India: 3.deň – Konečne cieľový kontinent

Zas som veľa nenaspal. Kým zhasnú svetlá v lietadle počas nočného 5 hodinového presunu, ubehnú dve hodiny. Spoločnosť AirSeychelles ti asi na každom lete podáva minimálne jedno jedlo.

Takisto na sedačke som si našiel balíček ako počas predchádzajúceho letu, aj keď o niečo chudobnejší. Iba deka, vankúš a slúchadlá. Rozbaľujem teda deku, zapínam monitor a idem pozrieť ponuku, čo nájdem v multimediálnom systéme smerom do Bombaj. Okrem nejakých klasických európskych filmov, sú tu aj klasické bollywoodské. Len pre tú srandu si niečo pozriem. O produkcii bollywoodu som už počul dosť, ale ešte som nemal česť si niečo naozaj pozrieť. Na to som sa radšej nikdy ešte neodhodlal. Teraz je na to správny čas!

Síce tomu nerozumiem, ale takmer sa rehocem ako kôň. X-men alebo Matrix v štýle Bollywood! Ostatok pasažierov pozerá tieto filmy so všetkou vážnosťou. Ja mám čo robiť, aby som nevybuchoval smiechom. Stačí si na Youtube vyhľadať slovo bollywood a pochopíš.

Samozrejme, že v lietadle veľa nenaspím a už pristávame. Spal som možno tak dve hodiny a aj to prerušovane. To už je druhá noc, čo som nespal. Ak si mavyše k tomu časový posun (oproti Slovensku 4h30min), tak si vieš predstaviť, ako sa človek cíti a vyzerá. Hádam ešte tento deň nejako dám a nakoniec mi bude večer jedno kde spím, hlavne keď to bude posteľ. Aspoň dúfam.

Veľmi skoro ráno v Bombaj

Vystupujem v Bombaj na západnom pobreží Indie. Stále si neuvedomujem kde to vlastne som. Stačí len prejsť pasovou kontrolou a vyraziť. Tá prebehla bez väčších komplikácii. Iba zas nejaké lajstrá vypisovať. Len čo opustím túto zónu, je prvou úlohou získať indické rupie. Môžeš si ich vybrať z bankomatu, ale je aj druhé riešenie.

Môžeš zjednávať. Prví indovia čo sa na teba vrhnú, budú práve tí, u ktorých sa dajú zameniť peniaze. Z celého lietadla nás bolo iba pár bledých tvári. To sú tie vhodné obete. Ja som si našťastie už doma naštudoval, ako treba s nimi zjednávať a tak hneď dvaja sú zo mňa nešťastní. Však kurz za euro je 74.68 ₹. A mne ponúkali 65. Jeden neskôr aj 69. No ja som chcel minimálne oficiálny kurz prípadne lepší. Samozrejme som to s ponukou prehnal na 78. Nakoniec s posledným mohykánom sme sa dohodli na 75. Paráda!

Neboj sa zjednávať

Peniaze mám a teraz len už sa dopraviť do centra mesta. Na letisko nevpúšťajú domácich obchodníkov, tak od akýchkoľvek ponúk mám zatiaľ pokoj, ale pomaly sa na to psychicky pripravujem. To pravé peklo začne okamžite po vyjdení z letiska.

Z informácii načerpaných na internete, som sa dočítal, že keď dosiahnem cenu 400 ₹ za odvoz taxi do mesta je to veľmi, ale veľmi dobrá cena. Tak budem začínať s touto cenou. Pre istotu si ponuku píšem aj na papier, aby som predišiel nedorozumeniu.

Ešte v budove zachádzam k stánku s pre-paid taxi. Tu máš istotu že ťa neošklbú, ale zas dostaneš oficiálnu cenu. Keď hovorím cieľ cesty a zadrú mi cenu 1700 ₹, tak odmietam a ukazujem svoju cenu. Iba mi povedia, že túto cenu u nich nedostanem, ale možno až vonku pred letiskom 🙂 OK, tak idem do toho.

Prvý reálny kontakt s Indiou

Opúšťam klimatizovanú budovu letiska a dostávam okamžite knokaut na všetky zmysly. A tieto sa pretekali v tom, aby práve tú svoju informáciu dodali ako prvú do mozgu. Bol to pekný guláš a takýto zážitok absolvuješ asi iba raz za život. Treba to zažiť na vlastnej koži. Dosť ťažko sa to opisuje, ale napriek tomu to skúsim, aké signály mi dávali jednotlivé zmysly!

