na trhu. Turistický ruch sa ako tak, pomaly rozvíja, ale zabúdajú na suveníry. Takmer pri žiadnej turistickej pamiatke, či inej atrakcii, chýbajú obchody so suvenírmi. Príp. v samotnej pokladni. Je umenie zohnať obyčajné magnetky. V Ágre (Taj Mahal) a Váranásí som ich kúpil bez väčších problémov. V Bombaji až pri odchode z krajiny, za check-inom v medzinárodných letoch (to už predbieham), ale v Dillí som vôbec nepochodil. Proste nič také nepoznajú na niektorých miestach. Na druhej strane, je veľmi zaujímave na to ako je India veľká, ročne tento štát navštívi iba 3 milióny turistov.

Prečítaj si ďalšie časti

• Ako zakúpiť spiatočné letenky do Indie do 200,- €
• Ako vybaviť indické víza
• Presun do Indie
• Seychelly! Raj na zemi?
• Konečne cieľový kontinent
• Ochutnávka mesta Bombaj
• Oddychový deň, opúšťam mesto Bombaj
• Váránasí – Obchodníci so smrťou
• Slávny Taj Mahal
• Návrat do Bombja
• Seychelly v nedeľu = Katastrofa