Všetky zmysly fungujú na 150%

Ako prvý o pozornosť sa predbieha čuch. Všetky čuchové bunky sa schovali v nejakej zapadnutej časti tela a mne vyhŕkli slzy. Skús si predstaviť team futbalistov po zápase, keď sa naraz vyzuje a strčí ti svoje ponožky pod nos.

Sluch! Nevieš čo máš skôr vnímať. Každý na mňa pokrikuje s nejakou ponukou na odvoz, do toho predavači chai massala zmiešané s neustálym trúbením odchádzajúcich autobusov a taxíkov.

Zrak! Tvoje oči zrazu vidia, to čo som nevideli za celý svoj život. A keď náhodou aj videli, tak iba v televízii. Tie nevedia kam sa skôr pozerať. Našťastie je ešte noc a ešte veľa vecí ostáva skrytých pod rúškou tmy.

Pocit! Napriek tomu, že je 05:00 hodín ráno, je neskutočná vlhkosť ovzdušia a aj teplo. Okamžite chcem zhadzovať svoje dlhé nohavice spolu s mikinou. No v lietadle mali nejako extrémne nastavenú klimatizáciu.

Zabezpečenie presunu do centra mesta

Dobre. Skúšam ako mnísi, potlačiť všetky zmysly na vedľajšiu koľaj a nasádzam výraz nezáujmu skombinovanú s ignoráciou a prichádzam k prvej skupinke taxikárov so svojou ponukou. So slušnosťou ma odmietajú, niektorí sa snažia ma ukecať na cenu 700 ₹, ale nakoniec aj tí ma odmietli. Som vytrvalý a z ceny neustúpim. Iba veľmi málo. Taxikári si radšej počkajú na neznalejšie obete. Mne stačí len podísť ďalších pár metrov ďalej od letištnej haly a nakoniec cenu 450 ₹ dostávam od rikšu. Viem, že rikše majú zakázaný vjazd do centra mesta, ale nechám to na ňom, ako to porieši. Dúfam, že ma nevyloží niekde mimo.

Ako som nastúpil, ešte sa snaží dvihnúť cenu, ale som neoblomný. Dohodnuté a hýbeme sa smerom k centru. Ja sa zatiaľ vzadu, v tom stiesnenom priestore prezliekam. Obliekam ¾ nohavice a čo najtenšie tričko. Po chvíli zastavujeme pri nejakom taxíku a šoféri sa začínajú dohadovať. Mám pocit, že si budem musieť presadnúť a asi sa dohadujú na sprostredkovateľskej cene. Aj tak bolo. Kým som si presadal do taxíka, bola vyplatená za mňa provízia a pokračujem ďalej v ceste už v aute.

Presun Bombaj-om za skorého svitania je neobyčajne rýchly vďaka prázdnym cestám. Cez deň táto cesta môže kľudne trvať dve až tri hodiny, ale zvládame ju cca za 30 minút. V cieli sa chce taxikár handrkovať ešte o cene. Ako dôvod uvádza, že išiel veľmi rýchlo a doviezol ma expresne. No bodaj by nie na prázdnych cestách. Platím mu 500 ₹ a vydáva mi iba 20. No nie, daj pekne aj ten zbytok. Bolo dohodnutá iná cena. Trochu nešťastný mi dáva aj zvyšných 30 ₹ (40 centov) a ja s pocitom víťazstva vystupujem. Ďalšie zjednávanie mám úspešne za sebou. Začína sa mi to páčiť.

V centre mesta

Predo mnou sa týči Brána Indie vysoká 26m. V roku 1948 slávnostne opustili Indiu cez túto bránu posledné anglické vojenské jednotky. Celé námestie brány je lemované policajným zábradlím. Idem popri ňom a nájdem si kde je vstup. Tam driemajúci policajt mi iba posunkom naznačí aby som ukázal obsah batohu a môžem ísť. Ani vstupné sa neplatí.

Odkrýva sa mi celá monumentálnosť tejto stavby. A mám ju celú len sám pre seba. Však ktorý blázon by tu bol tak skoro ráno. Mesto sa so svitaním len pomaly prebúdza k životu. K dokonalému dojmu chýba snáď len to, aby nebolo pod mrakom. Nemôžem chcieť všetko. Prejdem si síce celé to okolie a na koniec si sadám na zem doprostred námestia a vychutnávam si tento okamžik s pohľadom na Bránu Indie. O chvíľu tento kľudný moment skončí.

Už okolo 6:30 začínajú chodiť prvý ľudia na lode do práce, zametať námestie, kŕmiť holuby pre turistov…. Radšej to opúšťam a v hlave si sumarizujem moje priority na dnešný deň. Hlavne potrebujem kávu! Ďalej to bude indická SIM karta (najlepšie Vodafone) a chcem vidieť slávny trh Colaba Causeway a Elephanta Island.

Biela celebrita

Pri námestí si chcem kúpiť lístok na loď smerujúcou na sloní ostrov, ale prvé lodičky začínajú premávať až o 09:00 ráno. Zatiaľ od domáceho predavača kupujem chai masala za smiešnych 10 ₹ a usadám si na múrik. Káva to nie síce nie je, ale aspoň niečo teplé na prebratie. K dokonalosti chýba už len si posedieť na WC. Pre tentoraz to vynechám. Na verejnosti by to bolo blbé.

V kľude a samote dlho neostávam a osloví ma skupinka troch Indov. Že či sa môžem s nimi odfotiť. Toto je jedna z vecí, ktorej sa v Indii nevyhneš. I s našimi cigánmi by sa fotili. Indovia sú totiž úplne čierny a milujú sa fotiť s europánmi (so šikmookými ani nie). Čím bledšia pokožka a vlasy, tak častejšie ťa budú oslovovať. Indovia sú všeobecne tmavší ako černosi z Afriky. Neviem čo síce s tými fotkami robia, ale veľmi ma to nezaujíma. Každý zvlášť sa so mnou odfotí a vďační odchádzajú. Za tú chvíľu sa mi to stane ešte 2x a počas dňa tiež niekoľko krát.

Dobrú kávu treba hľadať

Chcem kávu, ale indovia fičia hlavne na čaji, chai alebo na Ganje (tráva, canabis). Ja mám tip, že v európskej kaviarni Leopold café, dostanem dobrú kávu. Nachádza sa neďaleko Brány Indie a naozaj má trochu európsky nádych.

Cenami sa tiež snažia priblížiť európskym. Za klasické presso pýtajú 90 ₹, ale čo človek neurobí pre svoju závislosť. Neskôr mi čašník donesie ešte k tomu zadarmo dva kúsky bieleho toastového chlebu s nepálskym slaným maslom. Aspoň mám o jednú starosť menej, čo sa týka raňajok.

Na trh do Colaba Causeway

Začínam tušiť, že tento deň bude náročný a tak na kilometrový presun si radšej beriem taxi. 50 ₹! Z auta vystupujem neďaleko trhu. Pri veľmi veľkej predstavivosti a fantázii sa podobá na centrálne trhovisko v Bratislave.

Ak som dostal pri letisku knokaut na zmysly, tu už som K.O. Smrad, špina, zápach výkalov miešajúci sa s vynikajúcou čerstvou vôňou jedla, ovocia a zeleniny. Aj na pohľad, to je to na obidvoch koncoch spektra. Nádherná zelenina a ovocie, spolu s nepreberným množstvom čerstvého korenia a na druhej strane špinavé, ošarpané budovy a na chodníku si musíš dávať pozor kam šliapeš. Z toho ma vytrhne odniekadiaľ trúbiaci motorkár aby som uhol. Skoro skončím po kolená v odpadkoch.

Cestu blokuje auto naložené živými kurencami v malých klietkach. U nás rozvážajú čerstvý chlieb, pečivo a mlieko, tu zas živé kurence. Každý stánok si nakupuje koľko potrebuje. Poniektorí okamžite zakúpený tovar podrezávajú priamo na ulici, aby začali pripravovať jedlo. Aspoň takto vidieť, že to čo si kúpiš na ulici je naozaj čerstvé.

Uvarené jedlo sa im ťažko skladuje. Nikde vôbec nevidím žiadne chladiace boxy, maximálne tak chladničky na nápoje. Kam sa človek pohne, vždy nájde niečo nové, zaujímavé či nepochopiteľné. Treba to brať s nadhľadom. Tu tak bežne žijú a snažím sa tomu prispôsobiť.

Slonie jaskyne

Jaskyne sa nachádzajú približne 10km od Bombaj v zátoke, asi hodinu plavbu loďou a sú vyhľadávanou turistickou atrakciou. I ja som sa nechal zlákať. Pri plavbe si človek oddýchne a spiatočný lístok stojí len 140 ₹.

Indovia obchodujú so všetkým

Večná škoda, že je tu veľmi premenlivé počasie. Jednu hodinu tu prší, až sú potoky na ceste a za hodinu zas kľud. Ale neboli by to Indovia, ak by aj z dažďa nevytrieskali peniaze. Pri vystupovaní z lode samozrejme pršalo. To už traja obchodníci idú naproti aj s náručou plnou dáždnikov. Máš dve varianty. Buď si zakúpiť, prípadne požičať a vrátiť v jednej z reštaurácii (kde necháš určite tiež niečo za občerstvenie), alebo zmoknúť. Aj moja nepremokavá bunda indickému dažďu neodolá a premokne 🙂 20 minút čakám pod prístreškom a len čo sa ustáli dážď pokračujem k sloním jaskyniam.

Samotné jaskyne majú svoju históriu, ktorú asi nebudem rozpisovať, lebo vôbec sa nevyznám do indických božstiev. Bohov majú asi viac ako obyvateľov. Samotné jaskyne sú monumentálne a historici vôbec nevedia určiť rok vzniku. Pri tomto podnebí, znečistení a starostlivosti sa im ani nečudujem. Ak by si si chcel niečo o nich prečítať, nech sa páči Wikipédia.

Daj si pozor na opice

Mňa skôr zaujali voľne žijúce opice na tomto ostrove. Tie si tú robia doslova čo chcú. Jedna skoro ulomila stĺp s osvetlením, ako sa na jeho vrcholku hojdala. Druhá zas útočila na skupinu miestnych pubertálnych Indiek, že radšej pustili svoje upražené kukurice a s piskotom ušli.

A opica? Tá víťazoslávne pobrala pozahadzované kukurice a s kľudom partizána si na nich na streche pochutnávala. Ak už opice veľmi vyvádzajú, obsluha z reštaurácie zoberie praka a ostreľuje opice čím nájde.

I na tomto ostrove sa mi darí byť celebritou. Zo svadobného sprievodu ma zastavil čerstvý manžel, že sa musím odfotiť s jeho manželkou a dvoma dcérami. A to najprv s každou zvlášť a potom aj spolu. A manžel to všetko cvakal. Nebudem sa nad tým radšej zamýšľať.

Ešte taký postreh: Nieže sa ťa snažia ošklbať na každom rohu. Dokonca sa to deje aj oficiálne. Za vstup do jaskýň som zaplatil 500 ₹, ale domáci platia len 30 ₹. 16- násobný rozdiel!

Potrebujem indickú SIM kartu

To je jedna z ďalších úloh. Len väčšina obchodíkov s operátorom Vodafone je zavretá. Našťastie som našiel značkovú predajňu. Chcem pre-paid kartu. Také ponúkajú. Dokonca aj špeciálne pre turistov, s 3-mesačnou platnosťou. Potom sa automaticky vyradí zo systému a po čase sa telefónne číslo vráti do behu.

Ale tá byrokracia k tomu! Potrebujú tvoju fotku (to som pripravený), meno a telefón kamaráta v Indii, tvoju indickú adresu hotela, tvoje pôvodné indické číslo, kedy si docestovali do Indie a mnoho ďalších zbytočných otázok. Našťastie pracovníci si myslia tiež o tom svoje, a väčšinu vyplnia za mňa. Za kartu spolu s balíkom 3GB dát platím len 550 ₹. Smiešna čiastka. Takto viem byť s rodinou k dispozícii a hlavne sa pripájať na voľné WiFi.

Na WiFi potrebuješ indické mobilné číslo

Aj keď nájdeš voľnú WiFi sieť, vyžaduje mať indické číslo na pripojenie. Na to číslo ti pošlú overovací SMS kód. Inak sa nepripojíš. A iné, ako indické číslo ti nepomôže. Našťastie úloha úspešne zvládnutá a do dvoch hodín mám aj kartu aktivovanú.

Victoria station

Pozerám do mapy a vidím že som neďaleko vlakovej stanice, ktorá je zapísaná do svetového dedičstva UNESCO a je sídlom indických železníc. Navyše je jednou z najrušnejších staníc na svete. Však tu funguje už skoro 150 rokov. Tá masa ľudí, čo sa tu denno denne premelie je nepredstaviteľné. Denne stanicou prejde 3-milióny ľudí. Rovnaký chaos je aj pred stanicou.

Jednou zo základných schopností, ktoré sa musíš naučiť okamžite pri príchode do Indie je, ako prejsť cez 6 prúdovú križovatku na červenú za plnej prevádzky. Bez tohto sa tu nedá prežiť, alebo budeš večne stáť na chodníku. Indovia totiž úplne ignorujú dopravné značenia či semafory. A neustále trúbenie? To treba ignorovať.

Video: Doprava v Indii a žiadna havária

10 indických základných pravidiel trúbenia

• trúbiť pri odbočovaní vľavo
• trúbiť pri odbočovaní vpravo
• trúbiť pri vchádzaní na cestu
• trúbiť pri opustení cesty
• trúbiť pri rozbiehaní
• trúbiť pri zastavovaní
• trúbiť, keď vidíš iné vozidlo
• trúbiť, keď vidíš potencionálneho cestujúceho
• trúbiť, keď si skoro narazil do iného vozidla (veľmi časté)
• trúbiť, keď …. nikto iný nezatrúbil v posledných 30 sekundách

Ako som ozbíjal slepého taxikára

Druhá vec, ktorú sa treba naučiť je zjednávanie. Hlavne u taxikárov. Ak ti nejakú cenu vopred povie, rovno ju zraz minimálne o polovicu, ak nie o dve tretiny. Ideálne je, keď vieš vopred približnú sumu, za koľko to bude. Takto si vyhliadnem taxikára, keď potrebujem odviezť na hotel. Prví dvaja ma odmietajú, že za 100 ₹ ma neodvezú. Nakoniec tretí to najprv skúša za 150, potom 125 a nakoniec súhlasi čiastočne so 100, ale že radšej pôjde na taxameter. To je pre mňa úplne nové! Totiž taxametre zapínajú len pre domácich, pretože je to tak lacné. Na turistov skúšajú svoje finty.

Hovorím presný cieľ cesty, ale nepozná. Ukazujem mu polohu hotela v Google Maps v mobile a z neho vysvitne že je „slepý“! No nie úplne. Vidí obrysy áut. Fúúúúú. Nová výzva! Čo som čakal? Ale že ma bude viezť takmer slepý taxikár, tak to nie. Po ceste kecáme o hocičom, hlavne sa rehoce, keď mu poviem, že moja krajina má cca 5 miliónov obyvateľov. Samotný Bombaj má niečo cez 18,5 milióna obyvateľov!

Pýtam sa zo slušnosti, či si môžem zapáliť v aute. Dáva znak súhlasu a aj jeho ponúkam slovenskými cigaretami. No on vyťahuje ťažší kaliber! „Chceš hašiš? Alebo radšej gandžu (trávu)?“ No konečná. Sfetovaný slepý taxikár!!! Toto nevymyslíš, to musíš zažiť. Žeby pri tejto skúsenosti vznikol marketingový slogan: „INCREDIBLE INDIA„?

A ešte aby toho nebolo málo. Záverečná cena podľa taxametra? 85 ₹! No, mal zobrať mojich ponúkaných 100 ₹ .

Kráľovská večera do 1€

Ubytovanie v hoteli NEW INDIA na večer prebehlo celkom dobre. Pred tým, ako úplne odpadnem do postele, treba sa najesť. Nechcem veľmi vymýšľať. Ostávam v najbližšom podniku, hneď vedľa hotela. Objednávam si chai masala a masala dosa. Masala dosa sa začína okamžite pripravovať vonku čerstvá.

Dostávam na stôl jedlo aj s príslušnými omáčkami. Je úplne vedľajšie, že od tých korenín mám v hube peklo. Prekvapením je účet. Za celú večeru platím 40 ₹. Čožeeeee? Však to je 53 centov! Nechápem.

Najedený a spokojný sa presúvam do svojej izby zvítať sa s normálnou posteľou. Po prebdených dvoch nociach zaspávam okamžite a vôbec mi nevadí neustále trúbenie nesúce sa zvonka. Zajtra ma čaká objavovanie mesta a ďalšie neskutočné zážitky

Prečítaj si ďalšie časti

• Ako zakúpiť spiatočné letenky do Indie do 200,- €
• Ako vybaviť indické víza
• Presun do Indie
• Seychelly! Raj na zemi?
• Ochutnávka mesta Bombaj
• Oddychový deň, opúšťam mesto Bombaj
• Váránasí – Obchodníci so smrťou
• Slávny Taj Mahal
• Nové Dillí – Hlavné mesto Indie
• Návrat do Bombja
• Seychelly v nedeľu = Katastrofa